Môj súputník Stanislav a ja sme znova raz dostali geniálny nápad. Na Facebooku sme vytvorili udalosť, kde sme začali propagovať akciu s názvom “Letná dovolenka v Albánsku úplne ZADARMO!” Na účasť sme vyzvali takmer 120 potenciálnych cestovateľov a čakali sme, čo sa stane. Popis zájazdu znel nasledovne: Máte nejaké plány na prvé 2 augustové týždne? Ak aj áno, tak ich zrušte a poďte s nami na all-inclusive dovolenku do Albánska na 2 týždne ÚPLNE ZADARMO!!!

Ubytovanie: Sieť milión-hviezdičkových hotelov v Maďarsku, Chorvátsku, Čiernej Hore, Albánsku, Grécku, Macedónsku a Srbsku (s výhľadom na všetky hviezdy).
Strava: K dispozícii sú slivky, maliny, figy, granátové jablká, melóny a ryby (potrebný háčik, silón a návnada). Každý sa stravuje podľa vlastnej chuti.
Doprava: Kombinovaná (autom, kamiónom).
Čítať zvyšok tejto stránky »

Mapu Blízkeho východu mám už mesiac pred odchodom vytlačenú a nalepenú na stene hneď vedľa postele tak, aby som vždy zaspával s pohľadom na ňu. Až teraz, keď to mám celé pred očami, si ako tak dokážem predstaviť tú vzdialenosť medzi Istanbulom a Jeruzalemom. Turecko, Sýria, Jordánsko a Izrael sa stávajú súčasťou mojich snov a predstáv už dlhé týždne. Do mojich pútnických Veľkonočných plánov už tradične angažujem dlhodobo nezamestnaného človeka menom Stanislav. Letenky sme kúpili už pred pár mesiacmi, spiatočnú za £150. Teda, spiatočnú ako spiatočnú. Prílet do Istanbulu a odlet z 3000km vzialeného Tel Avivu o 16 dní neskôr. Ak to nestihneme na čas, tak sme v poriadnom prúseri a domov sa po zemi (rozumej stopom – zadarmo) nedostaneme. S pečiatkou v pase od izraelských colníkov máme späť do Sýrie vstup zakázaný, libanonská hranica je uzatvorená od vojnového konfliktu v roku 1948 a egyptská hranica dočasne taktiež, kvôli revolučným nepokojom a protestom v arabskom svete na zosadenie prezidenta Mubaraka. Jediný únik po zemi je do susedného Jordánska, čo veľmi náš problém riešiť nebude, keďže cez Irak sa domov tak či tak nedostaneme. Nikto ale netuší, že problém nastane niekde úplne inde a podstatne skôr. Čítať zvyšok tejto stránky »

V živote je málo vecí, ktoré prinášajú radosť a sú úplne zadarmo. Jednou z nich je cestovanie stopom. Na ceste z Madridu do Košíc sme si toho užili a zažili celkom dosť. Po úžasnom stope z Madridu od Kolumbijcov, ktorí sa ku nám správali ako ku svojej vlastnej rodine, noci strávenej vonku neďaleko španielskej Girony a dvoch nociach na ulici v Monaku, kde aj napriek hrozbe väzenia a vysokej pokuty sme sa rozhodli prenocovať v tomto kniežatstve pod holým nebom, sa dostávame do Talianska, krajiny plnej Talianov. Čítať zvyšok tejto stránky »

Veľa ľudí si robí v živote rôzne plány, či sa to týka blízkej alebo vzdialenej budúcnosti. Ideálne by bolo, ak by každému vychádzal hneď ten prvotný plán, no nie vždy všetko prebieha podľa našich predstáv a občas sa musíme, aj ked neradi, uspokojiť s menej lákavou alternatívou v podobe takzvaného plánu B. Skúsme teraz zabudnúť na slovo peniaze. Predstavme si že neexistujú a predstavte si samého seba v modelovej situácii ako stojíte úplne sám uprostred veľkomesta s batohom na chrbte v ktorom máte len 2 tričká, plavky a spacák. Žiadne peniaze, žiadny telefón, nepoznáte tu žiadných ľudí a musíte tu prežiť zopár dní. Aby som prostredie viac špecifikoval, tak projekt plán B sa bude odohrávať v srdci Katalánska, Barcelone a ten neznámy a na oko bezradný, občas naivný a niekedy slepo veriaci človek budem ja. Mám predplatenú polpenziu obedy a večere, nonstop teplú vodu a voňavú posteľ s výhľadom na hviezdy. Uhol pohľadu a vec názoru. Nazvime veci pravými menami. Ako vyzerá život bezdomovca v Barcelone? Čítať zvyšok tejto stránky »

Osamotený ostrov uprostred Atlantiku a jedna z najizolovanejších krajín na svete. Leží niekde na pol ceste medzi Amerikou a Európou. Rozlohou dvakrát väčší ako Slovensko, no má len o niečo viac ako 300 000 obyvateľov. Vulkány, ľadovce, vodopády, gejzíry, horúce pramene a nekonečná prázdnota. Toto všetko pokope na jednom mieste zažije človek len málokde na svete. Náš plán je prejsť stopom okolo celého ostrova za 17 dní. Na Island chceme ísť na prelome marca a apríla, mimo turistickej sezóny. To ešte ale netušíme, že v tomto období stále pretrváva krutá islandská zima. Teploty hlboko pod bodom mrazu a kopce snehu nás zaskočia nepripravených už na začiatku. Naivne si myslíme, že s našim dvojmiestnym stanom za 7€ z Tesca dokážeme kempovať vonku v snehu, mrazoch a silnom arktickom vetri. My sme si to vlastne ani nemysleli. My sme so snehom vôbec ani nerátali. Veď sme z domu stále pozerali predpoveď počasia a nič horšie, ako dážď a teploty okolo 5 stuňov, nás zastihnúť ani nemôžu. To aj bola pravda, ale len v Reykjavíku. Tam ďalej je iný svet.
Čítať zvyšok tejto stránky »

Od kedy som prišiel do Katalánska, túžil som zo všetkého najviac navštíviť regióny Andalúzia a Baskicko. Sen o Andalúzii sa mi nedávno naplnil. Teraz je na rade ďalšia výzva. Od Baskicka ma odhovárali kamaráti aj rodina. Terorizmus, ETA, výbuchy bômb, únosy a vraždy boli časté argumenty. Vtedy ešte nikto z nás netušil, že ma tam takmer zabije niečo úplne iné.

Podľa pôvodného plánu som mal ísť do Baskicka sám. Stopom zo Girony do Bilbaa a odtiaľ pešo po pobreží asi 150km do San Sebastian. Malo by mi to trvať asi týždeň. Potom zo San Sebastian podľa toho, ako by som sa cítil, späť do Girony stopom alebo vlakom. Túto myšlienku som nosil v hlave už zopár dní.

Zvoní mi telefón. Volá Andy, Škót, ktorý je v Španielsku na erasmus mundus. Chce sa stretnúť a niečo nám navrhnúť. Pozývame ho ku sebe do bytu. Rasa pripravuje nejaké jednohubky a ja idem kúpiť pivo. Všetci spolu si sadáme na terasu a Andy nám začne rozprávať o svojom pláne. Vlastne nie je o čom rozprávať. Andy to povedal jednou vetou – Zajtra ráno ideme surfovať do Baskicka. Čítať zvyšok tejto stránky »

Erasmus. Ďaleko od rodiny a všetkých ktorí ma poznajú. Je čas vymyslieť niečo, na čo sa bude ešte poriadne dlho spomínať. Niečo spontánne, nezodpovedné a šialené. Sme v období pár týždňov pred Veľkonočnými sviatkami a 11 dňového voľna z univerzity. Nieže by bol pre nás problém urobiť si dovolenku aj počas školy. Ale takto môžem svojim rodičom doma aspoň s kľudným svedomím povedať pravdu, prečo ma najbližsie takmer 2 týždne neuvidia na skype. Ten nápad vzkrsol v hlavách Sandry a Doroty z Poľska. Pôvodný plán bol, že ja sa pridám k nim. Lenže ako sa blížili sviatky, Dorota sa začala viac a viac obávať. Skončilo to pri tom, že Sandra nechcela nechcela nechať svoju najlepšiu kamarátku samú doma. Mne sa ten nápad začal až priveľmi páčiť, ale sám som si na to netrúfal. Aspoň nie takto na prvýkrát.

V jeden veľmi neskorý večer, keď ja som už zaspával na svojej izbe, ma moja spolubývajúca Rasa z Litvy zavolala do kuchyne. Nechcelo sa jej spať. Uvarila si čaj a naliala šálku aj mne. Cítila sa byť sama. Začala mi hovoriť o tom, že jej život v mestečku Utana v Litve je jedna vec a sen menom Erasmus je iná. A v sne sa predsa môže robiť čokoľvek, čo si vysnívame. Pri druhej šálke čaju som stopol Rasin monológ a navrhol jej niečo, čo som ukradol od dievčat z Poľska a nosil to v hlave už asi 2 týždne: “Poď so mnou stopovať 1300km po pobreží zo Girony do Andalúzie. Tam si pozrieme najkrajšie oslavy Veľkej Noci v Španielsku a domov sa vrátime stopom po severnej trase“. Dopovedal som a skoro som dostal facku, že prečo som jej to nepovedal skôr. Po asi piatej šálke čaju začalo vonku svitať. Odvtedy sme všetko plánovali spolu.

Čítať zvyšok tejto stránky »

Vďaka inému časovému pásmu nestrácame ani jednu minútu a vo Fese pristávame v rovnakom čase, v akom sme vzlietli zo Girony, 12 hodín 50 minút. Na letisku uprostred poľa je len jediné lietadlo, to naše. Vypisujeme vstupné formuláre a čakáme dobrú hodinu na odbavenie.

Meníme peniaze pri kurze 1€ = 11DH a kupujeme lístok na bus do centra za 20DH, čo sa mi zdá pomerne dosť. Zmenili sa tu ceny až tak dramaticky za posledných 8 mesiacov, od kedy som tu naposeldy bol? Vystupujeme pri vlakovej stanici vo Fese. Ja, Rasa a Hanka voláme chalanovi z hospitality exchange, že sme už tu. Tak isto aj druhá skupina Eda, Gabija a Mojca čakajú na svojho hostiteľa. Čítať zvyšok tejto stránky »

Večer prichádzam na byt so svojimi kamarátmi zo Slovenska, ktorí sú u mňa v Girone na návšteve. Po turistike v Montserrate sme sa zastavili v Mercadone a nakúpili čerstvé kalamáre a nejaké drinky na večer. Na byte nás už čakajú moje spolubývajúce Rasa a Gabija z Litvy, Mojca zo Slovinska a Philip z Austrálie. Medzi nimi aj nejaká nová tvár – Matt z USA. Študuje katalánsku kultúru v Barcelone. Prišiel k nám cez couch surfing na jednu noc a zajtra skoro ráno odletíme spolu aj s dievčatami na Maltu. Začína sa španielskym pivkom a končí pri slovenskej slivovici, ktorú mi priniesli moji hostia. Čítať zvyšok tejto stránky »

O jedenástej ráno nás už čaká dole na parkovisku auto. Prišiel Pau. 41 rocný psychológ z Argentíny, ktorý už 9 rokov žije v Girone. Stretávame ho hocikedy na každej jednej párty, kam len prídeme. Na žiadnej nesmie chýbať. Ale v Girone sa nevie až tak dobre odviazať, pretože si stále všíma ľudí, či medzi nimi nie sú aj jeho pacienti. Preto každý mesiac odchádza na párty do Barcelony, kde môže byť skutočne sám sebou. Hovorí perfektne Anglicky. Celý deň strávime v krásnej Calelle de Palafrugell, ktorá je v lete jednou z top destinácií. Je tak horúco, že Pau sa rozhodne ísť kúpať a Rasa ho nasleduje. Domov odchádzame pomerne skoro, lebo musím stihnúť svoj let. Hneď po príchode začnú dievčatá rýchlo niečo kuchtiť a ja sa utekám pobaliť. Zjem asi polovičku a bežím na stanicu. Prichádzam 2 minuty pred odchodom autobusu na letisko. Čítať zvyšok tejto stránky »

Ráno na Erasme máme ako vždy čas a vyspávame. Potom nevieme čo skôr a beháme hore dole po byte. Stíhame autobus na letisko a presúvame sa cez check-in do duty free zone, kde na mne dievčatá skúšajú všetky exkluzívne parfumy, ktoré sa dajú otestovať. Najviac ich očarila pánska vôňa Paco Rabanne Black XS.

Po krátkom 40 minútovom lete pristávame neďaleko hlavného mesta Eivissa na ostrove Ibiza. Na letisku rozbaľujeme sendivče, ktoré nám Rasa včera pripravila. Čakáme na autobus do centra mesta. Nemáme šajnu, kde budeme túto noc bývať. V autobuse sa dajú jednoducho rozpoznať turisti od ostatných ľudí. Zoznamujeme sa s dvoma dievčatami z Ruska a s Leonardom z Kolumbie. Každý sedí v inej časti autobusu. Poznávacie znamenie je obrovská mapa a foťák okolo krku. Čítať zvyšok tejto stránky »

Začiatkom júla som si v akcii kúpil spiatočnú letenku Bratislava-Istanbul za 289SK vrátane všetkých poplatkov. Táto cena platila len pre príručnú batožinu. Hodil som do batohu dvoje trenky, dvoje ponožky, jedno tričko, zubnú kefku, foťák a išiel som… Čítať zvyšok tejto stránky »

Písal sa december roku 2007 keď som uhradil všetky poplatky za 19 dňový poznávací zájazd do Škandinávie s CK BUBO aby som si uplatnil 10% zľavu.  Po novom roku som využil výpredaje a kúpil v akcii stan za 700SK a spacák za 500SK, čo teraz považujem za chybu a nepremyslenú investíciu, ale vtedy som nemal peniaze nazvyš. Nečakane ma zachránil mail od CK presne 1 mesiac pred odchodom. Oznamoval zrušenie môjho augustového termínu z dôvodu nízkej účasti a následne mi bola ponúknutá alternatíva v podobe komfortného zájazdu do Nórska na 6 dní alebo horúceho Maroka v štýle eurokemping na 19 dní. Výber bol jasný. Podvedome ďakujem CK za to, že ma uchránila od chladných severských nocí, ktoré naštastie s mojou superakciovou výbavou na kempovanie za pár stoviek nebudem musieť okúsiť. Ide sa do Afriky… Čítať zvyšok tejto stránky »

Sú 4 hodiny ráno, vonku ešte hlboká tma. Balím si posledné veci, dostávam posledné pokyny od rodičov, ktorí s týmto mojím nápadom od začiatku nesúhlasili. Zbijú ma, okradnú ma, zabijú ma, unesie ma mafia, načo ma tam treba. Prečo som si radšej nevybral západnejšie civilizovanejšie krajiny. Teraz už je neskoro. Všetko je pripravené, lúčim sa a s 24kg batohom na chrbte sa poberám na zastávku MHD.

Postupne ku mne do autobusu pristúpia Majo, Stano a Maťo. Všetci sme z rovnakého sídliska. Majo (18) a Maťo (18) sú spolužiaci zo SPŠE a Stano (24) študuje hutníctvo na TUKE. Do party nám chýba ešte môj spolužiak z EUKE Dano (20), ktorý nás bude čakať na stanici v Michalovciach.  Čítať zvyšok tejto stránky »

Ráno prvým vlakom smerujem do Popradu, odkiaľ prestupujem na spoj do Tatranskej Lomnice. Vystupujem na stanici a pokračujem ku Grandhotelu Praha presne tak, ako som si to včera zisťoval. Pre istotu som si do mobilu stiahol aj turistickú mapu celej Skalnatej doliny a okolia. S počasím to vôbec nevyzerá dobre. Slnko sa ukáže len málokedy a vo vyšších polohách je nebo úplne sivé a zatiahnuté. Za necelú hodinku po širokej a vychodenej ceste som na Štarte. Na Skalnaté pleso je odtiaľ po zelenej trase 1 hodina a 40 minút letným časom. Najťažšia cesta ma ešte len čaká. Čítať zvyšok tejto stránky »

Vstávam o 4:30 a rýchlo si pripravujem všetky drobnosti na cestu, ktoré som večer nestihol a odchádzam na autobus. O zastávku nižšie nastúpuje Majo. Vlak do Popradu odchádza o 6:18 a my si konečne sadáme do kupé a vychutnávame krajinu naokolo – presnejšie len prejazd okolo vodnej nádrže Ružín. Nad vodou vidíme vodné pary, v lese hmlu a do toho všetkého ešte východ slnka. Nevieme čo robiť, vlak frčí v plnej rýchlosti okolo a rovnako rýchlo nám uteká z očí aj veľmi pravdepodobná výherná fotka v krajinárskej súťaži. Čítať zvyšok tejto stránky »

Odbilo 13 hodín a autobus vyráža z košického parkoviska v centre mesta smerom na Makarskú riviéru. Od Miškolca sa napájame na diaľnicu a o pár hodín prechádzame novovybudovaným obchvatom cez Budapešť a ďalej popri Balatone na hraničný prechod s Chorvátskom. Pokračujeme popri Zagrebe až na dohľad k mestu Split na pobreží. Asi 30km pred Makarskou riviérou sa diaľnica končí a napájame sa na jadranskú magistrálu, ktorá patrí medzi 20 najnebezpečnejších ciest na svete. Som v Podgore a budem tu bývať nasledujúci týždeň. Čítať zvyšok tejto stránky »

Na letisko do Košíc prichádzam s hodinovým predstihom. Vyberám si zabookovanú letenku do Bratislavy, s ktorou ma omylom posielajú do nesprávneho terminálu. To som sa dozvedel až neskôr. Ja som si to neskontroloval s údajmi na letenke, predsa keď mi slečna čo vydáva letenky ukázala presne smerom kam mám ísť, tak to musí tam aj byť. Sedím v odletovej hale dobrých 20 minút, kým nepočujem hlásenie, že cestujúci do Viedne sa maju dostaviť ku svojmu lietadlu a ja behom pár minút sedím v celej hale úplne sám. Pýtam sa najbližšieho zamestnanca, či mám skutočne čakať tu na svoje lietadlo, ktoré má odletieť o 15 minút. On ešte viac šokovaný ako ja sa ma pýta, že čo tu preboha robím a nech okamžite idem za ním. Tak prechádzame cez asi polovicu letiskovej budovy, kde sa konečne dostávam na správny terminál. Tu je už kopa čakajúcich ľudí a ja môžem vyraziť. Najzarážajúcejší na tom všetkom je fakt, že s letenkou do Bratislavy som prešiel bez problémov cez ľudí, ktorí kontrolovali lety do Viedne. Čítať zvyšok tejto stránky »