Ak nie je možný návrat, treba ísť vpred. (Marco Polo)

2008 – Ukrajina (Vodka a ešte trochu vodky)

Sú 4 hodiny ráno, vonku ešte hlboká tma. Balím si posledné veci, dostávam posledné pokyny od rodičov, ktorí s týmto mojím nápadom od začiatku nesúhlasili. Zbijú ma, okradnú ma, zabijú ma, unesie ma mafia, načo ma tam treba. Prečo som si radšej nevybral západnejšie civilizovanejšie krajiny. Teraz už je neskoro. Všetko je pripravené, lúčim sa a s 24kg batohom na chrbte sa poberám na zastávku MHD.

Postupne ku mne do autobusu pristúpia Majo, Stano a Maťo. Všetci sme z rovnakého sídliska. Majo (18) a Maťo (18) sú spolužiaci zo SPŠE a Stano (24) študuje hutníctvo na TUKE. Do party nám chýba ešte môj spolužiak z EUKE Dano (20), ktorý nás bude čakať na stanici v Michalovciach. Na košickej stanici nás zastavuje chlap s mikrobusom a dohadujeme s ním odvoz do Michaloviec za 50sk na osobu vrátane batožiny. Naše velké batohy len horko ťažko natrepeme dnu a vďaka nim ostatní ľudia ich musia pri vystupovaní preskakovať. O hodinku sme na michalovskej stanici. Z mikrobusu vystupujeme medzi poslednými a keď šoférovi hovoríme, že ideme na Ukrajinu tak nám praje len veľa šťastia. Vraj ho budeme potrebovať.

Už z diaľky na lavičke vidím Dana, vítame sa a zoznamujem ho s ostatnými. Bus do Užhorodu meškal 15 minút a lístok stál 105sk. Mierne prekvapenie oproti cene 65sk zistenej doma na internete. ISIC ani žiadne iné študentské zľavy sa uplatniť nedajú. Batohy si berieme k sebe do autobusu na sedadlá a po pár minútach jazdy začne niekto po celom autobuse rozdávať nejaké papiere. Prvá blbosť čo mi napadla bola, že je to dotazník ako sme spokojní s jazdou. Keď som dostal papier do rúk, bol rozdelený na 2 rovnaké časti. Bolo treba vypísať svoje osobné údaje, číslo pasu, miesto pobytu na Ukrajine, dôvod cesty a podpísať sa. Nadviazali sme rozhovor s jedným pánom sediacim za nami, je to tlmočník ktorý cestuje do Kyjeva a hranicu Slovensko-Ukrajina prechádzal už snáď 100krát. Vraví, aby sme mu dali papiere, že on ich vypíše za nás. Dávam mu ako prvý, diktujem údaje a keď je všetko vyplnené okrem kolonky na podpis tak naťahujem ruku po papier, že sa idem podpísať, ale už je neskoro. Tlmočník sa podpísal za mňa. Každý sa smeje, ja nechápavo pozerám, že čo teraz, veď tú jeho čmáranicu nemám šancu napodobniť a v pase mám úplne iný podpis. Vysvetľuje mi, že je to úplne jedno, je to len formalita a nič sa nedeje ani keby som druhú časť papiera pri návrate na Slovensko stratil. Tak fajn, trochu mu uverím a aj ostatní dávajú svoje papiere podpisovať tlmočníkovi. Tie podpisy sú proste nenapodobiteľné.

Po 30 minútach čakania na hranici vo Vyšnom Nemeckom prichádzame do Užhorodu. Posúvame čas o hodinu dopredu a na mobiloch nastavujeme sieť Kyivstar, najväčšieho ukrajinského mobilného operátora. Karta sa dá kúpiť už za 25UAH (1hrivna=100kopejok=približne 4,5sk). a miestne hovory v tejto sieti stoja 7kopejok za minútu. Tlmočník nám odporúča meniť peniaze u jeho kamaráta veksláka, no my máme obavy a vravíme, že radšej zájdeme do banky nech to máme oficiálne aj s potvrdením. Predsa ukrajinské hrivny (UAH) sme na vlastné oči nikdy nevideli a rozoznať, či sú pravé alebo falošné, by sme nemali šancu.

Len čo položíme nohu na Ukrajinskú pôdu, okamžite sa na nás vrhne vekslák s hŕbou peňazí v oboch rukách zviazaných gumičkami. Odmietame ho a odchádzame hľadať nejaký park s lavičkami, kde by sme sa mohli najesť. Každý vyberá zásoby z domu, rezne, paradajky, papriky, konzervy. Ja si musím zmeniť ťažisko na batohu a inač porozmiestňovať stan, spacák a karimatku, pretože ma to ťahá dozadu. Pritom sa mi na batohu odtrhla jedna pracka. Pred odchodom na Ukrajinu som si u brašnára dal na batoh prišiť nové pracky, aby som mohol uchytiť všetky tie veci, ktoré so sebou ťahám. Vypýtal odo mňa 300sk a tu je výsledok jeho práce.

Fajne najedení ideme hľadať banku. Prichádzame do prvého magazínu (potraviny) a pýtame sa predavačky, ktorá naraz telefonuje aj obsluhuje, kde nájdeme najbližsiu banku alebo zmenáreň. Nerozumie a tak ukazujeme doláre. Hneď jej zasvietia oči a pýta sa, akým kurzom chceme meniť. Dano hovorí, že na internete videl kurz 1USD=4,7UAH. Hneď nás odmieta a venuje sa iným zákazníkom. Pri krásnom pravoslávnom kostole sme prešli na druhú stranu ulice k obchodnému domu s názvom Ukrajina, pred ktorým boli trhy. Medzi nimi aj trh s knihami a časopismi, kde majú aj také kúsky ako poľský Playboy z roku 1996 s Pamelou Anderson na titulke. Na rohu obchodného domu je Erste Bank, kde meníme 1USD za 4,62UAH. Väčšina mení 80-100USD (370UAH-462UAH). Po ceste na stanicu sa ešte Majo so Stanom zastavujú na pošte kúpiť turistickú mapu Zakarpatskej Ukrajiny. Nemajú. Ideme na stanicu a pred ňou nás zastavuje šofér maršrutky (mikrobus; na Ukrajine sme za celý čas nevideli normálne dlhé autobusy, na aké sme zvyknutí u nás) a pýta sa, kam chceme ísť. Ponúka nám cestu do Mižhirja za 30UAH na osobu. Radšej odmietame a ideme normálnou maršrutkou zo stanice. Kupujeme lístky za 31UAH. Mne teta pri okienku omylom vydáva 88UAH zo stovky. Nepriznávam sa. Pýtame sa ako je to s lístkom na batožinu. Sme odkázaní na vedľajšie okienko, kde nám hovoria, že batožina sa kupuje u vodiča. Šofér nad všetkým len mávol rukou a lístok skontroloval akurát prvému z nás pohľadom dlhým asi pol sekundy. Skladáme si batohy na sedadlá a bežím s Majom ešte na vedľajšiu vlakovú stanicu kúpiť turistickú mapu za 12UAH. Maršrutka stále nie je zaplnená ani z polovice, tak zbehnem kúpiť 2 pivká za 4UAH/1fľaša a podelím sa s chlapcami. V Užhorode sú oproti východu krajiny umelo zdvihnuté ceny kvôli davom nakupujúcich ľudí zo západu.

Cestou dávam dole trekové boty a robím si v tento horúci deň pohodlie šľapkami. Prvú zastávku máme v Mukačeve s pauzou 15 minút. Kupujeme nanuky, pivká, niekto ide na WC za 50kopejok a niekto za roh zadarmo. V maršrutke sa dávame do reči s týpkom, čo vystupuje vo Volovci a s Jaroslavom (stretneme ho ešte o 5 dní neskôr), ktorý ide s nami do Mižhirja. Ukazujeme im mapu, pýtame sa na všetko čo nás napadne.

Na autobusovej stanici v Mižhirji to vyzerá ako v inom svete. Deravé cesty, maršrutky z čias hlbokej totality, všade pobehujú psy, kozy, sliepky a opití domáci. Očividne sme tu jediní turisti a ihneď nás obkolesia miestni. Snažíme sa zistiť, kde sa tu dá najesť. Vyberáme si jednu z dvoch reštaurácií pri stanici vylučovacími otázkami „fajna ? nefajna ?”, ale fajna je práve zatvorená, tak musíme ísť do nefajnej. Sadáme, objednávame pivo (3UAH) a boršč (3UAH). Ja najprv boršč nechcem, nemám rád kyslú kapustu, ale potom sa odhodlám. Som predsa na Ukrajine a patrilo by sa aspoň ochutnať. Prekvapivo som si na ňom celkom pochutil. Majo dáva foťák dvom hluchonemým od vedľajšieho stola aby nás odfotili všetkých ako jeme. Keď sa jeden z nich pozrel do hľadáčika cez nasadený širokouhlý objektív a uvidel v ňom aj svoju priateľku pri vedľajšom stole, bol taký prekvapený, že hneď to so smiechom začal rukami vysvetľoval priateľke. Najedli sme sa, zaplatili a odchádzame do kopcov. Ktovie, kde skončíme. Každého sa pýtame na cestu do Sineviru cez hory, každý nám odpovie ináč. Niekto, že je to 35km odtiaľ a niekto, že je to hneď za týmto kopcom. Pomaly zapadá slnko a my vidíme prvé kravy a ich pastierov – 4 deti (Angelina, Olivia, Oľga, Rostislav), s ktorými srandujeme a fotíme sa na vrchu nášho prvého kopca. Deti sa pred nami predvádzajú jedna radosť. Balancujú na drevenom zábradlí, ohadzujú sa blatom (díky Rosťa, mám celý batoh od blata), robia kotrmelce, chytajú žaby (tých je tu v každej mláke aspoň 20). Deti nás prenasledujú až do údolia, kde nám 2 bábušky vysvetľujú ako ďalej. Keď povieme, že sme zo Slovenska, oni sa ihneď opýtajú, či je to Československo. Stmieva sa rýchlo. O 300 metrov ďalej sa pýtame baču s kozami, kde by nám odporučil rozložiť si naše palatky (stany). Vraj tu neďaleko je krásna plošina, kde vôbec nefúka vietor. Znie to ako ideálne miesto. Poďakujeme sa a štveráme sa dnes naposledy do kopca. Na plošine sme mierne šokovaní. Je to malé futbalové ihrisko plné detí kopajúcich do lopty medzi drevené koly. Dohadujeme s nimi zápas. Navrhujú, nech si zahrajeme o 1UAH.

Bohužiaľ, nedohrali sme do konca lebo deti museli všade naokolo pobehujúce kravy zobrať domov, a tak sme nestihli odvrátiť nepriaznivý výsledok. Staviame stany, Stano robí oheň, rozkladáme si karimatky okolo, sušíme spotené ponožky pri ohni a večeriame domáce zásoby. Pri svetle z čelovky píšem denník a uvažujeme, či vôbec pôjdeme spať do stanu. Je neskutočne horúca noc. Jedno šťastie, že sme sa tak nerozhodli. Okolo 22:30 sme zaľahli do stanov. Chudák Dano so svojimi 191cm sa tam nevedel vystrieť. Zrazu z ničoho nič prišla šialená búrka, hromy, blesky. Lejak ako z filmu. Z rohov zateká do stanu potôčik vody a zhora máme osviežujúcu sprchu. Rýchlo dávame batohy dnu do stanov. Sme natlačení ako sardinky. Leje ešte ďalšie 2 hodiny a máme dojem, že nás rovno odplaví dole kopcom.

2.deň – Mižhirje, Sinevir

Ráno kontrolujeme škody. Žmýkame mokré pasy a peniaze. Nechali sme ich vo vreckách v stane a zabudli ich vybrať, keď začalo pršať. Vonku je už počuť zvonenie. Ihrisko je plné detí a kráv, ktoré nám obžierajú stany. Balíme sa, sušíme čo sa dá, umývame zuby s minerálkou ešte z domu. Zbierame odpad a Stano dáva deťom keksík za to, keď odnesú sáčok s odpadom dole do dediny do koša. Hneď ako vyvolený chlapec dostal do ruky keksík, tak sa akoby o život rozbehol s odpadom dole kopcom a kľučkoval medzi stromami. Prešli 2 minúty a bol späť, tak neviem či to len tak nehodil niekde pod strom. Nám presvedčivo tvrdil, že do koša.

Jeden druhému pomáhame dať ťažké batohy na chrbát a pokračujeme cez hory do Sineviru. O chvíľu sa pred nami objavia 2 kone, každý na boku cesty, hlavami otočení smerom k nám. Mám pocit akoby sme vstupovali na nejaké strážené územie za čias Uhorského kráľovstva, len miesto rytierov spoza koní vybehla bábuška zberajúca černice. Skladáme batohy, zbierame spolu s ňou a maškrtíme. Pristaví sa pri nás okoloidúci hubár a spolu sa nám snažia pomôcť kade ďalej.

Cez lúky a pasienky, staré chatrče a senníky sa dostávame na miesto, kde je v údolí na poli medzi kopcami zaparkovaný starý rozbitý Moskvič. Za ním na zemi sedia 3 chlapi, jedia a popíjajú. Pýtajú sa nás, kam ideme a odkiaľ sme. Nestihneme ani odpovedať a už sme priateľsky pozvaní na poharčik domácej vodky (chutí ako olej), bravčové mäso (na to nemám odvahu), bryndzu (výborná) a chlieb (starý a tvrdý). Práve majú obedňajšiu prestávku medzi kosením trávy. Zoznamujeme sa s Miroslavom, Ivanom Ivanovičom a Olechom. Samozrejme, hneď to treba zapiť. Ako pohár používame odrezané hrdlo z plastovej fľaše. Máme už málo vody, tak sa pýtame či je Sinevir ešte ďaleko, na čo zareagujú smiechom, že 5 minút odtiaľ je prameň s výbornou pitnou vodou. Stano a Dano sa vyberú s Olechom po vodu. Ja, Majo a Maťo zatiaľ chutnáme bryndzu a povinne si dávame ďalší poharčik vodky. Vyberám foťák a začínam im robiť fotky. Miroslav na mňa pozerá ako na mimozemšťana a je celý bez seba, že som ho odfotil. Vidím na ňom veľké prekvapenie, a tak ho idem šokovať ešte viac a ukazujem mu na displeji foťáku jeho fotku. Týmto momentom sa z nás stali nerozluční kamaráti. Miroslav hneď otvoril svojho Moskviča, poukazoval nám interiér a motor, kde niečo pokrútil a poprepínal. Zavrel kapotu, naštartoval a potom možno minútu šliapal celý vysmiaty na plyn a užíval si nenapodobiteľný zvuk motora. Tvrdil nám, že toto auto nemá problém vyliezť hocikde, ani na ten veľký strmý kopec pred nami. Benzín je pre nich drahý (6UAH/1liter) a tak si nemôžu dovoliť nás povoziť ani nám auto požičať. Predsa len je to pre nich veľký majetok. Z diaľky volajú jedného kosca na vrchu kopca, ktorý pracoval 12 rokov v Brne a vieme sa s ním vpohode povyprávět. Vysvetľuje nám ako ďalej. Orientačným bodom je prechod z poľnej cesty na asfaltku na vrchu kopca. Vraj to je pristávacia plocha pre vrtuľníky.

Na zemi pri aute vidím kosu. Nikdy som s takou neskúšal kosiť a toto je ideálna príležitosť. Keď ju vezmem do ruky a poberám sa smerom k tráve, všetci ma okríknu a so smiechom pribehnú ku mne. Ivan Ivanovič mi ju vezme a najprv sám ukazuje ako sa má správne kosiť. Hneď po ňom to skúšam ja, ale je to oveľa ťažsie ako to vyzerá. Zakosí Ivan, tráva spadne, zakosím ja, tráva stojí. Postupne si to vyskúšajú všetci s podobným výsledkom. Bezzubý 29 ročný Miroslav sa ďalej pýši svojím Moskvičom. Sadá na jeho strechu, v jednej ruke fľaša vodky, v druhej fľaša piva a pýta si fotku. Žiada odo mňa kus papiera a pero. Chce napísať svoju adresu aby som mu mohol poslať fotky. Stano mi podáva fixu a papier, ja ich dávam Miroslavovi, ktorý na mojom chrbte ako na podložke píše svoje meno a potom opisuje ŠPZ svojho Moskviča. Myslí si, že keď budem poznať jeho meno a značku auta, tak mu budem vediet poslať fotky. Na rozlúčku sa ešte všetci spoločne odfotíme. Majo dáva Miroslavovi svoj foťák, aby urobil prvú fotku vo svojom živote. Dávame posledný poharčik a už značne opitý Miroslav len s ponožkami na nohách vezme môj ťažký batoh na ramená a vynesie mi ho až na vrch kopca. Keď prídeme hore, ledva stojí na nohách, oči sa mu krútia z jednej strany na druhú a smeje sa od ucha k uchu.

Pred Sinevirom sa nás ujala jedna bábuška, ktorá tam akurát má cestu a vedie nás až do samotnej dediny. Ledva stíhame jej tempo. Keď už sme v dedine, tak nám odporučí ísť sa najesť do koliby a ukazuje nám približný smer. Poďakujeme sa a rozlúčime. Asi 500 metrov ďalej vidíme 2 koliby. Jedna obrovská, luxusne vyzerajúca s veľkým parkoviskom, postavená priamo nad riekou s výhľadom na ňu a druhá maličký zrub, takmer bez ľudí. Vybrali sme sa do tej väčšej, čo bola chyba. Skladáme si batohy, sadáme za krásny z dreva vyrezávaný stôl a čakáme. Na stene v rohu miestnosti vidím elektrickú zástrčku, a tak si dobíjam baterku do foťáku. Čakáme ďalej. Nikto nič. Ideme ku pultu a pýtame sa čašníčky čo majú. Neodpovie ani slovo a ukáže prstom na menu v písanej azbuke, ktorú nikto z nás nevie čítať. Len tak z hlavy si objednávame pivo a šašlik. Cenu nepoznáme. Ideme sadnúť naspäť a znova čakáme snáď 15 minút. Už to nevydržím a idem sa pozrieť čo sa deje. Našťastie práve čapuje pivá.Tak keď už som tu, pomôžem jej a beriem 2 k stolu ja. Ešte sme nevideli krígel s objemom pol litra ale so značením 3dcl. Čašníčka nám vysvetľuje, že došlo k chybe u výrobcu. Po pol hodine sú na stole už aj šašliky. Žúvacie mäso, málo chleba, neochotná obsluha, predražená koliba. Hladní a s účtom 160UAH pre 5 ľudí odchádzame sklamane do malej vedľajšej koliby. Vyzerá útulne, teta milá a ochotná. Menu taktiež v písanej azbuke, takže vysvetľujeme, že radi by sme pivo, vodku na prípitok, mäso zo svine (výborné), kartošky (zemiaky; úžasne upečené), zeleninový šalát (perfektný) a k tomu niečo fajne, čo doteraz netušíme čo bolo. Ja s Danom si dávame ešte výbornú hríbovú polievku so smotanou. Pre dvoch nám teta priniesla košík plný chleba, asi 2x viac ako v kolibe vedľa pre 5 ľudí dokopy. Množstvá boli obrovské a ceny neskutočné. Náš cieľ pre tento večer bol jesť a piť až kým neodpadneme. Keď sme po prvom chode žiadali o ďalšie stakančiky, teta nám rovno na stôl položila celú fľašu vodky Medoff. Niekoľkokrát sme spadli z lavičky (bola dosť rozkývaná a nestabilná) a tiež využili latrínu hneď pri kolibe. Kupujeme ešte jednu fľašu vodky na cestu za 26UAH, 4 piva a krabicu jahodového džúsu. Celkovo platíme 220UAH za 5 ľúdí, najedení a napití do prasknutia.

Schádzame asi 50 metrov od koliby dole po ceste a pýtame sa prvej bábušky, ktorú vidíme, či nemôžeme stanovať u nich na dvore. Vraví, že aj hej, len ešte musí zavolať dida (deda) a opýtať sa jeho. Po schválení didom nás pozývajú do dvora. Začína pršať a dido nám ponúka na spanie senník. Vaky si skladáme v dnu dome, v jedinej miestnosti kde bývajú. Je to štvorcová izba s pecou, stolom, stoličkami a postelami. Na jednej strane okna je obrázok Ježiša a na druhej Panna Mária s prezidentom Ukrajiny Viktor Juščenko s podpisom. Keď sa pýtame bábušky, či je Juščenko dobrý, odpovedá, že ona ho nekusala. Okrem tejto chyže majú ešte predsieň a miestnosť pre kravu a sviňu. Stropy a zárubne sú strašne nízke, všetci musíme skláňať hlavy. Dido (77) a bábuška (73) sú spolu už 51 rokov.Pýšia sa, že ich syn bojoval vo vojne v Afganistane. Núkajú nás bryndzou a chlebom. My na oplátku vyťahujeme fľašu vodky, na čo dido zareaguje rozdaním poharčikov (0,5dcl) pre nás a pre seba vyberá sto gram (1dcl), z ktorého si dáva aj bábuška. Dido nám vynadal, že sme kúpili drahú pálenku, a tak nás berie za svojou známou, kde kupujeme 2 fľaše za 16UAH/1fľaša. Pokračujeme v dvíhaní stakančikov a niektorí aj sto gramov. Jednu celú fľašu nechávame didovi za to, že nám poskytol strechu nad hlavou. Berieme spacáky a poberáme sa do senníka, kde okamžite zaspávame ako v bavlnke.

3.deň – Sinevir, Sinevirské jazero

Budíme sa do chladného rána. Domáci sú už hore, krava podojená a odvedená na pašu. Dido sedí na prahu dverí a drží sa za hlavu. Vedľa neho leží na zemi prázdna botlička darovanej vodky, ktorú sám vypil za noc. Bábuška nám priniesla vedro na umytie a smiala sa z dida, aký je opitý. Bosý idem do domu, neviem kde som stratil šľapky. Na peci si varíme čaj, bábuška nám ponúka bryndzu a čerstvo nadojené kravské mlieko. Kým my raňajkujeme, ona zbehne do magazínu kúpiť chlieb pre seba aj pre nás (2,5UAH/bochník) a pritom nadáva, že chlieb zdražel zo včera na dnes o 20kopejok pri dôchodku 600UAH. Keď sa toto dozvie dido, len si sadne, chytá sa za hlavu a začne nadávať jedna radosť. Vysvetľuje, že Ukrajina je predsa obilnica Európy a nie je možné, aby chlieb bol taký drahý. Keď vravíme, že u nás taký bochník stojí po prepočte na ich peniaze okolo 7UAH, len zajajká a chytí sa za hlavu aj druhou rukou. Pri odchode nás dido prosí o zopár hrivien na botličku vodky. Skladáme sa každý po 5UAH, čo sa veľmi nepáčilo bábuške, ktorá didovi strelila jednu poza ucho a povedala, že túto noc bude spať v sene. Jej sme nechali chlieb, papriky a 2 pivá. Upratujeme za sebou senník a Stano s vidlami náhodou nájde moje stratené šľapky. Na záver fotíme našich nových známych a im sa to veľmi páči. Sľubujeme, že pošleme fotokartu a žiadame o ich adresu. Bábuška nevie písať a dido zle vidí, tak im robíme videovizitku. Lúčime sa, podávame ruky, pusinkujeme s bábuškou a vyrážame smerom na 19km vzdialené Sinevirské jazero.

Po pravej ruke míňame obe koliby a kráčame asfaltkou vedúcou k jazeru. Každý nám vravel, že maršrutka už dnes nejazdí a dostať sa na jazero sa dá akurát taxíkom alebo stopom. Neprejde veľa času a rozhodujeme sa radšej zložiť batohy pri potoku, trochu sa osviežiť a čakať na autá. Predsa 19km po asfaltke šľapať nebudeme. Po chvíli, v momente keď niekto jedol a niekto so spustenými gaťami sa opieral o strom, Majo zastavuje tranzit (veľká dodávka neustále premávajúca medzi dedinami a jazerom). Za 70UAH nás vezme všetkých na jazero, čo sa mi vidí strašne veľa, ale inú možnosť nemáme a už je pomaly obed. Sadám dopredu a cez prasknuté sklo sledujem krajinu. Prešlo 15 minút a vodič nás vyhadzuje na parkovisku a ukazuje smerom kadiaľ máme ísť. Ďalej už pešo. Platíme vstupné 2UAH do národného parku a štveráme sa strmou asfaltkou až k jazeru, kde sa fotíme a stretávame Ukrajincov s podrobnou turistickou mapou celej oblasti. Na opačnom brehu jazera je krásna trávnatá plocha zvažujúca sa až k vode. Perfektné miesto na varenie sáčkovej slepačej polievky a špagiet. Všade naokolo sú pramene s pitnou vodou, ja mám varič a Majo hrniec. Ideme na to. Keď už mám polievku v tanieri, spomeniem si, že som nechal doma lyžičku a vidličku. Čakám kým doje prvý a potom sa do jedenia púšťam tiež. Po obede Dano vytiahne nafukovaciu loptu. Chvíľu hráme futbal, potom Stano pomáha liezť turistom na totem, sušíme veci a len tak vysedávame alebo vylihujeme. Pohodový deň, až kým neprišiel zamestnanec parku pýtať od nás 5UAH za použitie stola. Hovoríme, že o žiadnom takom poplatku nič nevieme, no on argumentuje tým, že všetko je napísané pred vstupom do parku. Nechceme si robiť problémy, platíme pokutu a okolo piatej obchádzame jazero z druhej strany a vraciame sa späť na parkovisko. Stanovi to nedá a pýta sa vyberača vstupného, kde je nejaká zmienka o spoplatnených stoloch. Tvrdí, že všetko je v brožúrke, ale brožúrky momentálne nemajú. Sadáme pred vstupnú bránu ku maličkej kolibe vedľa parkoviska a dávame po pivku. Otvárame domáce konzervy a Stano nás núka svojou štipľavou paprikou.

Naspäť do Sineviru už nie sme ochotní dať ani hrivnu. Poriadne nás ošklbali. Pri vedľajšom stole je partia Čechov na 2 autách vracajúcich sa z dediny Sloboda, kde ešte len nedávno zaviedli elektrinu. Súhlasia, že vezmú Maja a Maťa do dediny. Ja s Danom a Stanom kráčame po boku asfaltky so vztýčenými palcami. Ak niekto zastaví, tak len tranzit. Asi po 3km sa dostávame do najbližšej dediny, stále vzdialenej vyše 15km od nášho cieľa. Pred nami stojí Avia, do ktorej nakladajú prepravky plné čučoriedok. Nič nenamietajú a my sa už vezieme zavretí v prepravnej časti bez okien, ale s čučoriedkami. Že sme si pochutili, je myslím jasné. Keď už tušíme, že sme na mieste, vytierame rukami zem a všetkú špinu v aute, aby nebolo na prvý pohľad jasné, čo sme robili. S Majom a Maťom sme sa dohodli, že sa stretneme na Kolibe. Prisadáme si, objednávame čaje a šašlíky.

Po tme blúdime dedinou smerom k ďalšej dedine Nehrovec. Domácich sa rovno pýtame aj na vrch Nehrovec, ale nikto ešte o takom ani len nepočul. O 21:30 zastavujeme pri dome s otvorenými dverami a zapnutom svetle vnútri. Zdvorilo sa pýtame, či môžeme rozložiť svoje palatky na dvore a teta nás už pozýva ďalej. Batohy nechávame dnu. Tento dom je modernejší. Majú televízor, dvojplatničku, rýchlovarnú kanvicu. Teta nám robí čaj a obdivuje naše palatky zvonku aj zvnútra. Pýta sa koľko stoja, že také niečo by sa jej zišlo na pole.

4.deň – Sinevir, Nehrovec (vrch)

Vstávame o 8:00 do mrazivého rána. Spalo sa celkom fajn, občas nám padali zhnité slivky na stany. Na raňajky nám teta pripravila čaj a volské oká. Vyberáme ešte svoje chleby a hostíme sa jedna radosť. Potom každý využíva možnosti zatiaľ najluxusnejšej latríny celej obloženej kožušinou. Cítime sa ako v hoteli. Domáci o 9:00 odišli na pole a nechali nás tu samých. Balíme stany, tete za ochotu nechávame broskyňový kompót, zatvárame bráničku a vydávame sa smerom k vrchu. Včera ešte nikto nevedel kde je, dnes zrazu všetci na neho ukazovali prstom. Turistickú mapu sme nechali včera v kolibe na stole. Musíme sa zaobísť aj bez nej. Prechádzame hojdacím mostom na druhú stranu rieky a ďalej pred vstupom do lesa sa umývame v horskom potoku. Niekto sa kúpe aj celý. Chvíľu sa sušíme na slnku a potom vstupujeme do lesa bez náznaku turistického značenia. Cesta viedla takmer 2 hodiny hore prúdom priamo cez potok a na ňom nahádzané kamene a stromy. V jednej chvíli sa šmyknem na kameni a ťažký batoh ma stiahne k vode. Mám pod vodou svoju ľavú nohu a celý bok aj s telefónom vo vrecku. Rýchlo vstávam a všetko utieram. Mobil funguje a ideme pomaly ďalej.

Tu potok končí. Presúvame sa pomocou buzoly a intuície na východ a do kopca. O hodinu vychádzame z lesa na lúky. Konečne slnko. Jeme čučoriedky a Maťo zatiaľ vybehne pozrieť sa kúsok vyššie, ako ďaleko je vrchol. Nie je ďaleko. Volá nás hore a z posledných síl šľapeme na ten veľký trávnatý kopec pred nami. Sme dosť sklamaní, keď zhora v diaľke vidíme 4 kopce a každý vyšší ako ten, kde sme my teraz. Je čas na oddych. Rozkladáme karimatky, jeme a zhodujeme sa, že najneskôr o 16:00 by sme mali vyraziť. Zaspávame a budíme sa až niečo po piatej. Je neskoro na to, aby sme šli niekam po neznámej neznačenej ceste a nevieme ani ako ďaleko. Všetci sme unavení a máme málo vody. Niekto chce stanovať tu a niekto chce skúsiť zísť do dediny. Rozhodujeme nakoniec, že tu ostávame, ale súrne potrebujeme vodu. Majo a Maťo ostávajú hore strážiť batohy, ja s Danom ideme hľadať vodu a Stano ide sám. Po pol hodine stretávame šťastného Stana, vraj 5 minút odtiaľ vyviera prameň. O 5 minút vidíme na vlastné oči maličký prameň čistej vody. Stano ho rukami a kameňmi upravuje tak, aby sa tam zmestili plastové fľaše. V tom Dano dostane SMS od Maja, že sú tu Česi, ktorí značkujú turistické cesty a nechali im fľašu vody. My plníme ďalších 4,5l a ideme za nimi hore.

Rozkladáme stany, ja idem fotiť okolie, Stano robí oheň a ostatní slintajú nad etiketami francúzskej polievky a obdivujú kuře na paprice. Pri západe slnka prejde okolo našich stanov bača s asi 300 ovcami a kozami. Dano sa nad tým veľmi nepozastaví (býva na dedine), ale ja som z toho úplne mimo. Pred spaním sa ešte chvíľu strašíme a potom zaspávame do chladnej veternej horskej noci plnej hviezd.

5.deň – Nehrovec (vrch), Koločava

Nastavil som si budík na 6:00 kvôli rannému foteniu, ale do tej zimy ma nikto zo stanu nevytiahne a ešte viac sa zakrútim do spacáku. Dano sa mi ráno zdôveruje, že už sa vie v stane celý natiahnúť. Tak neviem, či sa Dano cez noc scvrkol alebo Stan zväčšil. Balíme sa a po hrebeňoch počas neskutočne silného vetra po čerstvo namaľovaných turistických značkách vyliezame až na samotný vrch Nehrovec (1709m.n.m). Hore chytáme mobilný signál aj z Rumunska a Maďarska. Krásna cesta po hrebeňoch vedie takmer až do dedinky Koločava. Pred vstupom do lesa znovu stretávame baču so stovkami zvierat. Tento má aj kone. Cesta lesom je nepríjemne strmá, slnko pripeká, voda rýchlo dochádza a nastáva ďalšia kríza. Už celkom vyčerpaní sedíme v tieni pod stromom a srandujeme, kto komu spraví aký pomník. Maťo išiel celý čas pred nami, možno je už aj v dedine. Uvažujeme.

Zrazu počujeme asi 200 metrov od nás strašný výkrik. Rýchlo si vymeníme vystrašené pohľady, berieme nože do rúk a s 20 kilovými batohmi bežíme ako o život zistiť čo sa deje. Na mieste vidíme stáť Maťa a hovorí, že 500 metrov odtiaľ je voda. Kričal ako blázon a my sme mysleli, že ho už trhá medveď. Plníme si fľaše a blatistou cestou popri potoku konečne schádzame do Koločavy. Pýtame sa na kolibu a každý nás naviguje do Četníckej stanice, českej reštaurácie/krčmy, ktorú vlastní Ukrajinka Natália, perfektne ovládajúca Češtinu. Po takmer týždni odrezaní od sveta vidíme dnu pred sebou zhluk ľudí lepiacich sa k malému televízoru. Všetci stíchnu a na telke ešte viac pridajú hlasitosť. Začala sa vojna. Rusko napadlo Gruzínsko. Všetci na seba prekvapene pozeráme, až kým sa nás sympatická čašníčka neopýta, čo si dáme. Objednávame pivo (4UAH), potom pelmene (12UAH) a za nimi tokáňa na bryndze po Koločavsky (15UAH). Dobre najedení si ideme hľadať miesto, kde strávime túto noc. Ideme do bočných uličiek a pýtame sa prvej bábušky. Tá sa ani nepohla, ani slovka nevydala. Pýtame sa druhej a tá ukazuje na oprotiidúceho chlapíka, že u neho na dvore by nemal byť problém. Predstavujeme sa a on nás vedie k sebe domov. Je to učiteľ na škole pri Sinevirskom jazere. Dávame mu fľašu vodky, staviame stany a ponáhľame sa do krčmy, aby sme stihli otvorenie olympiády v Pekingu. V krčme, samozrejme, o olympiádu nemá nikto záujem. Využívame možnosť meniť u barmana doláre za hrivny pri kurze 1USD=4UAH.

Stano si z domu doniesol na predaj telefón SE K550i a práve v Koločave sa mu ho podarilo úspešne predať. Ako prvú oslovujeme Natálku, ktorá tu má, ako sa zdá, najlepšie kontakty. Dostávame sa až ku chlapíkovi pri barovom pulte, ktorý už má v sebe niekoľko pív a poharčikov. Vraví, že ho okamžite kúpi a má aj hneď pri sebe peniaze. Stano nemá telefón so sebou, ale to nie je žiaden problém. O 2 minúty neskôr sa už rútime dedinou v starej Lade. Štyria vzadu, sedím Danovi na kolenách, Stano vpredu a opitý šofér. Tmavá ulica bez osvetlenia pred nami. Zastavujeme pri dome u učiteľa a chvíľu na to už Stano drží v ruke 500UAH. Ľaháme do stanov a od únavy rýchlo zaspávame.

6.deň – Koločava, Nehrovec (dedina), Sinevir, Mižhirje

Ukrajina je krajina snov. Každú noc sa každému z nás niečo sníva. Ráno máme dohodnutú prehliadku dreveného kostolíka spolu s rodinou nemeckých turistov. Výklad máme podaný najprv v Češtine ako samostatná skupinka. Nemci musia čakať.Prišli sme tu skôr. Vidíme hroby žandárov, ktorých zabil lúpežník Nikola Šuhaj, vysvedčenia a rôzne dokumenty z obdobia, keď celá táto oblasť bola ešte súčasťou Československa. Po prehliadke dohadujeme s Natálkou exkurziu v miestnej základnej škole, kde vyučuje, a ktorej súčasťou je aj múzeum Ivana Olbrachta s knihou návštev plnej zápisov z Česka a Slovenska. Podpisujeme sa aj my a prezeráme si školu. Škoda, že triedy sú zamknuté. Je víkend a kľúče nikto nevie zohnať. V lokálnom magazíne kupujeme niečo na pitie. Teta predavačka miesto kalkulačky používa guličkové počítadlo ako v 1. ročníku na základnej škole. Poprehadzuje guličky sem-tam a oznámi nám konečnú sumu aj s desatinnými miestami. Nemám drobné tak platím vačšiou bankovkou. Teta nemá vydať v drobných kopejkách, tak mi vydáva v cukríkoch. Tu sa nad tým nikto nepozastaví. V odľahlejších častiach dediny od nás deti včera pýtali cukríky, no vtedy sme ešte žiadne nemali. Dnes ich mám plné vrecká.

Mojím snom na Ukajine bolo povoziť sa na korbe obrovského vojenského nákladiaka ZIL, ktorý tu používajú miesto traktorov. Vchádzame do malého paneláku, pred ktorým je zaparkované vojenské auto. Zvoníme hneď na prízemí a dvere nám otvára starší chlapík s výbornou Češtinou. Auto mu nepatrí, vlastníkom je sused o poschodie vyššie za ktorým ide ochotne s nami. Ten na nás trošku nechápavo pozerá, keď od neho žiadame aby nás povozil na korbe po dedine, no nakoniec aj pod tlakom suseda sa rozhodne urobiť nám radosť. Auto neštartuje. Chlapík otvára motor, vyberá obrovskú kľuku, s niečím búcha, klepe a keď už vyzerá, že nič z toho nebude, motor naskočí. Vycúva na cestu, naskakujeme hore a frčíme si to dedinou. Bábušky na bicykloch, kravy, kozy a sliepky, všetci odskakujú pred nami na kraj cesty. Dávame mu 30UAH, veď tá mašina žerie minimálne 70l/100km a jeho synovi za hrsť cukríkov.

Ideme si zbaliť veci, rozlúčiť sa s učiteľom a vydať na cestu domov. Zo zvedavosti sa ešte pýtame na miestne ceny pozemkov, ktoré ako sa dozvedáme sa v najlukratívnejších častiach dediny pohybujú aj do 1000USD/m2. Začína znova pršať. Dnes od rána stále buď prší alebo vyzerá, že každú chvíľu bude pršať. Stopujeme tranzit a dohadujeme cenu 3UAH do Sineviru, no pri vystupovaní sa veci zrazu zmenili a vodič žiada 7UAH. Sinevir bola jeho konečná, a tak sa s ním naťahujeme dobrých pár minút, no podarilo sa nám ho zlomiť len na 6UAH. Vyhodil nás úplne na začiatku rozťahanej niekoľko kilometrov dlhej dediny. Ideme pešo popri ceste, ja schválne zaostávam vzadu, aby som ako prvý chytil stop do Mižhirja. Ako prvé auto mi zastavuje partia mladých chalanov, ktorí chcú na mne akurát zarobiť a odviezť ma tam za peniaze. Už len z princípu samotného stopovania to odmietam a radšej zmoknem vonku. Chíľu neskôr mi zastavuje chlapík, ktorý cestuje sám, ale len po križovatku medzi Nehrovcom a Mižhijím vzdialenú asi 2km odtiaľ. Ochotne ma vezme, aj keď len na krátku cestu. Na križovatke čakám na svojich spolupútnikov a delíme sa do dvoch skupín. Ja s Danom ideme vpredu s odstupom 500m pred zvyšnými troma. Neprejdú 3 minúty a v protismere nám zastavuje ďalší domáci podnikavec, ktorý pýta 10UAH na osobu. Hovorím, že mám akurát cukríky a posielam ho preč. S Danom obaja máme v peňaženke poslednú a celú 100UAH bankovku, ktorou nemáme v pláne vyplácať takýchto špekulantov. Obzeráme sa za seba a zvyšok našej partie už nakladá batohy do auta. Prší, ťažké zmoknuté batohy na chrbte, do Mižhirja je to dobrých 15km pešo. Stopujeme s Danom ako diví, nikto sa nechce nad nami zľutovať. Prichádzame až ku najbližšej benzínke. Jasné, že je zavretá. Skladáme batohy na zem a lepíme sa čo najbližšie k stene, aby sme nezmokli pod tou miniatúrnou strieškou, ktorá tu je. Nemá zmysel ísť ďalej. O hodinu je tma. Hneď ako v diaľke vidíme auto, bežíme k ceste a mávame rukami. Prekvapivo rýchlo zastavujeme malú dodávku naloženú nejakým čínskym tovarom. Hádžeme dozadu batohy a sadáme na ten voľný kúsok miesta medzi všetkým tým haraburdím.

Do Mižhirja prichádzame o pár minút neskôr ako prvá skupina. Stretávame sa na stanici a ideme do našej známej reštaurácie na boršč a fajne pirohy. Nepríjemne nás odbijú slovami, že teraz už nevaria nič. A to isté v reštaurácii oproti. Batohy nechávame v jednej z nich a ja sa idem pozrieť do širšieho okolia stanice. Asi 300m ďalej nachádzam ďalšiu reštauráciu a opäť s tou istou odpoveďou. Vchádzam do mäsiarstva hneď vedľa a pýtam sa, kde by sa tu dalo teraz najesť. Pani dvíha telefón a o chvíľu prichádza nejaká sympatická blondínka a pýta sa ma koľkí sme a či máme záujem o boršč za 4UAH, pelmene za 5UAH alebo vareniki za 6UAH. Sme v raji. Zavedie ma do reštaurácie vedľa, kde už zrazu varia. Idem zatiaľ po zvyšok a natešene im oznamujem novinky. Tento večer pozýva Stano. Vonku je riadna tma, my stále nemáme strechu nad hlavou.

V rohu miestnosti sedia dvaja dedkovia pri pive. Ja a Dano sa s nimi dávame do reči a prisadáme si. Vysvetľujeme našu situáciu a jeden z nich nám ponúka na noc svoj rozostavaný dom 100m odtiaľ. Nič lepšie sa nám prihodiť ani nemohlo. Cestou k domu prechádzame okolo miestnej diskotéky s neuveriteľne hlasnou hudbou. Dievčatá nám už mávaju. Tam musíme ísť! Program nám narušil dedko, ktorý nám dáva vedro na čuranie a na noc zamyká. Otvoriť príde o ôsmej ráno. Špekulujeme ako sa dostať odtiaľ preč. Idem sa pozrieť k dverám a zisťujem, že zvnútra idú bez problémov otvoriť. Ide sa na párty. Ja so zablatenými trekovými topánkami, Majo to isté a Stano v teplákoch berieme posledné hrivny so sebou a všetky cenné veci nechávame tu.

Po zaplatení vstupného 5UAH vchádzame do veľkej miestnosti osvetlenej červeným svetlom a vyzdobenej vianočnými reťazami. Na bokoch sú 2 obrovské repráky s výškami nastavenými ideálne na prasknutie ušných bubienkov. Hudbu má na starosti barmanka a DJka v jednej osobe. Dávame po pivku a stretávame starého známeho Jaroslava (autobus do Mižhirja, 1.deň) a jeho kamaráta Voloďu. Tým, že sme sa už raz stretli, sa z nás teraz stávajú už starí známi a hneď platia každému z nás pivko. Kričíme jeden na druhého, hudba ide neskutočne hlasno. Voloďa nás pozýva k sebe domov. Chvíľu váhame, ale potom ideme aj so Slavom k nemu. Vonku strašne leje. Cestou sa zastavujeme na obecnom úrade, kde jeho kamarát robí strážnika. Ukazujú nám mapu celého Mižhirjanského regiónu a my im na nej, kde sme trávili posledné dni.

Aj napriek silnému dažďu bežíme za Voloďom, ktorý nás vedie k sebe domov. Ceĺi mokrí sa vítame s jeho mamou, ktorá nás pozýva do obývačky. Ako prvá na stole nesmie chýbať fľasa vodky. Je plná len z polovice, takže padla dosť rýchlo. Medzitým nám Voloďova mama prichystala koláče, zeleninový šalát, studenú misu, huspeninu s hríbmi, pečené mäso a už ani nepamätám čo všetko ďalšie. Samozrejme nemôžeme sedieť len tak na sucho a Voloďa prináša tentokrát plnú fľašu vodky. Nezabudne nám pripomenúť, že všetko, čo vidíme na stole, je pre nás a máme jesť a piť do sýtosti. Správali sa k nám celý čas veľmi pohostinne a zdvorilo, ostatne ako všade inde na Ukrajine. Po výdatnej večeri sa znova po daždi presúvame ešte do ich obľúbeného miestneho baru. Som celý mokrý, je chladno a Voloďa mi núka svoju budnu. V bare s červeným osvetlením a ukrajinskými ľudovkami nám naši noví kamaráti znova nechcú dovoliť za nič zaplatiť. Sme nútení dať si ďalšie pivko, rozprávame sa a po chvíli Voloďa niekam zmizne a Slavo zaspí. Čas ísť domov. Budíme Slava a hľadáme Voloďu, ktorý ako nám vravia pri bare, už dávno odišiel domov. Odprevadíme Slava domov a my blúdime nočným Mižhirjím. Popri zatvorenej diskotéke až do nášho rozostavaného domu. Klopeme, búchame, Dano otvára dvere a vraj až donedávna sa kvôli hlasnej hudbe nedalo vôbec zaspať. Vyzliekam sa a vtedy mi dôjde, že mám na sebe Voloďovu vetrovku (mám Tvoju adresu, pošlem Ti ju aj s fotkami). Rozprávame ako bolo a pomedzi to sa Stano naraz smeje aj vyprázdňuje žalúdok do vedra.

7.deň – Mižhirje, Užhorod, Vyšné Nemecké, Michalovce, Košice

Po 2 hodinách spánku nás zobúdza majiteľ stavby. Stano rýchlo beží vonku vyliať vedro. Balíme sa a smerujeme na autobusovú stanicu. Maršrutka do Užhorodu ide až o jedenástej. Máme ešte viac ako hodinu času. Zbehneme ešte do starej známej reštaurácie z prvého dňa. Tak ako sme začínali, tak aj končíme. Sedíme za stolom, pochutnávame si na boršči a z rádia sa ozývajú ukrajinské ľudovky.

Tentokrát nám vodič nekontroluje lístky vôbec. Cesta do Užhorodu trvala 4 hodiny, z toho takmer hodinu sme sa motali po Mukačeve. V Užhorode míňam posledné hrivny na sladkosti, Stano a Maťo menia 100UAH u veksláka na koruny pri kurze 1UAH=4sk. Nakladáme batohy do autobusu a chceme kúpiť lístok u vodiča, čo sa nedá. Lístky sa kupujú len na stanici a nie u vodiča, ako sme na to zvyknutí na Slovensku. Vraví, že má všetky miesta obsadené, ale po chvíli nám sám navrhuje, aby sme išli čakať na krajnicu. Vyzdvihne nás 100 metrov od stanice. Nemáme na výber. Bez batohov čakáme pri ceste a stopujeme linkový autobus Užhorod-Košice. Vodič otvára dvere a kričí, nech rýchlo naskáčeme dnu. Každý mu dávame po 200sk do Košíc, len Dano vystupuje v Michalovciach a miesto potrebných 140sk má len stovku, na čo vodič zareaguje slovami, že to je vporiadku a máme si ísť sadnúť. Zrazu je zázrakom v autobuse voľných 5 miest. Vodič zarobil a my sme spokojní tiež. Na hranici musíme všetci vystúpiť von, zobrať svoju batožinu a pri prehliadke odpovedať na otázky, či vezieme cigarety alebo alkohol. Čakacia doba na oboch hraniciach okolo 90 minút. Deti v autobuse sa pýtajú svojich rodičov, čo tu tak smrdí. Tipujem, že po týždni bez sprchy to môžeme byť jedine my.V Michalovciach sa lúčime s Danom a v Košiciach vystupuje každý na svojej zastávke MHD.

Podľa mňa a toho, čo mi bolo povedané od ostatných, expedícia mala veľký úspech. 4 z 5 ľudí bolo nadšených a výprava prekonala ich očakávania. S odstupom času sa na to pozeráme ako na výlet, na ktorý sa len tak nezabudne. Nič nebolo dohodnuté, nič nebolo isté. Boli sme úplne nezávislí a odkázaní len sami na seba. Veľká vďaka patrí domácim za pomoc, ich ochotu a pohostinnosť. Nikomu sa nič nestalo a necítili sme ani náznak nebezpečia. Práve naopak. Čo sa stravy týka, každý mal so sebou 3 balíky hotových jedál, 3 sáčkové polievky a konzervy podľa individuálnej spotreby. Pre budúcnosť by som na dobu 1 týždňa volil tak 1/3 z množstva jedla ktoré som mal so sebou. V každej dedine je obchod a nie je problém kúpiť hocičo. Obchody sú dobre zásobované a potraviny sú lacnejšie ako u nás. Oplatí sa kupovať aj alkohol, cigarety a benzín. Cestou späť sme v autobuse stretli skupinu Čechov, ktorí pili vodu z vodovodu a všetci na to doplatili. My sme pili len vodu z balených fliaš alebo vodu z potokov. Po návrate niektorých z nás postihli jemné žalúdočné problémy, ale myslíme si, že to bolo zo stravy. Mobilný signál je úplne všade. Aj na horách aj v tých najzapadlejších dedinkách. Dohovoriť sa s miestnymi nie je problém. Vo väčšine prípadov porozumejú takmer všetko. Ak nie, treba to skúsiť povedať v Češtine, prípadne vysvetľovať rukami nohami. Veľa domácich pracovalo alebo pracuje na Slovensku alebo v Česku. Podľa pôvodného plánu sme mali ešte z Koločavy prejsť cez Komsomolsk do Usť Čornej. Cestu sme zamietli z dôvodu zlého počasia, nedostatku suchých, čistých vecí a hlavne peňazí. Aj napriek tomu sme na Ukrajine strávili o 1 deň viac, ako sme plánovali doma a to sme výpravu ukončili v 2/3 cesty.

Odkaz na fotogalériu z mojej cesty po Ukrajine, ako aj iných krajinách v rokoch 2007-2008 (Facebook)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.