2010 – Island (Sopečný výbuch v priamom prenose)

Osamotený ostrov uprostred Atlantiku a jedna z najizolovanejších krajín na svete. Leží niekde na pol ceste medzi Amerikou a Európou. Rozlohou dvakrát väčší ako Slovensko, no má len o niečo viac ako 300 000 obyvateľov. Vulkány, ľadovce, vodopády, gejzíry, horúce pramene a nekonečná prázdnota. Toto všetko pokope na jednom mieste zažije človek len málokde na svete. Náš plán je prejsť stopom okolo celého ostrova za 17 dní. Na Island chceme ísť na prelome marca a apríla, mimo turistickej sezóny. To ešte ale netušíme, že v tomto období stále pretrváva krutá islandská zima. Teploty hlboko pod bodom mrazu a kopce snehu nás zaskočia nepripravených už na začiatku. Naivne si myslíme, že s našim dvojmiestnym stanom za 7€ z Tesca dokážeme kempovať vonku v snehu, mrazoch a silnom arktickom vetri. My sme si to vlastne ani nemysleli. My sme so snehom vôbec ani nerátali. Veď sme z domu stále pozerali predpoveď počasia a nič horšie, ako dážď a teploty okolo 5 stuňov, nás zastihnúť ani nemôžu. To aj bola pravda, ale len v Reykjavíku. Tam ďalej je iný svet.

1.deň: Huddersfield, Londýn, Gatwick

Veľa si toho nepamätám. Akurát viem, že sme sa so Stanom strašne opili a že som radšej nechal tetu na eskalátoroch na stanici spadnúť na zem, akoby som mal pustiť z ruky všetky tie plechovky cíderíkov a zachrániť ju. A ešte viem, že sme sa stretli so Stanovým kamarátom, ktorý robí smetiara v Londýne a prebrali sme od neho dvojmiestny stan zaslaný z Košíc. Ako sa ten stan dostal k nemu, to si fakt nepamätám a je to vlastne aj jedno. Teraz je už naša výbava na prežitie kompletná.

2.deň: Gatwick (Anglicko), Keflavik, Reykjavík (Island)

Londýn, 9 hodín ráno. Zobúdza nás strážnik. Uf, to bol večer. Zbierame všetky tie plechovky okolo seba. Zvoní mi mobil. Prečo mi volá mama? “Peter ty si nenormálny! Dúfam, že už si na ceste domov! Ty nevieš čo sa deje teraz na Islande?! Včera v noci tam vybuchla sopka a teraz evakuujú južnú časť ostrova, cesty sú neprechodné a sopečný popol sa rýchlo šíri po celej krajine! A všetci odborníci sa zhodujú na tom, že sa očakávajú ešte ďalšie, silnejšie výbuchy! Nikam nejdeš!” Tak to je neuveriteľné šťastie! Presne vtedy, keď my ideme na Island, tak tam vybuchne sopka! Celý náš výlet behom krátkeho okamihu naberá úplné nové rozmery. Mame sľubujem, že ku sopke sa ani len neriblížime a že jej napíšem hneď, ako priletíme na Island.

Na letisku máme zrazu kopec času. Náš let je kvôli sopečnej erupcii presunutý o 2 hodiny neskôr. V duty-free zóne nám ponúkajú na ochutnávku 8 ročnú Bacardi. Berieme to ako odškodné. Našu vodu sme museli vyhodiť pred vstupnou kontrolou a teraz nemáme žiadnu plastovú fľašu. Rýchlo prezeráme odpadkové koše v odletovej hale a vyberáme z nich fľaše pre mňa a stana. Umývame ich a plníme vodou z toalety. Náš let sa znova presúva až na 14:50. Trochu sme aj vyhladli. Prechádzame sa popri reštauráciách a nenápadne zazeráme ľuďom do tanierov. Keď niekto má už preložený príbor, no stále nejaké zvyšné jedlo na tanieri, Stano príde ku nemu a opýta sa, či to bude ešte ďalej jesť, lebo náš pes je hladný a potrebujeme nejaké jedlo pre psa. Kým to tomu chudákovi v reštike dôjde, že co sa vlastne deje, Stano už nakladá jedlo do sáčku a celí vysmiati odchádzame. Náš úlovok je krajec chleba a dusená zelenina. Lepšie ako nič a aspoň sme zabili nejaký čas robením somarín.

Po 4 hodinovom lete s Iceland Express pristávame do chladného a daždivého večera v Keflaviku. Privíta nás neskutočné ticho. Prechádzame terminálom a všade po stenách sú reklamy na turistiku a aktívny oddych v prírode. Jedna z reklám dokonca propaguje stopovanie. V duty-free zóne kupujeme 4 fľašky pálenky na chladné večery a rána. Je už tma, ale musíme sa čím skôr dostať do Reykjavíku, pretože tam máme cez couch surfing dohodnuté ubytovanie u Sabriny. Po dlhých a neúspešných pokusoch stopovať na výpadovke sa vraciame späť do letiskovej haly a trochu sa sušíme. Volíme inú taktiku. Stojíme pod strechou vedľa parkoviska a hneď ako vidíme niekoho sa približovať ku autu, tak sa rozbehneme za nimi a opýtame sa, či náhodou nejdú do hlavného mesta. Funguje to. Berie nás jeden pár na veľkom terénnom aute. Snažia sa skontaktovať s našou hostiteľkou Sabrinou, no číslo, ktoré nám dala, sa vraj už nepoužíva. Snažia sa jej meno nájsť v telefónnom zozname, no také meno neexistuje a my jej adresu nevieme. Chyba, mali sme si pýtať číslo aj adresu. Vyhadzujú nás na predmestí Reykjavíku a ukazujú, ktorým smerom máme kráčať do centra. Je už desať hodín večer. Ako kráčame do centra, oslovujeme jednu staršiu pani, či ideme dobrým smerom. No ona sa hneď ponúka, že nás tam vezme autom. Sme v miernom šoku. Kde u nás na Slovensku, keby dvaja cudzí chalani oslovili samú pani v noci na ulici, kde nie je nikto iný len my traja, by sa stala takáto vec? “Už je veľa hodín chlapci a pešo vám to ešte chvíľu potrvá. Hodím vás tam autom, parkujem tuna neďaleko. Teda ak vám to nevadí.”

Hľadáme internetovú kaviareň, aby sme mohli napísať Sabrine. Na couch surfingu mám od nej správu aj s jej telefónom a s poznámkou, či nemôžme na letisku v duty-free zóne kúpiť kartón Marlboro cigariet za 3700ISK (£18,50). Za 10 minútové použitie internetu platíme 200ISK (£1) a hneď jej píšeme smsku. Po hodine prichádza odpoveď. “Ahojte! Mám pre vás izbu za 2000ISK (£10) na noc, je to izba, ktorá je hneď nad mojou o poschodie vyššie. Dajte mi prosím vedieť, či máte záujem.” Čo?! To musí byť vtip! Veď to je úplne proti celej filozofii projektu couch surfing! Kašleme na ňu a neodpisujeme. Nebudeme mínať kredit na zbytočnosti.

Rozhodujeme sa, že ideme stanovať do mestského parku v Reykjavíku, 10 minút od centra. S čelovkami na hlavách, úplne zničení a unavení z cesty aj zo vzniknutej situácie rozbaľujeme stan. Chýbajú nám podporné konštrukčné paličky. Máme len plachtu a nič iné. Porazí ma už úplne zo všetkého!! Náš let bol 2x presunutý, 150km od nás vybuchuje sopka, južná cesta je uzavretá, sme celí premočení, hladní, ale ešte ani stan si nevieme postaviť! Mohli sme radšej dať tej skúpej Sabrine tých 2000ISK a spať u nej na posteli! No čo my teraz budeme robiť najbližšie 3 týždne? Strašne sa so Stanom pohádame. Kopnem do seba 3 poldeci islandskej pálenky a vleziem dnuka do plachty, ktorá sa teraz na stan ani len nepodobá. V noci začne pršať. Plachtá celá navlhne, lepí sa mi na tvár a nepríjemne chladí. Mám mokrý celý spacák. Budím sa niekoľkokrát cez noc a odpočítavam minúty do svitania.

3.deň Reykjavík a pár kilometrov za ním

Island nás privítal drsne. Takú chladnú noc vonku som ešte nezažil. Nadránom mi je strašná kosa a opäť pijem pálenku, aby sa mi krv v žilách trochu viac rozprúdila. Keď sa začne rozvidnievať, prezliekam si vlhké šaty a suším spacák na vychádzajúcom slnku. Raňajkujeme ovsené vločky s vodou, orieškami a hrozienkami. Po rannej prechádzke po nábreží sa vyberieme hľadať nejaký športový obchod s turistickými potrebami. Domáci nás posielajú na úplne opačnú stranu mesta, kde je vraj veľké športové a turistické centrum s mnohými obchodmi. Cestou sa ešte zastavujeme v potravinách s názvom Bónus a logom veľkého ružového prasaťa so zakrúteným chvostom. Kupujeme salámu, slaninu, chlieb, jogurty a dve cibule. Ako tak držím v jednej ruke dva 0,5l jogurty a s druhou rukou preberám, ktorú cibuľu kúpim, jeden z jogurtov mi spadne, ale stihnem ho zachytiť vo vzduchu tesne nad zemou. Radšej oba jogurty ukladám na zem a v kľude vyberám tie najkrajšie cibule. V tom mi Stano chce niečo ukázať a ja sa prudko otočím a popri tom kopnem do jogurtov na zemi, ktoré sa rozletia po celej predajni. Rýchlo ich vymieňam za nové aby si nikto nič nevšimol a ideme platiť.

Sedíme na schodoch pred Bónusom a obedujeme jogurt s chlebom. Je už pomaly obed, kým sa konečne dostávame do zóny so športovými obchodmi. Kupujeme konštrukčné paličky do stanu za 4000ISK (£20) a plynové bomby na varenie za ďalších 4000ISK. Pred obchodom si na kus kartónu píšeme s čiernou fixou našu ďalšiu destináciu, mestečko Vik. Dnes sme sa celý deň pýtali vodičov, či je južná trasa už otvorená a vraj by už malo byť všetko v poriadku a nemalo by nám nič brániť v našej ceste na východ.

Kráčame von z mesta ku benzínke, keď pri nás zrazu zastavuje auto. Vodič sa nás pýta, kam ideme. Do Viku je to vraj ešte ďaleko a po ceste je veľa odbočiek. Odtiaľ tam mnoho áut nechodí, ale že nás vezme aspoň kúsok ďalej. Tak fajn. Keď po pár minútach vystupujeme, dostávame čokoládu a niečo zabalené v papieri, čo vyzerá ako hamburger. Paráda, jedlo sa nám zíde! Povieme si, keď vodič odíde. Hneď hamburger rozbaľujeme, že sa ideme podeliť. No miesto hamburgeru tam nachádzame kameň! Kameň v papieri? Čo to má znamenať?! Smejeme sa a chceme kameň vyhodiť, no ešte si ho chvíľu ponecháme. Možno nám prinesie šťastie. Na benzínke sa pýtame vodičov osobne a aj stopujeme s tabuľkou, no nikto nejde naším smerom. Tak sa postavíme vedľa cesty a skúšame šťastie bez tabuľky. Zrazu pri nás zastavuje znova to isté auto, ktoré nás sem prinieslo. “O chvíľu bude pršať. Pozývam vás ku sebe domov.” Tak to je teda príjemné a nečakané prekvapenie!

Býva sám a uprostred ničoho. Za suseda má len jeden jediný dom, vzdialený 300 metrov. Najprv nám ukazuje malú trávnatú plochu na záveternej strane domu a hovorí, že tu si môžme rozložiť stany. Sme trošku sklamaní. Mysleli sme si, že nás pozve k sebe domov, no vanonok sa tvárime, že sme mu veľmi vďační. Domáci odbehne niekam dozadu a keď sa vráti, tak nám hádže banány a hovorí, aby sme si prišli pozrieť jeho zbierku čajníkov, kravát, zapaľovačov a kameňov. “Oh, mimochodom, večera sa už pripravuje!” Večera? To znie fakt dobre! Sme dosť vymrznutí a čokoľvek teplé by padlo vhod. “Vezmite si batohy dnu. Mám tu pre vás jednu voľnú izbu. Snáď ste si nemysleli, že vás v takom nečase nechám spať vonku?” Vysmiati od ucha k uchu utekáme pre batohy a sadáme za kuchynský stôl. Večeriame vyprážanú rybu s hranolkami a k tomu zapíjame horúci čaj. Cítime sa ako v siedmom nebi. Po večeri spoločne pozeráme telku, keď si domáci zrazu spomenie, že musí ísť vrátiť vypožičané DVD do videopožičovne a my máme ísť s ním. Na Islande sú jedne z najväčších videopožíčovní na svete. V zime, keď deň trvá len 3 či 4 hodiny, trávia ľudia všetok svoj volný čas pred televízorom.

Začína sa nočná exkurzia po Reykjavíku a prehliadka architektonických skvostov a parkov. Na konci našej nočnej jazdy sa zastavujeme na pláži pri oceáne, do ktorého v lete pumpujú horúcu termálnu vodu a ľudia sa tam potom môžu kúpať v teplej vode. Náš domáci sa nás pýta, či sme už niekedy vyskúšali ovčiu hlavu. Ovčiu hlavu?! To sa dá jesť? Domáci sa začne smiať a smeje sa celou cestou, až kým nezastaví pri nonstop potravinách. “Počkajte ma v aute. Hneď sa vrátim.”

Doma vybaľujeme nákup. Stano, on fakt kúpil mrazenú ovčiu hlavu! Usádza nás za stôl a pripravuje hlavu. Potom nám ju položí pod nos, že sa máme ponúknuť. Ale ešte predtým nám chce poradiť, že oko je najväčšia delikatesa. V tom vezme lyžičku, vydlabe oko a dá nám ho zjesť. Chutí ako huspenina. Nie zlé, len zvláštne. Dojedáme zvyšok hlavy. Zrazu nečakane náš domáci začne pripravovať krevetový koktejl s mrkvou, uhorkami a limetkami. Sme v úplnom šoku z jeho pohostinnosti. Poumývame riad, osprchujeme sa a ideme spať. Vonku fučí neuveriteľne silný vietor a náš domček na samotke sa celý trasie a vŕzga. Včerajšia túžba spať v teplej posteli sa nám dneska naplnila.

4.deň: Selfoss, Geysir

Raňajkujeme černicovú kašu so smotanovou omáčkou a pán domáci nás vezie späť na benzínku, kde nás včera vyzdvihol. Vymieňami si emaily a lúčime sa. Berie nás mladý študent, ktorý ide akurát do školy do mestečka Selfoss. Krajina sa dramaticky mení. Všade okolo nás sú vysoké zasnežené hory a na ceste je výrazne menej áut. Zo Selfoss nás berie dvojica miestnych na BMW X5. Hovoria nám o popularite sopečného výbuchu a že by sa nám tam možno podarilo dostať zo severu cez hory v oblasti Þórsmörk (Thórsmörk), lebo veľa turistov sa tam snaží dostať po ceste. Vyhadzujú nás na maličkej samoobslužnej benzínke uprostred ničoho. Nie je tu nič. Len pumpa, cesta a v diaľke vidno nejaké ohrady a kostolnú vežu. Pijeme medicínu (pálenku) a zajedáme s chlebom, cibuľou a slaninou. Prejde tu asi 1 auto za 5 minút, ale dlho nečakáme. Vezieme sa len po najbližšiu farmu. Z farmy nás berie obrovitánsky teréniak s kolesami skoro väčšími ako ja. Do auta nastupujeme po rebríku. Je to firemné auto patriace islandskej telekomunikačnej spoločnosti a je špeciálne uspôsobené na lezenie na strmé zasnežené kopce, kde sú umiestnené antény. Idú s nami len pár kilometrov, lebo potom odbočujú na kopec ku vysielaču. Prichádzame až ku malej pumpe, stále asi 10km od Geysiru. Na chvíľu sa zastavujeme a skladáme si batohy na zem. No počkať, počkať! Kde je tá taška s jedlom, ktorú som mal uviazanú na batohu?! Do riti, my sme ju nechali v jednom z tých áut! Stratili sme slaninu a chlieb! Ako sme mohli stratit slaninu a chlieb!! Znova sa so Stanom strašne pohádame, no bola to moja vina. Ja som mal na starosti tašku s jedlom. Ešte štastie, že zvyšok nákupu sme si porozdeľovali a dali do batohov. Poučenie je, že vždy treba nosiť so sebou len jeden kus batožiny a ruky treba mať voľné.

Je strašná zima a fučí ľadový vietor. Nemôžme tu stáť a čakať na autá, lebo zamrzneme. Rozhodujeme sa do dedinky Geysir ísť pešo. Ako kráčame, narážame na silný protivietor a v ušiach nepočujeme nič iné, len svišťanie. Vietor má takú silu, že nevieme ani len dýchať a musíme si pred nosom držať ruku. No tento spôsob chôdze taktiež veľmi nefunguje, lebo aj napriek tomu, že máme hrubé rukavice, nám idú po chvíli odmrznúť ruky a musíme si ich skryť späť do vrecák. Takto to ďalej nejde. Skrývame sa za značku a cez škáru pozorujeme autá. Akonáhle sa nejaké priblíži, vyskočíme spoza značky s palcom nahor. Máme trochu šťastia a pomerne rýchlo nám zastavuje jeden džíp, no berie nás len sotva viac ako 2 kilometre do dedinky, ktorá ma 10 obyvateľov. Po 2 minútach strávených vo vyhriatom klimatizovanom aute sme opäť v mrazivej realite. V dedinke sa skrývame do priekopy vedľa cesty a ležíme čo najviac pri zemi, ako sa len dá. To je jediná poloha, kedy necítime ten besný fukot. Pri frekvencii asi 1 auto za 10 minút sa dá veľmi jednoducho už z diaľky začuť zvuk blížiaceho sa auta. A presne vtedy my vyskočíme z priekopy a začneme mávať na šoféra. Znova sa nám nepodarí dostať sa až do dnešného cieľa, no sme znova o kúsok bližšie. Pri odbočke s tabuľou Geysir 5km sa znova skrývame do priekopy. Pijeme veľa medicíny a čakáme na Godota. Dve autá za hodinu nie je žiadna sláva, ale nádej stále žije.

Sedíme v tej diere krytí od vetra takmer 2 hodiny a za ten čas vietor ešte viac nabral na intenzite. Stmieva sa a teplota klesá. Rozhodujeme sa či ísť alebo nie. V takom vetre nám urve batohy z chrbta a roztrhá popruhy. No vysedávať tu a čakať taktiež nemá zmysel. Musíme tých 5km prejsť po svojich a dúfať, že všetko bude fajn. Ideme na to. Ja kráčam prvý. Mám problém ísť rovno. Vietor si ma pohadzuje zo strany na stranu. V ušiach mám z toho zvuku halucinácie. Zdá sa mi, že počujem motor prichádzajúceho auta. No vždy keď sa obzriem, uvidím za sebou len kráčajúceho Stana. Inokedy mám predstavy, že počujem hudbu z auta. Ako keby sa ku mne približovalo auto a malo pustenú hudbu na plné pecky až tak, že tú hudbu počuť aj vonku. Otáčam sa, no za mnou je jedine Stano. Bez auta a bez hudby. Snažím sa už nevnímať nič. Sústredím sa na svoje kroky a na cestu pred sebou. Kráčam ako robot a snažím sa už viac neotáčať. Každé otočenie totižto bolí. Otočím sa a nastavím sa vetru v inom smere. Vietor sa zaprie do môjho batohu a hodí ma na stranu. Strácam tempo, sústredenosť a zbytočne míňam svoju energiu. Otáčať sa ale občas musím. Asi každých 200 metrov sa obzriem za seba a kontrolujem Stana, či je všetko vporiadku. V jeden moment sa mi ale naozaj zazdá, že počujem motor auta. Nedá mi to a otočím sa skôr ako po ďalších 200 metroch. Auto! Cítim sa, akoby som práve mal fatamorgánu. Je tam naozaj auto a dokonca stojí pri Stanovi! Utekám ku nemu ako najrýchlejšie viem a na rýchlosti mi pridáva aj vietor dujúci tentokrát konečne od chrbta.

V dedinke Geysir si skladáme batohy v reštaurácii, ktorú o hodinu zatvárajú. Zvláštny to pocit byť dnuka v teple bez batohu na chrbte. Pár minút tu len tak stojíme a zohrievame sa. Nevieme si celkom dobre predstaviť, kde a ako strávime túto noc. V takomto šialenom vetre sa nedá ani stan postaviť! Batohy nechávame v reštike a ideme sa pozrieť do okolia. Všade, kde sa len pozrieme sú nejaké bublajúce pramene a gejzíry. Najradšej by sme do nich rovno skočili a nechali sa chvíľu variť v tej vriacej vode. Prezeráme si kráter otca všetkých gejzírov, gejzír Geysir, podľa ktorého sú všetky gejzíry na svete pomenované. Každú chvíľu tu nejaký z gejzírov vychŕlí horúcu vodu do výšky desiatok metrov. Nádherné divadlo. V jednom z neaktívnych gejzírov vidíme na plytkom dne nahádzané mince. Pár drobných by sa nám na cestu aj celkom hodilo a tak Stano s paličkou vyšprtáva mince zo dna. Teraz sa už musíme vrátiť späť do reštiky, lebo o pár minút zatvárajú. Tu stretávame lesníka. Čudesné to povolanie na Islande, kde je stromov asi toľko ako šafránu. Radí nám ísť kempovať do jeho lesa. Čo tým myslí, že do jeho lesa? “Tento les vysadil môj starý otec v 1940, potom ho spravoval môj otec a teraz sa o neho starám ja. Dva kilometre týmto smerom nájdete vstup do lesa. Sú tam husto vysadené stromy a nefúka tam žiaden vietor.” Tak to znie ako z nejakej kúzelnej rozprávky! Hneď sa vydáme na cestu. Po pár minútach nám je v pätách terénne auto. Je to lesník a trúbi na nás aby sme naskočili dnu. Vezie nás ku veľkému drevenému altánku s lavičkami, ktorý je krytý od vetra husto vysadenými ihličnanmi. Je tu totálne bezvetrie. “Dvadsať metrov týmto smerom máte dokonca aj váš súkromný gejzír. Dajte vajce na panvicu a položte ho na gejzír. Behom pár minút bude uvarené. Ja bývam dvesto metrov tadeto. Keby ste niečo potrebovali, kľudne sa zastavte. Dúfam, že sa vám tu v tomto mojom malom lesíku bude páčiť.” Úžasné. Vždy je to tak. Keď niečo najmenej očakávaš, vtedy sa niečo veľké stane, čo ťa posunie ďalej. Na konci vždy všetko dobre dopadne a keď nie, tak ešte nie je koniec.

Staviame si stan, ktorý konečne aj vyzerá ako stan a nie ako plachta pohodená na zemi. Dnuka v stane v teplúčku si na plynovej bombe varíme cestoviny. Už sa nevieme dočkať, kým budú hotové a tak popri tom do seba pcháme oriešky, salámu a cibuľu. Samozrejme, všetko zapíjame medicínkou. Dobrú noc.

5.deň: Geysir, Gullfoss, Selfoss, Eyjafjallajökull, Seljalandsfoss

Vstávame o desiatej a to hovorí za všetko. Boli sme na smrť uťahaní. Na raňajky si na súkromnom gejzíre zohrievame vodu na vločky a po raňajkách si v ňom perieme ponožky. Kým sa odtiaľ vytrepeme a dorazíme späť do dedinky Geysir je obed. Dvojica Nemcov nás berie ku majestátnym vodopádom Gullfoss. Až do poslednej chvíle, ráz krajiny absolútne nenaznačuje, že by tu niekde v celom okolí mohla byť čo i len voda a nie to ešte vodopády. Doslova uprostred pustatiny sa pred nami zrazu zjavujú vo svojej ohromnej mohutnosti a kráse. Vyzerá to akoby tu praskla zem a z trhliny sa zrazu začala valiť celá ta masa vody. Na zemi vedľa kameňa nachádzame plechovku s islandským pivom. Rýchlo si ju dávam pod bundu a so Stanom sa smejeme, ako si vracajúca sa skupina turistov obzerá kameň zo všetkých strán, no nevedia nájsť to, čo hľadajú. Skladáme si batohy a prezeráme si okolie.

Je čas vrátiť sa na z vnútrozemia na hlavnú cestu vedúcu okolo celého ostrova. Z parkoviska sa dvoma stopmi dostávame až na miesto, na ktorom som včera zistil, že sme prišli o slaninu. Počasie je so včerajškom neporovnateľné. Svieti slnko a pofukuje jemný vánok. Po chvílke nám zastavuje stará babka na veľkom Landroveri, ktorá nevie ani slovo po Anglicky. Celkom rarita na Islande. Tu vedia Anglicky všetci, vrátane tých najstarších. Musia sa predsa nejako dorozumievať so svetom a kto by sa učil jazyk, ktorým rozpráva len 300 tisíc ľudí? S babkou sa rukami, nohami a mapou dohadujeme, čo bude ďalej. Nakoniec nám dáva pokyn aby sme naskočili. Nevezieme sa dlho a už stojíme v nejakej dedine, rovno pred základnou školou. Babka vystupuje a máme vystúpiť aj my. Berie nás rovno za učiteľom, vraj on vie Anglicky. Učiteľovi vysvetľujeme, že stopujeme a snažíme sa dostať do Selfoss a odtiaľ ďalej na východ do Vik. Lenže ten učiteľ a babka medzi sebou vôbec nekomunikujú. Všetci sa na seba usmejeme a babka odchádza. My tomu porozumieme tak, že vystupujeme tu a babka ide ďalej sama. Babka sa čuduje, že čo ju nenasledujeme. Schytí ma za rameno a dotlačí až ku autu. Dobre, dobre, veď už nastupujeme. Vezie nás až ďaleko za dedinu Selfoss a potom sa vracia späť. Celá tá obchádzka, dokopy vyše 40km extra, len kvôli nám. Klobúk dole pred starou pani.

Piknikujeme vedľa cesty a dojedáme salámu, cibuľu, arašídy a to všetko zapíjame nájdeným pivom. Zastavuje ďalší dôchodca. Je to 82 ročný dedko na džípe s vlečkou. Ukladáme batohy do vlečky a ideme smerom na východ. Šoféruje bývalý učiteľ na farmárskej škole, ktorý nám na kúsok papiera píše svoju adresu, aby sme mu poslali z domu pohľadnicu. Dedko nám na rozlúčku dáva cukríky. Keď sa po ne natiahnem s rukou, dedko ma okríkne, že nie, nie. “Rovno do úst!” Tak nám obidvom aj so Stanom tlačí cukríky rovno do úst.

Viem, že som doma sľúbil, že ku sopke sa ani len nepriblížim, ale veľa ľudí na ceste nám o vulkáne rozprávalo a veľa ľudí sa tam aj osobne chystalo pozrieť. Tak si to prírodné divadlo chceme pozrieť aj my, aspoň z diaľky. Robíme si tabuľku, na ktorú kreslím veľkú chrliacu sopku a oblaky dymu. Neprejde snáď ani minúta a už pri nás stojí džíp. Posádku tvorí otec biológ, manželka geologička a 12 ročná dcéra. Sú z vulkánu úplne nadšení a nevedia sa dočkať, kedy ho konečne uvidia. Vždy, keď sa na Islande stane nejaká prírodná katastrofa, hneď si zbalia veci a vyrážajú na miesto činu. Schádzame mimo cesty a brodíme sa cez rieky. Nasleduje dlhá jazda po rozbitých kamenistých cestách cez dolinu, v ktorej v lete preteká rieka, až nakoniec v diaľke vidíme vystrekujúcu lávu. Od uja stojaceho opodiaľ si požičiavame ďalekohľad, nech sa pozrieme lepšie. Nedá sa ísť ku vulkánu ešte bližšie? “Len džípy s veľkými kolesami môžu ísť ďalej ale aj tak po asi troch kilometroch sa cesta z bezpečnostných dôvodov uzatvára.” Musíme sa nejakým spôsobom dostať bližšie, ale dnes to už asi nepôjde. Sedíme v aute a čakáme do zotmenia. V noci je všetko omnoho krajšie a lepšie viditeľné. Náš šofér s rodinkou tu vraj prišiel hlavne preto, lebo v správach videl, že časť lávy vyvrela na povrch a na jednej strane sopky sa vytroril 200 metrový lávový vodopád. Bohužiaľ, nie je pozorovateľný z tejto strany. “Kde budete spať túto noc?” Nevieme. Niekde vonku. Máme so sebou stan, spacák, karimatky a všetky tie veci, takže asi niekde vonku. “Poznám tu jeden kemp, ale teraz v zime je mimo prevádzky. Skúsime sa pozrieť, či sa tam nejako nedá dostať.” Robia kvôli nám pár kilometrov navyše a vyhadzujú nás rovno pred kempom. “Preskočte ten drevený plot a postavte si stan tak, aby vás z cesty nebolo vidno. Malo by to byť fajn.”

Vedľa našeho kempu je nádherný, v noci celý vysvietený, vodopád Seljalandsfoss. Zaujímavý je tým, že sa dá prejsť dookola poza neho. Rýchlo si staviame stan a ideme sa prejsť poza vodopád. Krásny zážitok bez turistov. V kempe si varíme sáčkovú polievku s cibuľou a cesnakom. Zajedáme keksíkmi a zapíjame medicínkou.

6.deň: Seljalandsfoss, Skogafoss, Fimmvörðuháls, Eyjafjallajökull

Ráno za denného svetla sa ideme pozrieť dookola kempu, kde to vlastne sme. Sme obklopení skalami a útesmi plnými hniezdiacich vtákov z jednej strany a dlhou rovinou vedúcou až ku oceánu z druhej strany. Leziem hore na skaly, aby som si mohol pozrieť vodopád Seljalandsfoss v celej svojej nádhere z výšky. Sadám si na okraj skaly a užívam si samotu. Stano zatiaľ robí oheň. Naberáme vodu z potoka a zohrievame ju spolu s vločkami a orieškami. Pod jedným stromom v kempe nachádzame kompletnú lyžiarskú výstroj aj s bežkami. Len tak pohodená na zelenej tráve pôsobí dosť smiešne. V potoku umývame nádoby a konečne stopujeme smer Vik.

Je chladný slnečný deň a cesta je prázdna. Jedno auto za dvadsať minút. Idem si ľahnúť na trávu do priekopy vedľa cesty. V takomto tichu je počuť prichádzajúce auto na kilometre ďaleko. Po hodnej chvíli nám zastavujú dvaja turistickí nadšenci z Reykjavíku. Vedia nás zobrať až do dedinky Skogar, kde je obrovský vodopád Skogafoss. “Veľmi radi by sme vás zaviezli aj ďalej, ale zo Skogaru sa chceme pokúsiť o výstup až priamo ku vulkánu Eyjafjallajökull, najbližšie ako sa len bude dať.” Čo? Vy idete pešo až ku vulkánu?! Teraz? “Áno, chceme sa o to pokúsiť. V našom GPS máme naplánovanú trasu, no uvidíme, či budú všetky cesty prechodné. Ak sa cítite v dobrej kondičke, môžte sa ku nám pridať.” Tak toto znie až príliš dobre na to, aby sme si to nechali len tak ujsť! Ideme s vami! “Výborne! Počítame s tým, že výstup bude trvať asi 5 hodín. Batohy si nechajte v aute a vezmite si so sebou len jedlo, pitie a veľa teplého oblečenia. Vyrážame o 13:00.”

Tí dvaja majú tempo ako horské kozy a ledva sa nám darí držať si ich na dohľad. Kráčame pomocou GPS cez potoky, skaly a doliny, po machoch, lyšajníkoch a miestami ešte teplej zemi, ktorá sa nám prebára pod nohami. Občas máme pocit, že aj keby pred nás spadol meteorit, tak mi ho jednoducho prelezieme a ideme ďalej bez prestávky za svojím cieľom. Už viac ako dve hodiny sme nevideli žiadnych ľudí. Zo Skogaru, dedinky takmer na úrovni oceánu, celý čas slepo nasledujeme obrovský kúdol valiaceho sa dymu z hôr pred nami. Eyjafjallajökull je ešte stále strašne ďaleko. Z pásma machov a lyšajníkov sa dostávame až na ľadovec a celá krajina zrazu mení svoju farbu na bielu. Sneh a ľad kam sa len pozrieme. Čím vyššie stúpame, tým silnejší a chladnejší vietor nám duje do tváre. Prechádzame cez kemp horských záchranárov a pár minút kráčame vedľa džípov s obrovskými kolesami lezúcimi po umelo vyjazdenej ceste cez sneh a ľad smerom ku vulkánu. Po skoro 4 hodinách chôdze a brodenia sa cez snehové záveje a šmýkania sa po ľadových poliach, prichádzame ku opustenej horskej chate Baldvinsskáli v oblasti Fimmvörðuháls. Ani nejdeme dnu. Nemáme na to čas. Len sa zastavujeme, z hlboka sa nadýchneme, zatneme zuby a pokračujeme. Pár metrov od chaty je ľadovcový žľab a keď chceme pokračovať, musíme sa po jeho klzkých stenách zošmyknúť asi o 4 metre nižšie. Netuším, ako sa dostaneme naspäť. Nasleduje psychický terror. Keď sa zdá, že sme už na vrchole, zrazu sa pred nami zjaví dlhá rovinka, na ktorej konci je ďalší kopec a ďalšie stúpanie. Takéto falošné vrcholy máme pred sebou dokopy celkom tri. Po druhom z nich dostávam kŕč do nohy a nechávam zvyšok výpravy kráčať bezo mňa. Obzerám sa okolo seba. V diaľke za sebou vidím modrý oceán a jednu malú horskú chatku. Všetko ostatné je biele. Pristavuje sa pri mne jeden z mála turistov, ktorý kráčal asi sto metrov za našou skupinkou a videl, ako sa rozdeľujeme. “Vy tu pracujete? Alebo ste prišli na jednom z tých veľkých džípov až ku horskej chate?” Hmm, nie, my ideme pešo. Začali sme našu cestu dole v dedine Skogar pred takmer 5 hodinami, prečo? “To vážne? Ste oblečený akoby ste 10 minút odtiaľ parkovali svoje auto!” Smeje sa domáci. Asi má pravdu. Výzorom tu veľmi nezapadám a uznávam, že v rifliach, lyžiarskej bunde, s tenkými bavlnenými rukavicami na rukách a so šálom Manchester United obmotaným okolo krku trošku vytŕčam z bežného priemeru. Ono je to aj cítiť. Teraz by som dal všetko za to, aby som mohol mať na sebe kvalitné termoprádlo a rukavice do poriadných mrazov. Prsty na rukách si vôbec necítim, ale hýbať nimi ešte zatiaľ dokážem, takže asi sú vporiadku. Nos mám červený ako posledný ožran a nohy celý čas ochladzované studenými riflami fungujú už len zo zotrvačnosti.

Behom okamihu celé toto biele peklo dostáva úplne nový rozmer. V diaľke zbadám vystrekujúcu krvavo červenú lávu a ja zrazu dostanem do tela nával novej energie a adrenalínu. Už mi nie je zima a už ma nič nebolí. Zabúdam na únavu. Mám trojnásobne rýchlejšie tempo a oči ako magnety upriamené priamo na chŕliaci vulkán predo mnou. Som vedený vyššou silou matky prírody a nič ma nemôže zastaviť. Krajina okolo mňa mení farbu z bielej na sivo-čiernu. Všetko je pokryté sopečným popolom a prachom. Dobieham našu výpravu a po šiestich hodinách šľapania stojíme všetci spolu na výhliadke pár stovák metrov od prskajúcej a bublajúcej lávy a lietajúcich rozžeravených hornín. Z kotla sa šíri zápach pripomínajúci zhnité vajcia a síru. Rámus vybuchujúcej sopky a zvuk hornín vystrelených do výšky stoviek metrov je neopísateľný. Dokázali sme to. Myslím, že naši horskí vodcovia môžu byť na nás hrdí. Hneď, ako sme vystúpili na vrchol, nám zagratulovali. “Ako sa vy vlastne voláte a odkiaľ presne pochádzate?” Z tej otázky bolo cítiť štipku rešpektu a úcty. Kým doteraz nás brali so sebou ako prívesok a niekoľkokrát nám po ceste nahor opakovali, že stále je šanca vrátiť sa, teraz nás uznali za svojich a boli sme jeden tím. Nad hlavami nám prelietavajú helikoptéry s televíznymi štábmi islandských a svetových médií. Okrem nás a turistov, ktorí by sa dali spočítať na prstoch dvoch rúk, je tu komplet vybavený horský záchranársky tím so snežnými skútrami, ratrakom a špeciálne modifikovaným autom Toyota Hilux s 38 palcovými kolesami s nízkym tlakom. Toto veľkolepé divadlo si vychutnávame asi 20 minút. Je nepredstaviteľná zima a celí sa trasieme a klepeme. Nie sme krytí pred vetrom zo žiadnej strany a ešte k tomu aj zapadá slnko a rapídne sa ochladzuje. S našimi vodcami si meníme telefónne čísla a rozdeľujeme sa. Budú nás kontaktovať hneď, ako sa vrátia späť ku autu do Skogaru. Oni tu chcú ostať až do zotmenia. Radi by sme aj my, ale nemáme na to vhodné oblečenie. Prajeme si veľa šťastia a vydávame sa na zostup.

Tri falošné vrcholy doslova preletíme a prekĺžeme sa po nich až ku horskej chate Baldvinsskáli. Teraz je ten správny čas, aby sme sa v nej na pár minút zastavili a konečne si po celom dni na nohách sadli. Chata je úplne prázdna, no nachádzame tu mimoriadne cenný poklad. Niečo, čo ani všetky peniaze na svete by nám v tejto situácii a na tomto mieste teraz nemohli kúpiť. Je tu varič s veľkou 5l plynovou bombou, 20l bandaska s vodou, misky, príbor a asi 10 balíkov s práškovou čokoládou a kávou. Hotová zlatá baňa! Robíme si dve plné misky horúcej čokolády. Niet lepšieho pocitu na svete! Medzitým prídu do chaty dvaja Islanďania, chystajúci sa na výhliadku. Varujeme ich pred troma falošnými vrcholmi a prajeme im veľa šťastia. Stojí to fakt za to výjsť až hore. Keď odchádzame z chaty, je už skoro úplná tma. Bežíme po ľadovci smerom nadol a snažíme sa nasledovať stopy až ku záchranárskemu kempu, kým ešte je aká taká viditeľnosť. Ani si radšej netrúfam odhadnúť, aká je teraz v noci v horách na ľadovci teplota, Musí byť hlboko pod mínusom. Šál si zakrúcam až popod oči a čiapku sťahujem tesne pod obočie. Pokračujeme v behu ku kempu.

V kempe sa pýtame záchranárov, či náhodou niekto z nich sa nechystá na cestu dole. “Bohužiaľ, najbližšie dve hodiny určite nie.“ Nemá zmysel čakať. Nie je na čo. Stojíme na vyjazdenej ceste po džípoch a ratrakoch. Už ju stačí len nasledovať. Zapíname svoje čelovky a ideme. Sneh a ľad sa postupne vytrácajú a nahradzuje ich blato kombinované s kameňmi, machmi a lyšajníkmi. Zrazu sa nám v diaľke pred čelovkami niečo zablyskne. Je to muž, kráčajúci úplne sám. Trochu nám naháňa strach, no už z diaľky sa zdravíme a on sa pristavuje. “Pekný večer prajem, je to na vrchol ešte ďaleko?” Odtiaľ sú to ešte dobré 3 hodiny ku chate Baldvinsskáli a potom asi hodina a pol na vrchol. Vy tam idete teraz takto v noci? “Na vrchol asi už nedôjdem. Mám spacák, tak na noc ostanem na chate a skoro ráno sa vyberiem na vrchol. Musím už ísť. Majte sa chalani.” Ani si radšej nechcem predstaviť aká treskúca zima musí byť v tej úbohej dreveničke v noci! Stráviť tam noc je hotová samovražda. A ešte sám, takto v noci a bez čelovky, jedine s mesačným svitom. Ešte dlho nám vŕta v hlavách, kto to vlastne bol a aký bol ten chlap odvážny. Zjavil sa a vzápätí zmizol ako prízrak. Možno to bola naša fatamorgána z vyčerpania a podchladenia.

Počujeme zvuk motora prichádzajúcich džípov. To vrčanie je v tejto prázdnote počuť na kilometre ďaleko. Spoza kopca vychádzajú 3 terénne autá. Tak, ako keď v animovanej rozprávke sa vlkovi pri pohľade na zajaca nad hlavou zjaví bublina, v ktorej si už predstavuje zajaca len ako jeden veľký kus mäsa, ktorý griluje na pahrebe, tak aj nám pri pohľade na džípy sa zjavila imaginárna bublina. V tej našej si už predstavujeme vyhriaty klimatizovaný interiér a vodiča ponúkajúceho nám teplý čaj. Bublina veľmi rýchlo spľasne, keď šofér pokrčí ramenami. Cez okno sa dívame na úplne preplnené sedačky. Nemá nás kam zobrať. Ani on a ani jeho ďalší dvaja kolegovia. Dole je to vraj ešte asi 2 hodiny pešo. Táto cesta je obchádzkou pre autá, preto nám to bude trvať podstatne dlhšie. Hore sme išli krížom, lenže krížom žiadna cesta nevedie a my GPS nemáme a všade je tma. “Stále nasledujte cestu, nemôžte sa stratiť. Veľa šťastia!” A sme opäť sami v tme a mraze. Zrazu začne niečo strašne nahlas vrčať. Čo to je? To nemôže byť auto. To znie skôr ako keby sa dole kopcom valil tank a drvil pred sebou všetky kamene na ceste! Spoza kopca sa vynára ratrak. Presne ten červený záchranársky ratrak, ktorý sme videli na vrchole. Zastavuje vedľa nás a my nastupujeme. Trvá nám dobrú hodinu, kým zídeme až dole do Skogaru. Celou cestou sedíme bez pohnutia v čiapkách, kapucniach a rukaviciach v snáď 30 stuňovej vyhriatej kabíne a užívame si teplo.

Vraciame sa na parkovisko v Skogare. Je už takmer jedenásť hodín večer a my uvažujeme, kde budeme čakať na zvyšok našej skupiny a hlavne, kde budeme spať. Najradšej by sme sa hodili rovno tu na zem a spali na parkovisku. Musíme v sebe ešte nájsť silu racionálne rozmýšľať a nájsť nejaké teplé miesto na noc. Prinajhoršom budeme klopať ľudom na dvere domu a vysvetlíme im našu situáciu. Ale najprv musím ísť na záchod. Počkať, počkať. Veď jasné! Pri parkovisku sú verejné záchody! Hneď k ním utekáme a dúfame, že ich na noc nezamykajú. Nastáva obrovský pocit úľavy, keď kľučku stlačíme smerom dole a dvere sa otvoria. Radiátory so zapnutým kúrením a vyhrievaná podlaha. Toto musí byť sen! Sme zachránení! Vyzúvame si smradľavé topánky a prepotené ponožky. Bosí beháme po vyhriatej podlahe hore dole, od pisoárov až ku umývadlám. Sme maximálne šťastní, ale aj maximálne unavení. Stano odpája prívod vody do toalety, lebo z nepochopiteľných dôvodov každú chvíľu sama splachuje. Obaja si ľaháme na vyhriate dlaždičky vedľa pisoárov a zaspávame.

Je pol druhej nad ránom a zvoní nám telefón. Smsku sme nepočuli. Stretávame sa so zvyškom výpravy. Ešte len o desiatej večer odchádzali z vrcholu. Sú poriadne zničení, ale fotky, ktoré nám ukazujú, stáli za to. Pozývame ich na návštevu do našich verejných záchodov a ukazujeme im, kde a ako budeme spať. Chvália nás za kreativitu. Ideme pre batohy a vymieňame si emaily. Prajeme šťastnú cestu do Reykjavíku a ďakujeme za všetko. “Sme veľmi radi, že sme vás mohli zobrať so sebou. Zvládli ste to. Zvládli sme to my všetci.” Umývame si nohy v umývadlách, perieme ponožky, sušíme ich na vyhrievanej dlažbe a ideme spať vedľa pisoárov. Prvý návštevník toalety bude ráno asi dosť prekvapený.

7.deň: Skogar, Vik

Okolo šiestej ráno máme na toaletách prvého návštevníka. Prekračuje nás a zamieri rovno do kabínky vedľa pisoárov. Po vykonaní veľkej potreby sa krvopotne snaží spláchnuť, no nejde to. Stano včera odstavil vodu. Zahanbený návštevník nás opäť prekračuje a odchádza. Začína tu pekne smrdieť, ale po včerajšku sme takí zničení, že je nám to jedno. Niektorí ľudia sa hneď pri vstupe a prvom pohľade na nás otočia a odídu, niektorí sa začnú smiať a niektorí sa tvária, akoby sme tam ani neboli. Okolo pol deviatej je už frekvencia ľudí dosť vysoká a to pre nás znamená budíček. Na stole pred záchodmi varíme ryžu s cibuľou a šošovicou a zajedáme to horkou čokoládou. Až teraz naplno cítime ten pachový rozdiel. Konečne na čerstvom vzduchu.

Po pár minútach stopovania nám zastavuje muzikant na služobnom aute, ktorý nás berie rovno až do Viku – nádhernej kúzelnej malej dedinky na pláži s čiernym sopečným pieskom. Vodič sa s nami cítil tak dobre, že nám ponúka odvoz na ďalších 200km hneď, ako vo Viku vybaví nejaké veci. Ďakujeme pekne, ale dnes máme pohodový oddychový deň a plánujeme ho celý stráviť tu. Skladáme si batohy na atletickej dráhe pri pláži a ideme si pozrieť okolie. Pomaly nám už dochádza jedlo a vo Viku sú len jedny potraviny. Ešte predtým, ako do nich vstúpime cez hlavný vchod, ideme najprv vyskúšať nakupovať odzadu. Za obchodom sú tri krásne nezamknuté smetné bedne. Otvárame prvú – je prázdna. Len nejaké kartóny a papier. Druhú bedňu by som prirovnal ku rajskej záhrade – prepravka plná banánov, jabĺk, hrušiek, mandariniek, citrónov a na spodku v papieri zopár kúskov melónu. Nechýba ani zelenina ako mrkva, paprika alebo karfiol. Tretia bedňa nám dala všetko ostatné – 1 celé kurča, 2 balenia šunky, 2 balenia párok, 3 grilovacie omáčky, 2 džúsy, 2 energetické nápoje, 8 balení cukru a strúhanku. Všetko naservírované ako v reštaurácií. Doslova počujeme, ako tie potraviny na nás kričia “prosím, vezmite si nás!” Už nie je žiaden dôvod na nakupovanie cez hlavný vchod. Celý úlovok dávame do jednej veľkej prepravky a hrdo ho nesieme cez celú dedinu až ku atletickej dráhe, kde sme si nechali batohy. Vik je jedno z tých mála miest, z ktorých vyžaruje dobrota a pokoj. Nikdy by ma ani len nenapadlo, že by nám batohy mohol niekto vziať, kým sme boli preč. Tu by som kľudne nechal aj peňaženku uprostred chodníka a na druhý deň by som sa s istotou pre ňu vrátil na rovnaké miesto.

Obaja hneď zjeme každý po 4 banány a vypijeme krabicu džúsu. Triedime veci poďla toho, ako dlho sú po záruke, ako voňajú a ako vyzerajú. Odpadkové koše na Islande fungujú v tomto ročnom období ako prírodné mrazničky, takže vyhodené potraviny vôbec nepáchnu ani nehnijú. Prekvapivo, drvivá väčšina je relatívne čerstvý tovar len 1 až 3 dni po dobe trvanlivosti. Tie ozaj staré a na prvý pohľad pokazené potraviny hádžeme späť do bedne. Náš úlovok si odnášame do malej, zo všetkých strán veľkým plotom obkolesenej, ohrádky so stolom. Ohrádka je na súkromnom pozemku, no radi by sme tu aj prenocovali, lebo sme krytí pred studeným vetrom. Varíme šošovicovú polievku z odpadkov ako mrkva, paprika a karfiol, keď zrazu prichádza majiteľ ohrádky. Nevie po Anglicky ani slovo. Miesto toho sa len smeje a kývne s rukou. Po výbornej teplej polievke ideme umyť hrnce do potoka a prejsť sa ku kostolu na kopci.

Obrovské dvere na kostole sú otvorené. Hneď po vstupe cítime nával tepla. Celý kostol je príjemne vykúrený, no vnútri nie je nikto. Je tu aj toaleta a kuchyňa s kávovarom, rýchlovarnou kanvicou a s rovnakými baleniami kávy a kakaa ako na horskej chate Baldvinsskáli. Čo keby sme túto noc spali v kostole? Hneď nám vzkrsne myšlienka v hlave. Len dúfame, že sa na noc nezamyká! Vonku sa už stmieva a je mrazivá zima. Keby niečo, tak sme nemali kde spať a našli sme otvorený kostol, tak sme prišli sem. Najprv si hrejeme vodu na kakavko a potom dávame kostolu milodary – 7 balení cukru, citrón a drobné mince, ktoré Stano vylovil z gejzíru v dedinke Geysir pred 3 dňami.

V kuchyni v kostole varíme párky z bedne na mojom plynovom variči. Jeme ich na schodoch pred kostolom, odkiaľ je nádherný výhľad na celú dedinku a pobrežie. Veľmi mi tie párky nechutia, tak ich radšej nechám tak. Zato Stano zje takmer všetky. Idem späť do kuchynky navariť si sáčkovú polievku, tentokrát novým inovatívnym spôsobom. V rýchlovarnej kanvici zohrievam vodu, zalievam ňou polievku nasypanú do hrnca a hrniec ukladám na zapnutý kávovar, na ktorom udržujem jej teplotu a miešam. Funguje to. Pred spaním si prezeráme zbierku desiatok Biblií písaných v Islandčine a skúšame si z nich čítať. Na poschodí presúvame jednu z lavičiek na bok a na zem si rozkladáme svoje karimatky a spacáky. Vďaka Bohu za strechu nad hlavou.

8.deň: Vik, Kirkjubæjarklaustur, Skaftafell, Jökulsárlón, Höfn

Ráno dávame všetko na svoje pôvodné miesto a na raňajky si robíme vločky s hroznom a pomarančmi. Zapisujeme sa do knihy návštev a pripisujeme poznámku, že sme tu strávili noc a ako vďaku sme darovali kostolu 7 balíkov cukru, 1 citrón a vyniesli sme smetie. Ideme späť do svojej drevenej ohrádky pre jablká a zvyšné ovocie. Zrazu teta susedka otvorí dvere a len v pyžame príde ku ohrádke, aby sa nás opýtala, či náhodou nepotrebujeme teplú vodu. Ďakujeme. Ideme stopovať.

Kráčame popri ceste von z dediny. Zastavuje nám rodinka s malým deckom a berú nás 70km ďalej, do dedinky Kirkjubæjarklaustur so 160 obyvateľmi. Hovoria, že teraz nie je sezóna na pozorovanie papuchalkov – vtákov pripomínajúcich klaunov. Ale vraj majú veľmi dobré mäso, ktoré má nezvyčajné hnedé sfarbenie a počas sezóny sú vyhľadávanou pochúťkou. Nedajú sa kúpiť v obchodoch, ale len na miestach výskytu. Po takmer hodine státia vonku v silnom mrazivom vetri a čakania na ďalšie auto máme konečne znova šťastie. Nastupujeme ku biznismenovi Alexovi z Nemecka, ktorý vyštudoval MBA na Stanforde a na Island prišiel len na 3 dni a len kvôli tomu, aby videl výbuch sopky. Zaplatil si let vrtulníkom nad vulkánom za 250€, požičal si auto a teraz si ide pozrieť národný park Skaftafell a my spolu s ním.

Pred hlavným vstupom do parku stojí autobus a zopár osobných áut. Vyzerá to tu nezvyčajne turisticky a tak rovno odchádzame. Pár kilometrov ďalej si nachádzame vlastné cestičky a náš súkromný vstup na obrovské ľadovce bez turistov. Alex prehodí veľký foťák cez krk a štverá sa ako kamzík z jedného ľadovca na druhý. Ja a Stano ideme inou cestou, dúfajúc, že sa stretneme niekde tam vzadu, pri malom ľadovcovom jazierku. Na začiatku sa pôda zdá byť na prvý pohľad do hneda sfarbená pôda stabilná, no keď na nu položíme nohu, rýchlo zisťujeme, že je na povrchu primrznutá a klzká. Musíme kráčať veľmi opatrne, aby sme sa nešmykli a nespadli do nejakého žľabu. V diaľke jedným okom kontrolujeme Alexa, ktorý každú chvíľu padá na zadok a s druhou rukou zachraňuje foťák na krku. Konečne sa stretávame pri zamrznutom jazierku, no vkročiť na jeho povrch sa neodvážime. Miesto toho skúšame piť vytekajúcu vodu z krásneho modrého ľadovca a olizujeme sneh. Medzitým sa Alex zase niekam šplhá, no tentokrát nám pri jeho páde tuhne krv v žilách. Pomaly sa šmýka smerom ku malému jazierku a nie a nie sa zastaviť. Skĺzne sa až presne do jeho stredu a ľad jemne zapraská. Alex opatrne rozkladá svoju váhu na čim väčšiu plochu a plazí sa späť na pevninu. No kto by ho z tej vody ťahal, keby sa ten ľad prelomil? Je to blázon, ale svojim spôsobom je to naša krvná skupina. Hneď mu hovoríme o naších ďalších plánoch ísť ku ľadovcovej lagúne Jökulsárlón. Alex to nastavuje do svojho GPS v aute a aj keď to vôbec nemal v pláne, vydávame sa na cestu. Pred nami je len jedna dlhá cesta s koncom v nedohľadne a nič iné naokolo. Vyzerá to tu ako z inej planéty, ale len do chvíle, keď dorazíme ku lagúne. Keď doteraz krajina vyzerala ako z Marsu, toto miesto vyzerá ako z inej galaxie.

Pred nami sú obrovské azúrovo modré ľadovce a krihy, pomedzi ktoré plávajú divoké tulene a kačky. Za chrbtom máme Atlantik, s plážou s čiernym zamatovým sopečným pieskom a vyplavenými kusmi ľadu, ktoré sa na slnku ligotajú ako drahokamy. Všetci traja spoločne skonštatujeme, že šoférovať tých 70km extra mimo plánu sa určite oplatilo. “Bez vás by som si veľa vecí nedovolil a hlavne by som sa tak nezabavil,” poznamenáva Alex. Ešte predtým, ako sa rozlúčime, si ideme spoločne zaskákať z krihy na krihu. Keď na jednu skočíme, tak celá sa posunie a odpláva, preto pri ceste späť musíme čakať, kým naše krihy opäť priplávajú bližšie k sebe a vtedy skáčeme. Alex by veľmi rád pokračoval s nami, ale kvôli ďalšiemu biznisu nesmie zmeškať svoj skorý ranný let z Reykjavíku do Mníchova.

Slnko zapadá a z ľadovcov začína fúkať chladný arktický vietor. Stojíme na ceste už takmer hodinu a zatiaľ ešte neprešlo jediné auto. Beháme, skáčeme, drepujeme, lezieme na konštrukciu mosta, robíme všetko možné, len aby sme sa trochu zohriali. Celý čas pozorujeme džíp zaparkovaný pri pobreží za mostom a chlapíka, ako pobehuje okolo auta a niečo robí. Čo do pekla tam môže toľko robiť v takej zime? On je naša jediná záchrana, okrem neho tu žiadne autá nie sú! Je už úplná tma a my sme si na ceste vyznačili trať od jednej dopravnej značky, až po druhú asi 300 metrov v diaľke. Beháme hore dole medzi značkami, aby sme nezamrzli. Pijeme jednu medecínu za druhou. Keď sa odtiaľto do 30 minút nedostaneme, tak sa budeme musieť vlámať do malej reštaurácie vedľa lagúny, ktorá je teraz mimo sezóny zatvorená. Nič iné tu na okolí nie je. Nocovať vonku by bolo úplné šialenstvo. Zrazu ten chlapík nastupuje do auta a štartuje motor. Modlíme sa, aby sa vybral našim smerom a nie späť ku národnému parku Skaftafell. Áno! Odbočuje ku nám! Teraz nám už musí zastaviť. Za 2 hodiny tu neprešlo žiadne auto. Buď zastaví, alebo máme na krku trestný čin vlámania sa do súkromnej budovy.

Nastupujeme. Sedíme vo vyhriatom aute. Nič viac na svete si ani nemôžme priať. Zoznamujeme sa s profesorom na University of Iceland a vášnivým fotografom vtákov. Celú cestu do Höfn nám s nadšením rozpráva o vtákoch, že kačky a bociany už prišli, ale papuchalky majú doraziť až o pár týždňov. Pred príchodom do rybárskeho mestečka Höfn sa dostávame do nečakanej snehovej búrky. Kde je ten dážď, ktorý hlásili meteorológovia celý čas, keď sme pozerali predpoveď počasia z domova? Je úplne vylúčené, aby sme dnes spali vonku. “Kde budete spať túto noc?” No viete, máme stan, spacáky a karimatky, tak my si už niečo len nájdeme. Odpovedáme tichým, hanblivým a naivným hláskom dúfajúc, že nás možno nechá prenocovať u seba doma. Po chvíli odstavuje auto vedľa veľkého kempu. To nemyslí vážne, on nás fakt chce nechať vonku v kempe? Profesor dvíha telefón a vytáča číslo, ktoré je na reklamnej tabuli vedľa kempu. Našťastie nikto nedvíha. Pri vchode sú verejné toalety. Možno sú otvorené a budeme si môcť zopakovať noc spred dvoch dní. Stano s nadšením vybieha z auta, no vracia sa so smutnou tvárou. Sú zatvorené. Ideme ďalej. V meste nám profesor ukazuje podniky, kde sa môžme lacno najesť. On ešte asi stále nepochopil, že my sme tu neprišli na all inclusive dovolenku. Len prikyvujeme hlavami a hmkáme. Po obhliadke mestečka zrazu odparkuje auto pri jednom z domov so slovami, že už sme tu. Kde sme? Kde tu? “Nemôžem vás predsa nechať vonku. Túto noc budete spať v hosteli. Je to na účet univerzity. Pozývam vás. Zazvnoňte na zvonček a povedzte, že vás posiela Thor (vikingský boh hromov a bleskov).”

Zvoníme. Po chvíli schádza dole recepčný a pozýva nás dnu. So širokým úsmevom sa pýta, či to zaplatí Thor. V celom hosteli je vyhrievaná podlaha a je tu tiež aj sprcha a kuchyňa. Neodolám a hneď sa idem osprchovať. Na izbe sme spolu s Francúzom. Na uvítanie mu dávame vypiť z našej islandskej medecínky. Sú tu aj Litovčania, ktorí majú zvyšné 3 zemiaky a ponúkajú nám ich, či nechceme. Hneď berieme. Stano navarí ryžu so šošovicou, paprikou a troma zemiakmi ako prílohu. Behom okamihu zjeme celý hrniec teplého jedla. Francúz je tu autom a pýta sa, či by sme nechceli ísť s ním pár kilometrov za mesto, pozorovať polárnu žiaru. Sme najedení a osprchovaní. Pripravení znova vyraziť von. Silný svit mesiaca a mraky nám ale kazia zážitok. No aj tak nechávame auto odparkované na jednej farme za mestom a ideme sa aspoň prejsť a vychutnať si úplnú samotu a tmu. Kráčame len s čelovkami po ceste vedľa farmy, až kým v diaľke nezazrieme svetlo. Je to dom a vnútri sa svieti. Vypíname čelovky a pristupujeme bližšie. Obchádzame dom z druhej strany a jemne zaklopeme na okno v obývačke. Tri deti, nie staršie ako 12 rokov, pozerajúce televízor sa otočia smerom k nám. Zakývajú a ukazujú, že máme počkať, kým otvoria dvere. Predstavujeme sa a vysvetľujeme, ako sme sa sem dostali a že sme dúfali, že túto noc uvidíme polárnu žiaru. “Dneska sú mraky a silný mesiac. Dnes nič neuvidíte. Rodičov doma nemáme. Oni by vám vedeli povedať, kedy sa polárna žiara pozoruje najlepšie.” Vysvetľujú deti lámanou Angličtinou. Sme v šoku. Kým na Slovensku učia rodičia svoje deti, aby nikomu neotvárali dvere, lebo pride zlý ujo, ktorý vás okradne a zabije, tak tuna pre zmenu z našeho príchodu uprostred noci na totálnej samotke bol viac prekvapený pes, ako tie tri deti. Úplne iná mentalita. Vraciame sa späť na hostel a všetci traja myslíme na to, čo sa práve stalo. Bodaj by takých miest a ľudí bolo na svete viac.

9.deň: Höfn a pár kilometrov za ním (život na farme)

Raňajkujeme kuskus, jablká a kešu orechy. Zhodujeme sa so Stanom, že na východný Island si nerobíme vôbec žiadne plány. Nie, že by sme doteraz nejaké veľké plány mali, ale od teraz to bude čisto len improvizácia. Budeme sa pýtať ľudí, čo sa v okolí oplatí vidieť a tam pôjdeme. V umývadle si perieme veci, rýchlo sušíme na rozhorúčených radiátoroch a ideme. Francúz nás berie von z mesta, späť na Ring Road, alebo tiež takzvanú Route 1, jedinú cestu, ktorá vedie dookola celého ostrova.

Zastavuje nám luxusný džíp Ford Explorer s dvojicou mažleov z Höfn. Vedia nás zobrať len 40km, no aj to je niečo. Za ten krátky čas si navzájom padneme do oka a kvôli nám zachádzajú pár kilometrov extra mimo hlavnú cestu, kde spoločne pozorujeme stádo divokých sobov. Nádhera. A akoby pre nás už aj tak neurobili dosť, nakoniec nás ešte pozývajú do svojho letného sídla 20 minút odtiaľ. Podľa manželov je ich domček v najkrajšom kúte Islandu, no a mali pravdu. Drevený zrub postavený na samotke pod kopcom v doline, cez ktorú v lete preteká rieka. Za domom sú podľa manželov schody do neba – nedokončené schodisko asi do polovice kopca. Pri vchode sedí veľká drevená sova, ktorá má plašiť vtáky. V celom zrube vôbec nemajú elektrinu a ani nechcú mať. Pozývajú nás na kakao a ukazujú svoj fotoalbum. Domček si celý postavili svojpomocne. Zapisujeme sa do ich denníčka, kde si manželia pri každej návšteve svojho letného sídla pripíšu nejakú novú poznámku a potom stále na konci roka si ho čítajú pri kozube s výhľadom na polárnu žiaru.

Sme späť na Route 1. Od kedy nás sem manželia zaviezli, žiadne auto sme nevideli. Je dosť chladno a stáť na jednom mieste nemá zmysel. Ideme pešo a po ceste sa zastavujeme na farmách a sledujeme, ako si žijú zvieratá. Majú kopec voľnosti a dlhokánske výbehy. Napríklad také kone žijú takmer na divoko. Najbližšia ohrada je stovky a stovky metrov ďaleko. Súčasťou jednej z väčších fariem je aj maličký drevený kostolík s modrým interiérom, najkrajší, aký som kedy videl. Pred vstupom je na dverách nápis, aby sme si pri vchode vyzuli topánky. Dvere nie sú zamknuté a to nám dodáva pokoj na duši. V prípade núdze máme kde prenocovať. Ale ešte je skoro pomýšľat na noc. Do zotmenia nám ostáva takmer 5 hodín, no za ten čas už budeme predsa úplne inde. Kráčame ďalej po ceste, ale asi po kilometri sa dostávame na otvorené priestranstvo so silným ľadovým vetrom a tak sa radšej rozhodujeme vrátiť na farmu a stopovať odtiaľ. Ani na farme to nevyzerá najlepšie. Sú chvíle, kedy za 1 hodinu prejdú 2 autá a aj to hneď za sebou. Stavím sa, že prvé auto si myslí, že zastaví to druhé a to druhé si nás všimne až neskoro, lebo vo výhľade mu zavadzia to prvé. Je to na porazenie. Akoby nám nebolo súdené dostať sa ďalej. Je čím ďalej tým väčšia zima a už aj pri farme začína fúkať mrazivý severský vietor. Kryjeme sa za maštaľou na záveternej strane a sledujeme cestu v diaľke. Keď náhodou spozorujeme auto, tak hneď vybiehame spoza maštaľe ako o život a skáčeme a máveme s rukami pred autom. Tento výbeh sa opakuje asi 3 krát za 2 hodiny. Začína to byť kritické. Robíme kliky, drepy, skáčeme, beháme, spievame, skladáme nové pesničky o tom, aká je zima a ako nechodia žiadne autá.

Utekáme ku koňom. Vyzerajú ako poníky z rozprávky s hrivou ako lev. Všetky sa zhluknú okolo nás a začnú nás ňuchať a oblizovať. Ťahajú nám vlhké veci, ktoré od rána sušíme uviazané na batohoch. Stano skladá batoh na zem, aby vybral cukor a ponúkol našich nových kamarátov. Ako tak Stano zipsuje batoh, zrazu ho kone vytláčajú nabok a začnú mu plecniak kusať a olizovať, až vytiahnú moje menšestráky a začnú ich žrať. Rýchlo im ich celé oslintané vyťahujem z papule, balím do igelitky a dávam späť do batohu. Koníky sa zdajú byť veľmi priateľské a hravé, tak ich skúšame osedlať. Vystriedame aj 2-3 kone, kým nájdeme takého, ktorý nás nechá na chrbte sedieť bez protestovania. Sedenie na koni má jednu obrovskú výhodu. V tejto fujavici príjemne hrejú a od zadku dole sa cítime, akoby sme boli obalení v deke. Keď ich trochu šťuchneme s nohami do bokov, tak nás vozia hore dole po celej farme. Medzitým nám ujdú asi 3 autá, ale je nám to jedno lebo je nám teplo a to je to, čo teraz potrebujeme.

Asi po hodine jazdenia po farme sa vraciame späť na cestu a skúšame stopovať pri západe slnka. Sme tu už viac ako 4 hodiny a nič. Dávame tomu posledných 30 minút a keď nikto nezastaví, ideme spať do dreveného kostolíka. Slnko zachádza za kopce a ja mám obmotaný svoj Manchester United šál až po oči a čiapku stiahnutú až pod obočie. Na hlave dve kapucne, na nohách trojo ponožiek, punčochy a rifle, na sebe dve tričká s krátkym rukávom, dve tričká s dlhým rukávom, teplú mikinu, hrubú lyžiarsku bundu a rukavice na rukách. Aj napriek všetkým tým vrstvám neustále klikujeme, drepujeme a bežíme hore dole, aby sme sa aspoň trošku zahriali. Sme úplne premrznutí až na kosť a už nevládzeme odolávať sile prírody. Za tú pol hodinu sa neukázalo ani jedno auto. Musíme uznať, že dnešný boj sme prehrali, ale vojna sa ešte neskončila.

Medzi kostolom a kurníkom je veľký dvojposchodový obytný dom. Ideme vyskúšat zaklopať na dvere a spýtať sa, či by sme náhodou nemohli u nich prespať. Okolo nie sú ale žiadne autá a nezdá sa, že by tu niekto teraz býval. Nie je tu žiaden zvonček. Klopeme na dvere. Žiadna odozva. Klopeme znova. Nikto sa neozýva. Na dverách si všímam nálepku VISA. To je čudné. Prečo by si to niekto lepil na vlastné dvere? Stano skúša otvoriť dvere. Sú zamknuté. Prisúpim bližšie ku dverám a pozerám sa dovnútra. Vzadu vidím na dverách tabuľku s nápisom WC. Prečo by si niekto doma označoval, ktoré dvere vedú na záchod? Ešte raz skúšam otvoriť dvere, tentokrát silnejšie. A kľučka povoľuje. Tie dvere vôbec neboli zavreté, len silno pribuchnuté! Vchádzame dnu. Haló? Haló, je tu niekto? Pomaly vstupujeme do každej z izieb v dome. Zakaždým, keď chytíme kľučku od ďalších dverí, zvoláme haló. Chceme, aby domácim bolo jasné, že sme sa sem nevlúpali. Práve naopak. My hľadáme pomoc. Každá izba má na dverách svoje číslo a v kuchyni je na stene obrovská mapa Islandu. Plus označenie toalety a VISA nálepka na dverách. Zdá sa, že sme v ubytovni. A úplne sami! Je mimo sezóny a ubytovňa je ešte zatvorená. Respektíve dočasne mimo prevádzky, lebo zatvorená definitívne nie je. Skôr pribuchnutá. Vyzúvame sa a skladáme si batohy do najmenšej izby číslo 8 na poschodí. Hneď zapíname kúrenie na maximum a ideme dole do kuchyne niečo teplé zjesť. Svetlá v celom dome nechávame vypnuté. Stano varí sáčkovú polievku s cestovinami len za svetla z čelovky. Jedlo si berieme do našej vyhriatej izbičky a po tme vylizujeme taniere. Krásny pocit mať niečo teplé v žalúdku. Vybaľujeme spacáky a usíname na poschodovej posteli. Ach, do frasa! Všetky veci sme si priniesli hore, ale na topánky v botníku hneď pri vchode sme zabudli! Vyhrabávame sa zo spacákov a vynášame hore aj topánky. Ak by sem náhodou niekto prišiel, vôbec nezistí, že sme tu. Ovšem, ak by nevstúpil do našej osmičky.

Tento dom sme dostali asi za odmenu, že nás 5 hodín v tej treskúcej zime nikto nechcel zobrať. Asi nás bolo cítiť za koňmi. Ľudia nám jednoducho nezastavovali. Tá dvojica manželov dnes ráno sa nás pýtala, či je ťažké stopovať na Islande a my sme s úsmevom odpovedali, že nie. Asi sme to zakríkli. No ale na konci všetko nakoniec dobre dopadlo. A keby nedopadlo, tak ešte nie je koniec. Sme sýti, je nám teplo a máme strechu nad hlavou.

10.deň: Ráno na farme a večer na rybách v Djúpivogur

Ráno sa zobúdzam na chlad a zvuk vetra, ako podfukuje popod dvere v našej izbe číslo 8. To sa mi musí len zdať. Ako by mohol fučať vietor vnútri domu, keď sú všetky okná zatvorené? A možno, že už nie sme v dome sami. Vybaľujem sa zo spacáku a pomaličky opatrne, aby ma nebolo počuť, otváram dvere a len v ponožkách kráčam dole drevenými schodmi. Bol som pripravený na všetko, ale toto ma ozaj šokovalo. Čo to má preboha znamenať?! Vchodové dvere sú úplne vyvalené a dnu v dome je nafúkaný obrovský závej snehu! Odkiaľ sa ten sneh tu vôbec zobral? A ako je možné, že sa dvere samé v noci otvorili? Pozerám sa spoza záveju smerom von z domu a celá krajina je úplne biela. Sneží tak husto, že viditeľnosť je len na pár desiatok metrov. Musíme okamžite odpratať ten závej a zavrieť dvere. Kvôli tej kope snehu sa s dverami nedá ani pohnúť! Utekám rýchlo zobudiť Stana, ktorý si spočiatku myslí, že si z neho robím srandu. “Okamžite padaj dole odhrabovať sneh kým si to nevšimne niekto iný! Potom budeme mať problém, keď nás tu nájdu!” Zvolal som. Na záchode sme našli metlu, ktorá na túto prácu poslúžila podstatne lepšie, ako holé ruky. Po hodnej chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, sme celú kopu presunuli z domu na dvor a dvere konečne zatvorili. Teraz je čas zjesť niečo teplé. Len v teplákoch a tričku, vymrznutí zo státia v prievane, sa hneď poberáme do kuchynky a Stano začína kuchtiť kuskus s jablkami, hrozienkami a kešu a za tým si robíme kakao, ktoré sme si požičali z kostola vo Viku.

Okolo obeda sa snehová smršť ukľudňuje a my môžme vyraziť. Rozhodujeme sa radšej nenechávať žiaden ďakovný list a všetko dávame do pôvodného stavu. Dvere za sebou poriadne zabuchneme a ideme stopovať kúsok ďalej od farmy, aby nás farmári nemali na očiach a nebolo im podozrivé, prečo sme tu zas a kde sme strávili noc. Po 3 hodinách drkotania zubami vedľa cesty, spievania, tancovania a behania nám v znova na intenzite naberajúcej snehovej búrke zastavuje párik z Paríža. Ešte nikdy nebrali stopárov a očividne z nás majú trošičku strach, ale nemali srdce nechať nás vonku na pospas snehu, mrazu a vetra. Konečne po 24 hodinách opúšťame farmu a pomaly nám dochádza, prečo nás nikto nechcel zobrať. Po počiatočných pár minútach jazdy míňame poslednú farmu a potom celých 100km až do najbližšej dediny Djúpivogur nie je absolútne nič! No kto by tadeto už len jazdil, keď nie turisti? Obrovské zasnežené kopce na jednej strane, úzka zdanlivo nekončiaca sa cesta v strede a drsné pobrežie s vlnami lámajúcimi sa o obrovské skaly na strane druhej. Scenéria na najbližšie 3 hodiny. Snehová smršť je taká hustá a viditeľnosť tak nízka, že počas niektorých úsekov cesty musíme auto na ceste úplne zastaviť a čakať, kým znova uvidíme cestu pred sebou. Pre predstavu, keby som vystrel ruky pred seba, tak by som si nedovidel ani na končeky prstov. Je to také zlé. Nikdy som niečo podobné ešte nezažil. Vietor je taký silný, že keď prechádzame cez mosty, vzduch nám auto doslova nadľahčí a vytláča mimo cesty. Každú chvíľu stojíme. Raz kvôli vetru, inokedy kvôli slabej viditeľnosti a neschodnosti krátkych úsekov, kde cesta splýva s okolím a smer nám ukazujú jedine reflexné palice zapichnuté vedľa nej.

V Djúpivogur ihneď ideme hľadať nejaké potraviny. Jediné, ktoré nachádzame, sú maličké potraviny spojené s reštauráciou. Najprv ich obchádzame dookola, no v odpadkových košoch za nimi okrem kartónov a papiera nie je nič. Predavačky sa pýtame, či sú tu ešte nejaké ďalšie. Vraj v dedine sú len 2 obchody. Tento a druhý, väčší pri kostole. To by malo byť jednoduché nájsť. V dedine je len prístav, zopár domov, jeden hotel a kostol. Lenže všetko je rozprestreté na obrovskej ploche a chvíľu nám trvá, kým ku kostolu dokráčame. Hneď vedľa je supermarket s veľkým kontajnerom vzadu. Zlatá baňa. Lovíme asi 20 chlebov, rožky, koláče a čokolády, všetko so včerajším dátumom spotreby. Keď sa prehrabneme lepšie, nachádzame aj papriky, citróny, mrkvy a hrozno. Všetko hádžeme do prepravky a berieme ju za obchod, kde nefúka. Hneď začnem krájať čokoládový koláč, ku ktorému si doprajeme aj zopár rožkov. Hrozno chutí tak všeliako, ale aspoň pár bobuliam sa nedá odolať. Do batohov si odkladáme 2 chleby, papriky, mrkvy a citróny. Parádny úlovok.

Kostol je prekvapivo zatvorený. Ideme pokúšať štastie späť na hlavnú cestu, kým ešte nie je tma. Digitálna tabuľa ukazuje -4C, ale prudký nárazový arktický vietor zimu mnohokrát umocňuje. Neustále si fúkam teplý vzduch do dlaní, poskakujem zo strany na stranu a ohýbam sa v kolenách presne do rytmu Stanovych vymyslených pesničiek o tom, aká je metelica a ako nechodia autá. Mne sa spievať už nechce a mám pocit, že môj repertoár je už vyčerpaný. Autá, zima, sneh, ľad, autá, mráz, vietor, fujavica, autá, metelica, cencúle, poľadovica, autá… už nie je nič nové, o čom by som spieval. Tak len tancujem a fúkam si do rúk. A čakáme. A tancujeme. A znova čakáme. A tentokrát tancujeme spolu. Potom znova chvíľu čakáme. Pri západe slnka sa vzdávame a ideme späť do dediny hľadať si nejaké teplé miesto, kde prečkáme do rána. Postaviť si stan by bola hotová samovražda.

Znova sa zohrievame v malých potravinách spojených s reštikou. Majú otvorené len do deviatej večer. Snažíme sa nadviazať rozhovor predavačkou a hosťami s mapu v ruke a zo zámienkou, či nám nevedia odporučiť nejaké pekné miesta na východe, kam by sme sa určite mali pozrieť. Vedúca nevie ani slovo Anglicky, tak sa obracia na svojich zákazníkov. Po chvíli sa jeden z nich priznáva, že nás videl stopovať pred dedinou a že zajtra ráno ide do Egilsstaðir s dcérou ku doktorovi a mohol by nás zobrať. Dohadujeme sa na stretávke o deviatej ráno pred obchodom a vymieňame si telefónne čísla. Pri otázke, kde budeme túto noc spať, len pokrčíme ramenami a ukážeme na spacáky a karimatky. Vraví, že v dedine je len jediný hotel a inak nám, bohužiaľ, pomôcť nevie. Zatiaľ ďakujeme. Pobudneme tu ešte nejaký čas a skúšame nadviazať kontakt s ostatnými spôsobom, že im podstrčíme popod nos noviny alebo časopis a pýtame san a preklad nadpisov pri článkoch a potom rozvinieme rozhovor ďalej. No bezúspešne. Nikto nevie po Anglicky. Pol hodinu pred záverečnou si balíme veci a rozhodujeme sa niečo konečne robiť. Čakať nemá zmysel. Nie je na čo. Čašníčka sa nás pýta kam ideme, veď môžme tu ešte kľudne pol hodinu ostať. No my si akútne potrebujeme nájsť ubytovanie. “Počkajte! Premýšľam!” Vyhŕkne z čašníčky po Anglicky. Nakoniec nevymyslí nič a len pokrčí ramenami a popraje nám veľa šťastia.

Ideme von. Už dávno je tma a teplota hlboko pod nulou. O mrazivom vetri sa ani nemá cenu zmieňovať. Dúfame, že nájdeme nejaký starý opustený dom na okraji dediny. Zopár zanedbaných sme videli neďaleko kostola, ale najprv ideme skúsiť ísť na políciu. Je zatvorené. Vidíme, že oproti cez ulicu na pošte sa svieti. To by bolo dosť čudné, kebyže budova pošty je otvorená a polícia nie. Ideme tam. Prekvapivo otvárame prvé dvere, no druhé sú, nanešťastie, zatvorené. Tak nič. Zrazu sa za nami prvé dvere zabuchnú a my si uvedomujeme, že sme v malom priestore medzi dvoma dverami. Bingo! Obzeráme sa okolo seba. Je tu bankomat a radiátor. To vysvetľuje prečo sú prvé dvere otvorené. Priestoru je tu ledva na rozprestretie karimatky, ale stále lepšie spať vedľa radiátoru s občasnými návštevníkmi bankomatu, ako vonku na ulici v snehu a mraze. Neuveriteľne nám odľahne a hneď sa nám ľahšie dýcha. Behom okamihu sa nám zmenilo zmýšľanie aj psychika. Nálada stúpla o 100 percent. Máme kde spať! Ale je ešte pomerne skoro na spánok na verejných miestach, tak sa ideme ešte prejsť do prístavu.

V prístave prechádzame popri obrovských boxoch plných čerstvých rýb. Nie je tu nikto. Keby sme si pár zobrali, nikto by si to nevšimol. Lenže nemáme ich kde uskladniť a hlavne ako upiecť. Škoda no, ale my máme ešte dostatok jedla, ktoré sme našli v kontajneri dnes poobede. A tiež máme kde spať, takže základné potreby máme zabezpečené. To ale neznamená, že sa nemôžme pokúsiť o niečo viac a získať trošku viac komfortu. Naše kroky vedú rovno do hotela. Po ceste ale stretávame veľký zhluk dôchodcov pri jednom z domčekov a vidíme, ako stále prichádzajú ďalší a ďalší. Čo sa to tu deje? “Dnes je veľké kartárske stretnutie tak, ako každý týždeň. Nech sa páči poďte dnu a môžte sa pozerať!” No tak sa teda ideme pozerať. Asi po hodine sedenia v teple spolu s asi 50 dôchodcami hrajúcimi karty, je čas odísť. Chceme si obzrieť hotel. Je fakt veľký a na prvý pohľad pôsobí veľmi luxusným dojmom. To by bola paráda keby sme sa tak dostali dnu! To mi vnukne myšlienku. Volám ku sebe Stana a vysvetľujem mu môj plán. Sme dohodnutí. Ide sa na to! Hlavné vstupné dvere do hotela sú zatvorené a na recepcii je na prvý pohľad prázdno. Vedľa dverí je zvonček. Zvoníme dlho a 3 krát za sebou. Zrazu dobehne rozospatý recepčný s ešte zalepenými očami a púšťa nás do recepčnej haly. Hneď ako sa zatvoria dvere, spustím svoj príbeh. Dobrý deň, prepáčte, že Vás vyrušujeme v takúto pokročilú hodinu, ale my sme vedeckí tím z Manchesterskej univerzity, ktorí robí výskum v oblasti cestovného ruchu a pomocou nášho projektu s názvom ‘Free Iceland’ sa snažíme zistiť, či je možné prežiť 3 týždne vo vyspelej krajine bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Práve teraz (je 23:30) sme dorazili stopom do Djúpivogur a boli by sme neskutočne vďační, keby ste našli pochopenie pre náš netradičný výskumný projekt a umožnili nám stráviť jednu noc vo Vašom hoteli.

Chudák recepčný. Je na ňom vidno aký je šokovaný a ako ohromene nás počúva a neveriacky hltá každé jedno slovo. Chvíľu normálne uvažuje ako nám pomôcť a začne sa obzerať okolo seba a očami vymeriavať priestor, ktorý by nám mohol poskytnúť. No všetko stojí a padá na šéfovi, ktorý vydal prísny zákaz ubytovávať bez platenia. Ani sa mu vôbec nečudujem. Koniec koncov všade sú tu kamery. Recepčný by nás tu veľmi rád nechal a podporil náš projekt, no bojí sa následkov, ktoré jeho rozhodnutie môže spôsobiť. Odporúča nám ísť ku futbalovému ihrisku a tam je vraj nejaká búdka, ktorá sa zvyčajne nezamyká. Tak ďakujeme za jeho čas a ešte raz sa ospravedľnujeme za našu nočnú návštevu. “Nie nie, to ja sa ospravedlňujem, že som Vám nemohol pomôcť!” Nevyskúšaš, nevieš. Som presvedčený, že v niektorých ubytovacích zariadeniach to aj teoreticky naozaj môže fungovať.

Ideme preč z hotela rozložiť si karimatky ku nášmu bankomatu a spať. Už je pomaly polnoc a ulice sú prázdne, tmavé a chladné. Veľkými krokmi a svižným tempom uháňame ku pošte. Zrazu odnikadiaľ sa vynorí auto, ktoré zastavuje hneď vedľa nás. Šofér sťahuje okienko a pýta sa, či máme kde spať túto noc. Vpodstate hej, spíme na pošte pri bankomate, prečo? “Haha, nie nie.. zložte si batohy a hoďte ich do auta!” Vôbec nechápeme, čo to má znamenať a čo sa deje, ale robíme tak, ako hovorí šofér. Po pár minútovej jazde zastavujeme v letnom kempe, ktorý je teraz mimo prevádzky. Je tu obrovská trávnatá plocha a jeden hlavný kempingový dom. Šofér vyberá z vrecka kľúče a otvára dom. Vchádzame dnu a pri krátkej exkurzii si všímame hlavne to množstvo radiátorov, dve kúpelne, plne vybavenú kychyňu so šporákom a veľkú spálňu s posteľami. “Snažte sa odísť zajtra okolo obeda. Potom len za sebou zabuchnite dvere. Ja už musím ísť, dobú noc.” Čo to malo znamenať? Kto to do frasa bol?! Ako sa o nás dozvedel? Toho chlapa sme prisámbohu v živote nevideli! Toto je ako v rozprávke! Znova raz sa všetko skončilo s maximálne nečakaným a šokujúcim koncom vtedy, keď sme to najmenej čakali! Stano píše smsku hosťovi z reštaurácie, ktorý sa ponúkol, že nás zoberie do Egilsstaðir. Ráno sa nikam nejde. No jedno viem určite. Teraz sa ide s igelitkou na ryby do prístavu! A šup s nimi do rúry. Večeriame ukradnuté pečené ryby posypané soľou, paprikou a peprom a zajedáme ich chlebom z odpadkového koša o druhej ráno v cudzom kempingovom dome. Viac čarovné to už ani byť nemôže.

11.deň: Djúpivogur, Breiðdalsvík, Fáskrúðsfjörður, Reyðarfjörður, Egilsstaðir

Kým sa ja ráno zobudím, Stano má už skoro navarenú šošovicovú polievku so zeleninou. Všetko dávame do pôvodného stavu a píšeme ďakovný list neznámemu majiteľovi, ktorý nechávame položený na zemi hneď za vstupnými dverami a odchádzame. Stopujeme, no asi po hodine bez úspechu preklíname rozhodnutie napísať smsku tomu hosťovi z reštiky. Mali sme si privstať a ísť s ním! V tom nám ako na zavolanie zastavuje auto s párikom z Hong Kongu.

Slečna pracuje ako geologička, tak jej hovoríme, že sme boli pešo až pri vulkáne. Hneď nalieha, že chce vidieť fotky, ktoré sa jej tak zapáčia, že si ich chce stiahnúť do svojho počítača. Oni si zaplatili let vrtulníkom, no zaujal ich náš príbeh a pohľad na celkovú erupciu zo zeme. Fascinuje ich polárna žiara, no zatiaľ kvôli splnu mesiaca nevideli žiadnu. Podľa ich plánu a výpočtov GPS, zastavujeme v každej jednej dedinke na pobreží po ceste do Egilsstaðir. Je skvelé, že nás vzali turisti, lebo takto uvidíme viac a tak ako aj pre nás, tak aj pre nich je všetko nové, senzačné a neprebádané. Čím sme bližšie k nášmu cieľu, tým nám cestu viac znepríjemňujú snehové búrky. Viditeľnosť sa znižuje a nastáva kalamitná situácia. Na cestách sú pluhy a vedľa cesty metrové záveje. Pred príchodom do mesta sa nás pýtajú, kde budeme spať. Klasická otázka a naša klasická odpoveď. “Nechcete ísť s nami na farmu? My tam už máme dohodnuté ubytovanie a možno tam budú ešte nejaké voľné miesta aj pre vás.” No prečo nie. Je to len 5 minút za mestom a pozrieť sa tam môžme. Je mimo sezóny a možno to bude lacné a nakoniec sa rozhodneme tam ostať na noc. Veď vonku zúri snehová apokalypsa.

Exotickí návštevníci z Hong Kongu sa nám priznávajú, že ešte nikdy predtým v snehu nešoférovali. A v tom zrazu bum! V zákrute dostáva auto šmyk a my letíme do obrovskej kopy snehu v priekope mimo cesty. Párik ostáva sedieť v aute a nezmyselne pridáva plyn a pretáča kolesá na mieste. Ja so Stanom vybehujeme von a zastavujeme prechádzajúce autá a žiadame o lopatu alebo inú pomoc. Jedna šoférka veľkého džípu trefne poznamená, že “vy chlapci asi nie ste z Islandu, však?” Veru, nie sme. Úprimne, neviem či som niekedy videl toľko snehu pokope. Čo je tu normálne, je pre nás nezvyčajné a pre párik z Hong Kongu hotová exotika. Šoférka telefonuje manželovi, lebo ona pri sebe nemá ťažné lano, no medzitým sa pristavuje ďalšie auto a uväzujeme lano o naše auto. Párik je celý čas zatvorený v aute a na niečom sa neustále hádajú. Kým oni vôbec zistia aká je situácia, lano je už uviazané a všetko nachystané. Klopem im na bočné okno, aby zaradili spiatočku a pomaly pridávali plyn, kým my budeme auto tlačiť zpredu a ďalšie auto nás bude ťahať odzadu. Slečna vystupuje von a ako správna turistka z ďalekého východu, všetko natáča na kameru. Sme z toho von a máme aj video-pamiatku. Pánko nevystrčil z auta ani nos.

Na farme sa stretávame s majiteľkou, ktorá nám ponúka nádhernú izbu s výhľadom za 3000ISK (£15) na osobu. To nás so Stanom ešte nepozná. Za tie peniaze by sme mohli žiť aj týždeň! Odmietame s tým, že najprv sa chceme ísť pozrieť do mesta a potom sa rozhodneme, kde budeme nocovať. Presúvame sa do veľkej vykúrenej drevenej spoločenskej miesnosti. Slečna vyberá svoj počítač a kopíruje si fotky. Na stene visia nejaké obrazce s čínskymi znakmi a ona sa smeje, že to sú nejaké mená a že celkovo to vôbec nedáva zmysel a vyzneje to hlúpo. Do nášho rozhovoru vstupuje majiteľka a ponúka nám zľavu na 2500ISK (£12,50) na osobu na noc. Bohužiaľ, je to mimo nášho rozpočtu a musíme odmietnuť. Je čas ísť ďalej. Číňanka nás chce hodiť autom do mesta, ale hovoríme im, aby oni radšej nikam autom nechodili a užívali si dovolenku. Toľko sa už prejdeme a aj snežiť už prestalo. Aspoň dočasne. Pri lúčení sú tak trochu smutní, že nám nevedia pomôcť a nechápu, prečo sa nám tá izba za tú cenu nepáčila. Ale to nie je pravda. Nám sa práveže veľmi páčila, lenže je to proti našej filozofii platiť si za ubytovanie. Pri odchode z farmy stretávame skupinku Čechov, ktorí majú dosť naponáhlo. Tiež stopujú, kempujú a prespávajú v starých domoch. Vraj nás včera videli stopovať, ale porozprávame sa niekedy inokedy, lebo kamarát z Erasmu im tu dnes platí izbu a majú sa tu o chvíľu všetci stretnúť. Tak fajn. My si ideme svojou cestou. Teplomer ukazuje -6 stupňov a my si veselo vykračujeme do mesta a ani len netušíme, kde budeme spať.

Stano nájde otvorenú kočikáreň v jednom z obytných blokov v meste. Je tu radiátor a medzi bicyklami, kolobežkami a kočíkmi sa nájde aj nejaké miesto pre naše karimatky. Skladáme si tu batohy a ideme sa prejsť okolo mesta. Všade sú obrovské kopce snehu a akoby to stále nebolo dosť, začína znova snežiť. Ideme sa spýtať do hotela, čo nám odporúčajú vidieť v tejto časti ostrova. Znova je to jeden z tých hotelov pre horných desať tisíc. Recepcia je spojená s luxusnou reštauráciou so živou hudbou. Sadáme si ku bočnému stolu vedľa recepčného a začneme si čítať časopis z malej knižnice, ktorá je po ruke. Pristúpi ku nám čašník a opýta sa, čo si dáme. Nič si nedáme, ďakujeme. Len si čítame časopis a zohrievame sa. O 15 minút pristúpi znova s otázkou, či si dáme niečo na pitie. Nie, ďakujeme. Ale ak viete, tak by ste ná, mohli poradiť, čo sa tu dá vidieť. Po odporúčaní nejazdiť do severovýchodného Islandu kvôli snehovým víchriciam a uzavretým cestám sa lúčime. Pri odchode sa nás ešte nezabudne spýtať, či si určite niečo nedáme na jedenie. Určite nie, ďakujeme. Z luxusnej reštaurácie nás nohy vedú rovno do supermarketu, ale zo zadu. Z bedne vyberáme nádherné jablká, hrozno, šalát, karfiol a brokolicu. V kočikárni si chceme navariť cestoviny, lenže nemáme vodu. Vonku naberám plný hrniec snehu a na plynovej bombe ho topím na vodu. Medzitým Stano zisťuje, že všetky ostatné kočikárne sú zatvorené, okrem tej našej. Takže asi niekto videl naše batohy a tým pádom musia vedieť aj o nás. Pekné od nich, že nám nechali dvere otvorené. Aj napriek tomu sa snažíme byť celý čas po tichu a s napätím počúvame každý jeden zvuk, krok a buchot. Dúfame, že tu v noci nikto nepríde. Toto nie je verejné miesto a nikto by o nás nemal vedieť. Aj keď očividne o nás už zjavne niekto vie.

12.deň: Egilsstaðir, Mývatn

O deviatej si balíme veci a hľadáme výjazd na Ring Road. Stretávame dvoch stopárov, jedna Kanaďanka a druhý Fín. Obaja študujú na univerzite v Reykjavíku a teraz cez veľkonočné prázdniny sú na výlete okolo ostrova. Stopuju presne našu trasu. Včera spali na farme spolu s Čechmi a že o nás už počuli. Zaraďujeme sa za nich a kráčame von z mesta. Skúšame stopovať asi hodinu, no vôbec sa nedarí. Skúšame ísť ešte ďalej. Po ceste mi z lampy spadne na hlavu kus ľadu a ja začnem vrieskať na Stana. Ide mi na nervy všetko čo spraví a povie. Už nás chytá ponorková choroba. Dobiehajú nás Kanaďanka a Fín a chvíľu skúšame stopovať všetci štyria naraz. Výsledok sa dal očakávať. Zaradzujeme sa znova pár stoviek metrov za nich a po hodnej chvíli nám prekvapivo zastavuje kamión idúci až do Húsaviku. Vodič nevie po Anglicky ani slovo a miesto pokusu o komunikáciu si púšťa rádio. Čo nám aj vyhovuje. Cesta vedie cez hory a údolia plné snehu a ľadu a aby toho nebolo málo, sprevádza nás aj husté sneženie. Na všetkých vedľajších cestách sú bariéry oznamujúce dočasné uzavretie cesty. Po dlhej a pomalej ceste nás na našu žiadosť vyhadzuje pri jazere Mývatn, známom vonkajším geotermálnym prírodným kúpaliskom.

Najprv si s batohmi na chrbtoch ideme prezrieť celé kúpalisko dookola, či by sa náhodou nedalo nejako prešmyknúť dnu. Dať by sa aj dalo, lenže kde si dáme všetky naše veci a hlavne ako sa potom usušíme? Toto bude určite stáť za to, poďme sa spýtať, koľko to stojí! Vstupné je v zimnej sezóne 2000ISK (£10) vrátane spŕch a sauny oproti 3600ISK (£18), ktoré pýtajú za turistami preplnenú Modrú Lagúnu (Blue Lagoon) pri Reykjavíku! A majú otvorené až do 22:00 v zime a do polnoci v lete! Na toto jednoznačne chceme minúť naše peniaze. Vytešujeme sa, že sa konečne osprchujeme, vykúpeme a zohrejeme naše zmrznuté kosti. Vo vode sa máčame viac ako 4 hodiny. Všetko naokolo je zamrznuté a zo strechy visia obrovitánske cencúle. Ideme sa potiť do sauny a z nej potom vybiehame von vyváľať sa v snehu a rovno šup do termálnej vody. Sme ako deti v zábavnom parku prvýkrát bez rodičov. Ako zmyslov zbavení. To máme ako odmenu za to utrpenie, ktorým sme si doteraz prešli. Konečne sme sa rozmrazili. V noci v lagúne zapli svetlá a z oblohy sa začali sypať snehové vločky. Digitálna tabuľa ukazuje –9C a my máme pocit akoby sme sa varili v kotli. Vlasy na hlave mám uplne zamrznuté a kožu na prstoch úplne rozmočenú. Z tých piatich ľudí, ktorí tu celkovo boli vrátane nás, odchádzame ako poslední. Recepčný sa nás pýta, či sme tu autom. Boli sme, už nie sme. Teraz sme pešo. A kde túto noc spíme? Znova ten istý príbeh a šokovaný výraz na tvári recepčného. Hneď nás zavalí hŕbou brožúrok o ubytovaní a mapou dediny. Len nech si porozpráva svoje, my pôjdeme aj tak po svojom.

Je 23:00 keď prechádzame popri digitálnej tabuli ukazujúcej -11C niekde medzi geotermálnym kúpaliskom a dedinou pri jazere. Svoje hranice posúvame stále ďalej. Nevieme kde budeme spať a ani nás to nejak netrápi. Sme čistí, vyumývaní a rozmrazení. Nejak dnešný večer už len dopadne. Zrazu sa oproti nám vyrúti auto s ďiaľkovými svetlami a stojí pri nás. Je to recepčný z kúpaliska. Vezme nás na ubytovňu, že to má po ceste. Ďakujeme, ale odmietame. Spoliehame sa na otvorený kostol, ale nakoniec nás opäť zachraňuje bankomat pri pošte. Kostol je zatvorený. Vonku poriadne prituhuje a v odpadkoch za obchodom nachádzame kopec chleba, pečiva, pizzových rožkov a veľkého rodinného balenia s 10 fľašami džúsu. To všetko so včerajšou dobou spotreby, okrem džúsov, ktoré sú dobré ešte celý jeden týždeň! Nerozumieme ako to mohol niekto vyhodiť, ale ďakujeme mu. Ideme ku bankomatu. Vybaľujeme si karimatky a večeriame. Mnoho ľudí, ktorých sme po ceste stretli, sa nám zmienilo, že sa chystajú na veľký dvojdňový hudobný festival, ktorý sa začína zajtra večer v Ísafjörður. Idú tam aj Česi a aj Kanaďanka s Fínom a aj dievčatá, ktoré sme dnes stretli na geotermálnom kúpalisku. Pokiaľ chceme stihnúť začiatok, musíme prestopovať cez viac ako polovicu ostrova až do Ísafjörður, čo je cez 700km a viac ako 8 hodín čistej jazdy. Bolo by to krásne ukončenie našej púte touto ľadovou krajinou a taktiež aj dobrá zámienka, prečo ísť do bohom zabudnutého regiónu Westfjords, o ktorom každý vraví, že je iný ako zvyšok ostrova. Robíme si tabuľku Ísafjörður Music Festival a o 2:30 nadránom ideme spať. Bude to náročný deň s takmer až nereálnym plánom v tomto kalamitnom počasí. Veríme, že sa tam nejako dopravíme načas. Stano odpája neón, aby sme mali tmu a dobre sa vyspali na zajtrajší stopovací maratón a boj s časom.

13.deň: Mývatn, Akureyri, niekde ani svätý nevie kde, Hólmavík, Ísafjörður

Vstávame ráno o desiatej. Celé sklo na dverách je zarosené a ja nadávam koľko je už veľa hodín. Ideme sa vonku vyčurať a v tom stretávame Kanaďanku a Fína. Vraj včera mali náročný deň a dnes si chcú dať pauzu a len tak sa pozrieť po okolí. Na festival pravdepodobne dorazia trochu neskôr. Odporúčame im geotermálne kúpalisko a ukazujeme im náš bankomat. Len ťažko skrývajú prekvapený výraz na tvári, ale chvália nás za kreativitu. S tabuľkou Ísafjörður Music Festival stopujeme najprv na druhú stranu veľkého jazera Mývatn a odtiaľ nás berie sprievodca severovýchodným Islandom, ktorý práve ide na letisko do Akureyri vyzdvihnúť Portugalcov. Smeje sa na pózeroch z Reykjavíku, ktorí sa predbiehajú v tom, kto má väčšie kolesá na džípe a pritom jazdia len po meste. Módna vlna prešla už aj do Londýna, kde si niektorí maľujú svoje džípy tak, aby vyzerali ako od blata. “Veľká škoda, že dnes pracujem. Ináč by som zobral aj svojho psa a išiel s vami až na festival do Ísafjörður!” Let má meškanie kvôli zlému počasiu, tak robí zachádzku a vyhadzuje nás až za mestom. Odtiaľ nás berie mladý chalan ďalších dobrých 100km a dáva nám ochutnať miestnu pochúťku – sušené ryby. Robíme si obedňajšiu prestávku v strašnej kose -7C. Pred vetrom sa skrývame za rohom benzínky, kde nefúka. Pijeme zvyšky vodky a fúkame si do rúk. Zrazu pred nami zastavujú 3 kamióny. Rozdeľujeme sa so Stanom a z nevysvetliteľného dôvodu si máme dať batohy do tretieho kamiónu. Vodič otvára príves smrdiaci za rybami. Hádžeme si batohy dnu a odchádzame každý z nás na inom kamióne. Vraj sa všetci stretneme na výmennej stanici na juhu Westfjords. Veríme im.

Sme trochu šokovaní, keď na výmennej stanici stretávame Čechov. V noci vraj spali vonku a sú vymrznutí na kosť. Hrdo im rozprávame o našom bankomate a oni ticho závidia. Na dnes už majú dosť. Vzdávajú to. Na festival budú meškať. Musíme tam byť ako prví! No od výmennej stanice je to podľa tabule ešte presne 333km do Ísafjörður a už je 19:00 a pomaly sa stmieva. Máme posledných pár minút na to, aby sme niekoho odchytili. V tme nás nevezme nikto! Hneď na výpadovke zastavujeme chlapíka, ktorý nás berie asi 50km a vyhadzuje doslova uprostred ničoho na jednom z prvých fjordov. Na ceste je poľadovica, fučí mrazivý vietor, o pár minút bude tma a my sme niekde v zákrute medzi dvoma fjordami a na dohľad nie je ani jeden dom, ani človek, ani auto, ani vôbec nič! To sme si teda fakt pomohli. A najhoršie na fjordoch je to, že na pohľad je druhá strana tak blízko, ale obísť celý fjord dookola a dostať sa tam autom trvá večnosť! Takže aj keby sme sa tam vybrali pešo, trvalo by nám to hodiny a nedostali by sme sa nikam, lebo už teraz vidíme, že tam proste nie je nič!

Zrazu v diaľke zbadáme pomaly sa približujúce jedno auto. Celou cestou sem sne nevideli žiadne. Toto je prvé. Je už tma a my pevne veríme a dúfame, že sa nás v noci nezľaknú a zľutujú sa nad nami. Snáď nás nenechajú na pospas tohto bieleho pekla! Landrover s obrovskými kolesami zastavuje. Vystupuje staršia pani vo vysokých červených opätkoch a bez slova robí poriadok na zadných sedadlách. Zadné dvere necháva otvorené a bez čo i len pohľadu na nás nastupuje späť a zabuchuje za sebou dvere. “Viete, prečo sme vás zobrali, však? Ako ste sa sem dostali?” Tak sme jej vyrozprávali náš príbeh a vysvetlili jej, že dnešný stopovací maratón sa snažíme zavŕšiť účasťou na festivale. Ak by sa nám to podarilo, bol by to taký symbolický záver našej cesty. Vysvitlo, že pani s manželom sa vracajú domov do Ísafjörður zo svadby v Reykjavíku. Hlavou nám prebleskne, že my by sme to predsa len mohli dnes stihnúť! No cesty sú veľmi zlé a celý čas jazdíme veľmi pomaly a opatrne. Vodič je už starší pán a miestami sa sťažuje na únavu. Veľa toho nenahovorí, no zato pani manželka sa vyrozpráva aj za neho. Rozpráva nám o trendoch medzi mladými ísť študovať a žiť do USA a iných krajín Škandinávie, o tom, že pred islandskou bankovou krízou, keď mladí dostali prácu, tak nebol problém si zarobiť na vlastný dom a auto, o tom, že niekedy bol kurz 90ISK=1EUR a teraz dvakrát toľko. Po dvoch hodinách jazdy zastavujeme v Holmavíku, niekde uprostred Westfjords. Pani sa ide spýtať pumpára, či sú cesty na sever vôbec otvorené a prejazdné. Je fakt katastrofálne počasie a keď vystupujeme z auta, mráz nám okamžite udrie do nosa a cítime ho po celej tvári. Rýchlo sa presúvame dnu na benzínku do tepla. Pani sa nás pýta, či si nedáme hot-dog a kávu, že ona platí. Zdvorilo odmietame, aj keď sme hladní ako poslední psi. “Cesty sú otvorené, no prejazdnosť niektorých úsekov je diskutabilná. Ale s vašimi kolesami by ste to mali zvládnuť.” Hovorí pumpár. “Poďme. Do Ísafjörður sú to ešte dobré 3 hodiny.” Zvolala na nás pani. Vyčerpaní a uzimení po celom dni na cestách vo vyhriatom aute v momente zaspávame. V spánku aspoň zabudneme na hlad, ale hreje nás pocit, že my to dnes dokážeme. Budeme v Ísafjörður ako prví a predbehneme Čechov, Kanaďanku aj Fína.

Manžel najprv zavezie pani domov a potom dostane inštrukcie, aby nás vyhodil v nejakom bare v centre, ktorý je otvorený až do rána. Všetci sú pekne a slušne oblečení a všetci sú opití. Hneď si zháňame nových kamarátov a pýtame sa na festival. Tento imaginárny závod sme naozaj vyhrali. Kde je vôľa, tam je cesta. Dorazili sme do cieľa ako prví. Ešte skôr ako všetci ostatní a to doslovne… pretože festival sa nezačína dnes, ale až zajtra! Česi a ostatní to celé poplietli a pomýlili sa o jeden deň! Ale má to aj svoje pozitívum, a to že sa môžeme vyspať, lebo teraz ledva stojíme na nohách. Lenže kde sa vyspíme túto noc? Sme v centre pomerne veľkého mesta a nájsť si nejaké teplé miestečko je tu podstatne ťažšie ako niekde na dedine alebo na farme. Nocovať v bare je čistý nezmysel. Prvotná myšlienka je stará dobrá pošta. Otvárame dvere a vstupujeme dnu. Je to síce budova pošty ale interiér je prerobený na bytové priestory. Jedna z možností je spať na chodbe pred bytmi, no ideme sa ešte pozrieť do mesta a skúsiť nájst niečo lepšie. Za centrom vstupujeme do jedného obytného domu s otvorenými (nezamknutými) vchodovými dverami. Potichu schádzame dole do práčovne a otvárame dvere do pivnice. Sú tu dokonca matrace! Ale nie je tu radiátor. Tak či tak, šľapať späť na poštu sa nám teraz vonkoncom nechce. Musíme zaľahnúť maximálne potichu, aby nikto nemal ani len tušenia, že sme tu.

14.deň: Ísafjörður Music Festival

V pivnici si varíme šošovicovú polievku. Batohy si nechávame tu a za hustého sneženia ideme na poštu a nakúpiť do Bónusu, lenže je sviatok a všetko je zatvorené. Čas trávime sedenín na stoličkách v obchodnom centre a jedením keksíkov. Niečo pred 18:00 sa vydávame na festival do starej továrne za mestom. Všade sú rodičia s malými deťmi sledujúcimi vystúpenie trúbkarskej kapely. Sme tu vôbec správne? S plynúcim časom sa mení aj osadenstvo továrne a okolo polnoci festival vypukne v plnej paráde. Zvlášť dobre sa vyskáčeme na kapelu, kde sa spevák vo vytržení hodí celý do publika a všetci ho nosíme dookola haly. Z celého večera robím len jednu fotku a to gitaristu a speváka kapely Mugison. Hrajú fakt dobre. Radšej ako fotím ale skáčem spolu s davom, aby som sa zohrial a snažím sa nemyslieť na to husté sneženie vonku a ďalšiu noc v chladnej pivnici. Stretávame Češku. Je tu sama. Vraj sa museli rozdeliť a Čech je ešte stále na ceste. My sme tu už viac ako 24 hodín.

Cestou do pivinice nás zastavuje neznáme dievča. “Vy ste cudzinci?” Tak trochu, prečo? “Vy ste úplní blázni! Kto by už len chodil do tejto krajiny na konci sveta, kde okrem snehu a ľadu nie je vôbec nič?! Vy ste blázni. Ale keď ste už tu, tak sa určite musíte prísť pozrieť zajtra na môj koncert!” Radi by sme, ale zajtra už plánujeme odísť. Ideme do pivnice, robíme si čaj a snažíme sa zaspať. Stále niekto chodí hore dole a otvára dvere do práčovne len pár metrov od nás. Bolo by dosť nepríjemné, keby nás tu niekto teraz objavil. Už nech je ráno a ideme odtiaľ preč!

15.deň: Ísafjörður Music Festival (deň druhý)

Čas odchodu z Westfjords a mesta Ísafjörður, odkiaľ v lete lieta pravidelá linka do neďalekého Grónska. Trvá nám viac ako hodinu, kým sa konečne vytrepeme von z pivnice. Stále si tu dole niekto chodí púšťať vodu a prať veci do práčovne. Keď sme konečne vonku, ideme si najprv umyť zuby na záchod do Bónusu a potom rovno do obchodu si normálnym spôsobom za peniaze kúpiť cestoviny, tuniaka, jogurt a slaninu – po tom, ako som ju pred takmer dvoma týždňami stratil, ju máme konečne späť! Raňajkujeme chlieb so slaninou na stoličkách v obchode a za tým si ešte dávame pocukrený jogurt. Ideme si umyť lyžičky, ktoré sme našli na zemi v dedinke Vík pred pár dňami a hor sa do Reykjavíku!

Pristavujú sa rôzne autá aj ľudia, no nikto s úmyslom vydať sa na dlhšiu cestu ako len na okraj tohto mesta. Jedni nás chcú odviezť 500m na druhú stranu mosta a raz dokonca jedna pani sa zastavuje len preto, aby nám vysvetlila, že keď má prázdne sedadlá to neznamená, že nás nechce zobrať, ale že býva len tuto, 200m odtiaľ. Nakoniec nás berie veľký džíp Lexus a aj to len do najbližšej dediny zopár kilometrov ďalej. V aute sa dozvedáme, že nás práve vezie mama speváka z kapely Mugison, presne toho, z ktorého som včera urobil jednu jedinú fotku z celého večera! Aká to náhoda. Hneď jej ukazujem fotku a ona sa náramne poteší a pochváli syna, že hraje dobre a že koncertuje po celej Európe. Na rozlúčku nám dáva svoju podrobnú mapu Islandu.

Stojíme vedľa zatvoreného kostolíka a mrzneme ako snehuliaci stojaci niekoľko hodín uprostred cesty. Autá jednoducho v našom smere nechodia. Dúfali sme, že mnoho ľudí sa bude z festivalu vracať domov, lenže ten trvá ešte jeden deň a očividne nikto sa nechystá odísť predčasne. Dojedáme slaninu a dopíjame pálenku. Rozhodujeme sa otočiť a vrátiť na festival. Berie nás dvojica Talianka a Ind, ktorí sú tu na nejakej polročnej stáži sponzorovanej Erasmom. Spočiatku si myslia, že sme tí dvaja z Kanady a Fínska. Zdá sa, že v tomto ročnom období je stopárov na Islande ako šafránu a chýry o nás sa šíria rýchlo. Vyhadzujú nás v centre. Sme tu znova. Cítim sa, akoby som bol uväznený na ostrove uprostred oceánu bez akejkoľvek šance odplávať. Oceán je v tomto prípade sneh. Metrové záveje snehu všade, kam sa len pozrieme. A neustále sneží ešte viac. Ja sa do pivnice už odmietam vrátiť. Ideme na poštu a nechávame si batohy na chodbe vedľa dverí pri jednom z bytov. Klopeme ľuďom na dvere. Bez odozvy. Jeden z bytov má pootvorené dvere, cez ktoré vidíme zažaté svetlo. Zaklopeme silnejšie. Nič. Pomaly otvrárame dvere a kričíme haló, haló! Nikto nič. To je zvláštne. No dnu rozhodne bez pozvania tentokrát vstúpiť nechceme. Toto nie je farma uprostred ničoho ale súkromný byt na pošte v centre mesta. Ideme skúsiť zaklopať na dvere o poschodie vyššie. Otvorý mladý chalan a my sa ho pýtame, či by vadilo, keby sme si na chodbe rozložili karimatky a prespali tu do rána, lebo kvôli festivalu sú všetky hotely plné. Mama nie je doma, ale vraj by to malo byť vpohode. Tak fajn. Nechávame si tu všetky veci a ideme znova do starej továrne, kde stretávame staré známe tváre. Tentokrát oboch Čechov a aj dievčatá z geotermálneho kúpaliska. Odchádzame celkom skoro, len niečo po polnoci. Prvý deň bol podstatne lepší. Teraz nás kapeli veľmi neoslovili a tiež sme aj unavení a vymrznutí z niekoľkohodinového stánia pred kostolíkom vo vedľajšej dedine.

Na pošte si na chodbe rozkladáme karimatky. Ledva ich stihneme vybaliť, už sa pristavujú dve tety na kus reči. Že už o nás počuli a keby sme chceli na záchod alebo čokoľvek potrebovali, nech kľudne zaklopeme. Keď už máme všetky veci na chodbe rozložené, vchodové dvere sa otvoria a niekto kráča hore schodmi smerom ku nám. “Vy ste normálni? Vy chcete spať na chodbe pred mojim bytom? To vám v žiadnom prípade nemôžem dovoliť! Ale už aj poďte ku mne domov!” Vidno, že staršia teta je trochu pripitá, ale jej ponuka sa nedá odmietnuť. Vedie nás do bytu s polootvorenými dverami a zažatým svetlom. Usádza nás do obývačky a zapína veľký LCD televízor, že si máme urobiť pohodlie a cítiť sa ako doma. “Túto noc nebudete spať sami chlapci, chcem vám predstaviť moje dve lásky – mačky!” Ešteže tak, už sme sa zľakli, že budeme spať spolu s ňou! “Tu je klavír, tu je gitara, ako doma!” Po prvotných vyzvedacích otázkach kto sme a odkiaľ sme, prichádza prekvapivý zvrat. “Vy ste zo Slovenska! Vy ste ozaj zo Slovenska? Ja som pred 10 rokmi bola v Bratislave! Tam je tak krásne a čisto oproti tej špinavej Budapešti! Tuto pozrite, tento porcelánový tanier mám z Bratislavy!” Ukazuje nám nejaký pomaľovaný tanier so slnečnicovým motívom. “Toto je typický tanier z Bratislavy!” Vidíme aká je nadšená a fascinovaná Bratislavou, tak trošku zaklameme a priznáme, že my pochádzame práve z Bratislavy. “Vy ste priamo z Bratislavy? Naozaj? To sa mi snáď sníva! To je sen! Poďte hneď so mnou do kuchyne, vy ste z Bratislavy, musíte si užívať!” Teta v nadšení otvára chladničku a vyberá na stôl hrozno, niekoľko druhov syra, džem, chlieb, palacinky a asi ďalších 10 druhov potravín. “Chlapci z Bratislavy, vyzeráte chudo! Ja teraz musím odísť. Idem na pivo s kamarátmi, ale keď sa vrátim, chcem vidieť, že ste to všetko pojedli! Ste z Bratislavy a musíte si užívať!” Vetu ‘just enjoy, you are from Bratislava’ sme v ten večer počuli snáď tisíckrát. “O chvíľu príde domov dcéra s ďalšími troma kamarátkami. Ale s dcérou mi nerobte nič! Ja som rozvedená a teraz si všetko užívam, ale už musím ísť! Vy všetko pekne zjedzte a potom v obývačke máte televízor, klavír a gitaru. Dajte mi pozor na mojich dvoch mačacích miláčikov!” Oboch nás už po tretíkrát vyobjíma a odchádza do mesta piť ďalej. Keby sme prišli na poštu o 5 minút neskôr, teraz by sme nesedeli v kuchyni obklopení kvantom jedla. Ťažko tento pocit a šťastie vyjadriť slovami.

Vyjedáme chladničku, robíme si čaj, hráme na klavíri a gitare. V tom vstúpia do bytu 4 dievčatá v dobrej nálade. Myslím, že je zbytočné hovoriť, že doma čakali kadečo, ale mňa so Stanom určite nie. Prvá otázka padne na mňa, keď ma zbadajú ako sedím vedľa klavíru s gitarou v ruke. “Budeš dnes večer hrať na festivale?” Vzhľadom na to, že gitaru držím v ruke asi druhýkrát v živote, sa neodvážim zaklamať. Potom by ma určite prosili, aby som im niečo zahral a môj imidž slávneho speváka na turné by sa rázom rozpadol. “A vlastne… kto ste a čo robíte u mňa doma?!” Spýtala sa dcéra opitej tety, ktorá nás tu dotiahla. Tak v skratke vysvetľujeme, čo sa stalo a snažíme sa upokojiť celú situáciu. “Poďte s nami von! Dnes je akcia, pivo je len za 500ISK (£2,50) miesto zvyčajných 800ISK (£4)!” No my sa fakt po tom všetkom, čo sme zažili, cítime rovno akurát tak na sprchu a do postele. Konečne po niekoľkých dňoch sme v teplom vyhriatom byte a oni nás znovu ťahajú von do toho nečasu. Musíme zahanbene odmietnuť.

16.deň: Ísafjörður a môj sólo príchod do Reykjavíku

Celú noc po nás skáču mačky a budia nás brúsením si pazúrov o gauč. Zobúdzame sa až na obed. Stano varí zeleninovú polievku so slaninou a v tom sa zjaví teta. “Ja mám strašnú opicu! Polievku teraz jesť nebudem. Idem si ešte ľahnúť.” Umývame všetok riad v kuchyni a pomaly odchádzame. V obývačke na stole nechávame ďakovný list pre tetu a jej dcéru Lisu a kamarátky.

Je Veľkonočná nedeľa a naša cesta znova dostáva nejaký symbolický zmysel, hlbší význam a cieľ. Niečo, čo nás poháňa vpred a núti nás snažiť sa ešte viac, ako zvyčajne. Prvým vytýčeným cieľom bolo dostať sa načas na festival a teraz druhým je stihnúť prvú rannú omšu na Veľkonočný pondelok v Reykjavíku. Boh nám pomáhaj.

Za mestom stretávame dvojicu chalanov až z Chicaga, ktorí tu postávajú už 2 hodiny a žiadne auto im zatial nezastavilo. To nie je dobrá správa. Práveže dnes v nedeľu sme očakávali, že kopec áut z festivalu sa bude vracať domov. No ale predsa sú ešte len ledva dve hodiny poobede, tak možno neskôr to bude lepšie, keď sa ľudia poriadne vyspia a pobalia. Zaradíme sa za nich a ideme až na koniec mostu. Neprejde ani 5 minút a zastavuje nám maličké autíčko, ktoré nás berie znova do tej dediny s kostolíkom, kde sme boli včera. Niekedy je lepšie stopovať ako druhý v poradí. Kým pri prvých sa vodič len rozhoduje a ak sa rozhodne neskoro, stále má možnosť zastaviť sa pri druhých. Táto dedina je ale prekliata. Nič horšie sa nám ani nemohlo stať, ako byť znova na mieste, ktoré sa nám zafixovalo v hlave ako nešťastné. Po pol hodine neúspešného mávania rukami vedľa cesty sa rozhodujeme so Stanom rozdeliť. Do Reykjavíku pôjde každý sam. Predsa jedno voľné miesto v aute sa vždy nejako nájde. Beriem si od Stana karimatky, rozdeľujeme si jedlo a prajeme si veľa šťastia. Ja ostávam na mieste a Stano ide 300 metrov za mňa.

Po 20 minútach stojí pri mne auto s dvoma chalanmi z festivalu vracajúcich sa domov do Akureyri. Môžu ma zobrať 200km, no potom musia ísť svojou cestou. Super! Miesto pre ďalšieho ale nazvyš už nemajú. Spoza okienka zakývam Stanovi a konečne opúšťam prekliatu dedinu. Ponúkajú ma čokoládou a sušenými rybami, bavíme sa o festivale a púšťajú mi ich vlastnú amatérsku hudbu z cédečka. Vyhadzujú ma 6km za Holmavíkom, miestom, kde som bol pred 3 dňami pozvaný na hot-dog od pani vo vysokých červených opätkoch. S tým rozdielom, že teraz nie som v Holmavíku ale 6km ďalej, uprostred ničoho. Jediné, čo mám na dohľad, je nejaký dlhokánsky drevený plot pre dobytok a v diaľke počujem brechot psa. Do Reykjavíku je to ešte stále dobrých 250km a je už pomaly tma, osem hodín večer. Zastavuje mi jedna pani a hovorí, že bohužiaľ, ale nejde mojím smerom, lebo odbočuje do Akureyri.

Je skoro desať hodín večer a ja zvažujem, či mám ísť 6km pešo do Holmavíku a nájsť si nejaké miesto, kde prenocujem. Neustále behám, skáčem a drepujem, aby som sa aspoň trochu zohrial. V tom okolo mňa prefrčí auto a asi po 200 metroch začne prudko brzdiť. Zaradí spiatočku a pomaly cúva. Možno si len nevšimli odbočku do Akureyri, myslím si. Alebo možno si všimli mňa, ale neskoro. A tak to aj bolo. Manželský pár so 7 ročnou dcérou sú na ceste až do Reykjavíku. Lepšie to už dopadnúť ani nemohlo. Cestou im rozprávam všetky možné zážitky za posledné 2 týždne a oni len neveriacky krútia hlavou. No predsa je tu ešte jedna vec, ktorú by som chcel zažiť. Za celý ten čas som nevidel žiadnu polárnu žiaru. Čo nebolo môže byť. O pol hodinu neskôr manželský pár parkuje auto na krajnici a všetci vychádzame von, pokochať sa týmto úžasným prírodným predstavením. Je fascinujúce, ako rýchlo sa hýbu, menia tvar a farby. Manželka mi hovorí historku, ako boli minulý mesiac spolu s manželom na výlete v Číne. Keď išli taxíkom a prechádzali popri veľkom billboarde futbalistu Michaela Owena, tak taxikár si myslel, že to je jej manžel. Ozaj sa podobá!

Konečne prichádza aj na debatu o islandskej bankovej kríze. Islanďania vraj nutne potrebujú vstúpiť do menovej únie, lebo nie je predsa možné, aby sotva 300 tisíc ľudí malo svoju vlastnú menu. Množstvo ľudí malo pôžičky a hypotéky viazané na cudzie meny ako japonský yen, americký dolár alebo euro a s príchodom svetovej finančnej krízy sa ich hypotéky behom pár mesiacov predražili dvojnásobne. Obyvateľov tak postihla dvojitá kríza – svetová finančná a domáca banková. Niekedy si Islanďania mysleli, že su pupok sveta a že si môžu dovoliť všetko, čo chcú. Aj manželia pred dvomi rokmi zvažovali kúpu nového väčšieho domu na hypotéku, ale nakoniec sa rozhodli ostať v starom. A dobre urobili. Veď aj teraz si žijú nadštandardne. “Nie hocikto chodí na dovolenky do Číny.” Smejú sa.

Diaľku si skracujeme prechodom novým podmorským tunelom. Cestou mi vybavujú hostel v Reykjavíku, že tam pracuje sesternica manželky. Tak ma zavezú až rovno tam. Asi je zbytočné písať, že som sa hneď otočil o 180 stupňov a išiel si hľadať ubytovanie zadarmo. Čítam si smsku, ktorú mi poslal pred 2 hodinami Stano. “Stále som v tej dedine. Som u nejakého týpka doma. Pijem pivo a vodku. Je mi zle.” Čo Stano zase porobil? Dúfam, že mi to zajtra povie osobne v Reykjavíku, lebo ja som momentálne 500km južnejšie a to je poriadny kus cesty. Idem si hľadať ubytko. Motám sa na sídlisku a skúšam otvárať všetky kľučky na vchodových dverách. Jedna nie je zamknutá. Rozkladám si karimatku pod poštovými schránkami a zaspávam.

17.deň: Veľkonočný pondelok v Reykjavíku

Ráno si nejaká teta vyberá poštu zo schránky a pritom sa celý čas tvári, akoby to bolo úplne normálne a prirodzené, že spím pod schránkami. Nepovie ani slovo. Idem pešo do centra a celou cestou ma sprevádzajú kačky. Už v prvý deň sme sa so Stanom dohodli, že ak celé toto dobrodružstvo dobre dopadne, tak ulovíme kačku v parku v Reykjavíku a urobíme si parádny rozlúčkový obed. Aj by som teraz na jednu skočil a zaškrtil ju, lenže kde ju potom uskladním a hlavne kde ju pripravíme. Ešte si to nechám celé prejsť hlavou. Faktom ale je, že ľudí sa vôbec neboja. Hľadám nejaký otvorený obchod a po dlhom blúdení a pýtaní sa ľudí, konečne jeden nachádzam. Kupujem si keksíky, napijem sa vody z fontány a idem na Veľkonočnú omšu do veľkého kostola v tvare vytryskujúceho gejzíru. Presne tam, kde celý náš príbeh pred 16 dňami začal. Koľká to symbolika.

Začína sa omša. V relatívne prázdnom kostole plnom sviatočne vyobliekaných ľudí sa cítim trochu nesvoj. Pri nohách mám položený batoh ovešaný hrncami, pohármi a karimatkami obmotanými lanom, na sebe mám vyšmýkané špinavé rifle, vykrčenú a zaflekovanú mikinu, mastné neumyté vlasy, dlhé nechty na rukách, niektoré poobrezované s nožom a bradu mám už ako dedo mráz. Po slávnostnej omši všetci ľudia odišli, len ja som nemal kam ísť. Zavreli ma tu spolu s orchestrom. Mám tu česť sa započúvať do súkromného koncertu pri ladení masívneho organu. Píše mi Stano. “Zobrali ma nejakí šturenti. Teraz sme v Holmavíku a ideme až do Reykjavíku. Chystaj kačku.” Tak uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Možno tú kačku v parku nakoniec predsa len zarežeme.

Je 18:00 a do kostola prichádza Stano. To ja tu už mám odsedených skoro 8 hodín. Dáva mi jogurtové mlieko a džúsik, ktorý dostal od toho týpka, u ktorého nocoval. “Peťo, neuveríš, čo sa stalo. Bolo mi treba strašne na záchod, tak som zaklopal na jeden dom a pustili ma dnu. A potom sa mi dali aj najesť a vypiť. A nakoniec som sa tak strašne opil, že som im ovracal celú kúpelku a potom si už len pamätám, že som sa zobudil dnes ráno.” No hlavne, že už sme spolu v Reykjavíku. Na výťahu vedúcom na výhliadku pri východe z kostola je napísané prosím zaplaťte pred použitím. No zjavne výťah funguje aj zadarmo, keď sa nikto nepozerá.

Chceme si niečo uvariť. Hľadáme nejaké teplé miestečko, kde by sme boli krytí od vetru a mohli zapáliť horák na variči. Nakoniec sa nám ako najjednoduchšie riešenie vidí proste na tých pár minút si ísť navariť na chodbu nejakého obytného bloku. Pod poštovými schránkami rozkladáme nádobíčko a varíme cestoviny s tuniakom. Do bloku vstupuje prvý človek. Najprv prekvapený, potom veľmi ústretový. Pozýva nás na kávu ku sebe domov, no my sme akurát uprostred varenia. Ďakujeme. Do bloku vstupuje druhý človek. Otvára dvere a skoro dostal trojnásobný infarkt, potom trikrát podskočil, začal sa triasť, naskočila mu husacia koža, zvrieskol od strachu a šoku a potom z neho roztraseným hlasom vyšlo zopár slov. “Kde máte hotel?! Kde je bývate!” Nemáme hotel. My bývame všade tam, kde nás zastihne noc. V tom sa začal ešte viac rozkrikovať a ešte viac vyvaľovať oči a rozhadzovať rukami a niečo mlieť vo svojom jazyku. Znova sa upokojil a vysúkal zo seba ďalšiu otázku. “Prečo nemáte hotel? No prečo?!” Lebo je to drahé a my nemáme peniaze. V tom ho znova pochytia nervy a amok. “Dávam vám ultimátum! 10 minút!!” V tom zmizne za dverami svojho bytu, ktoré celou silou zabuchne. No čo už, aj takí su ľudia a takýto herecký výkon bol jediný svojho druhu počas nášho putovania okolo strova. Je už tma a kačku nemáme kde upiecť ani uvariť. A aj tak sme sa už prejedli cestovín s tuniakom. Vediem Stana na moje včerajšie útočisko pod schránkami. Rozkladáme si karimatky a zaspávame s vedomím, že zajtrajšiu noc už budeme tráviť v odletovej hale letiska. Celé to zbehlo neuveriteľne rýchlo.

18.deň: Reykjavík, Keflavik

Už o siedmej ráno si dôchodcovia chodia vyberať svoju poštu. Budí nás jedna babka, ktorá sa smeje od ucha k uchu a hovorí nám niečo po Islandsky. Posunkovou rečou vysvetľujeme, že sa len zbalíme a odídeme, no ona sa stále smeje. Ideme raňajkovať na benzínku a kúpiť pohľadnice do hostelu, kde ma pred dvoma dňami zaviezol manželský pár. Ideme do Bónusu nakúpiť jogurty a sušené ryby, ktoré vezmeme domov ako suvenír. Odtiaľ ešte na skok do predajne Útilif, kde vraciam jednu veľkú a jednu malú plynovú bombu. Na celú dobu nám vystačila presne jedna malá. Peniaze mi nevracajú v hotovosti, ale na kartu. Už viem, prečo na Islande nie sú žiadni žobráci. Ľudia by im miesto mincí a bankoviek hádzali len platobné karty. Nikto v celel krajine neplatí v hotovosti. Nie sú tu stanovené žiadne minimálne limity a ľuďia ešte aj za žuvačky platia kartou.

Kreslíme si tabuľku Airport. Zrazu mi 200 tisícový Reykjavík pripadá ako obrovské veľkomesto plné áut a ľudí. Za tú dobu som si privykol na samotársky vidiecky život. A musím uznať, že sa mi to náramne páčilo. Teraz sa cítim ako z toho filmu, keď indián prišiel do New Yorku. Všetko je tu podstatne ťažšie, ako na islandskej dedine. Odpadkové koše sú zakladkované, obytné domy sú zatvorené a ľudia si vás vážia o čosi menej. Ste tu jeden z mnohých, kým na dedine ste jeden z mála a tým pádom aj vážený hosť.

Z jednej benzínky sa dostávame na ďalšiu, na inom sídlisku. Pomaličky postupujeme von z mesta. Odtiaľ chytáme náš posledný islandský stop – dvaja chalani nás berú až priamo na letisko. Hneď ako nasadneme do auta, zrazu začujeme pískanie pneumatík. Zaflekuje pred nami veľký džíp. Vodič vyskočí von a rozbehne sa rovno za nami. Stano, veď to je on! To on nás pred 2 týždňami sprevádzal pešo až ku vulkánu! Neuveriteľná náhoda, že sa znova stretávame. Všetci traja sa tešíme z nášho prekvapivého stretnutia, kým dvaja chalani v aute sa len nechápavo prizerajú. Náš sprievodca hovorí, že nás videl na pumpe, keď prechádzal okolo, tak neváhal a hneď sa prišiel pristaviť. A mimochodom, včera nám vraj poslal email s fotkami, tak si to máme pozrieť, keď dorazíme domov. Bolo skvelé znova ho stretnúť. Tentokrát v obleku a s vyleštenými topánkami na nohách.

Na letisku si robíme chlieb so slaninou, cibuľou a paprikou a za tým si dávame veľký jogurt. Rozkladáme si karimatky a relaxujeme. Z dlhej chvíle si so Stanom dávame preteky na invalidných vozíkoch v letiskovej hale a spomíname na to, čo sme všetko zažili. A ja hlavne na to, že o 7 dní musím odovzdať hotovú bakalársku prácu.

A na záver finančné zhodnotenie výletu pre tých, ktorí si myslia, že Island je drahý. Áno, je drahý, ale keď je niekto ochotný obetovať svoj komfort v prospech zážitkov, výsledná cena môže veľmi lákavá. Letenka Getwick-Reykjavík-Getwick nás stála £171, suveníry £7 (1900ISK), potraviny a 4 fľaše pálenky z duty-free £41 (11000ISK), iné výdavký a vstupy £38 (10100ISK). Celková výsledná cena nášho 17 denného výletu vrátane dopravy, ubytovania, stravy a každodenných fakultatívnych zájazdov činí presne £257 (290€) na jednu osobu. A to sa oplatí!