2010 – Taliansko (Krajina plná Talianov)
V živote je málo vecí, ktoré prinášajú radosť a sú úplne zadarmo. Jednou z nich je cestovanie stopom. Na ceste z Madridu do Košíc sme si toho užili a zažili celkom dosť. Po úžasnom stope z Madridu od Kolumbijcov, ktorí sa ku nám správali ako ku svojej vlastnej rodine, noci strávenej vonku neďaleko španielskej Girony a dvoch nociach na ulici v Monaku, kde aj napriek hrozbe väzenia a vysokej pokuty sme sa rozhodli prenocovať v tomto kniežatstve pod holým nebom, sa dostávame do Talianska, krajiny plnej Talianov.
Je víkend a ja so Stanom sme uväznení na benzínke vedľa diaľnice asi 100km južne od Milána. Slnko nás doslova vypráža a všetky autá sú natrieskané dovolenkármi a ich batožinami až po strechu. Nemá ani zmysel zastavovať ich. A to mizivé percento s relatívne prázdnymi autami sú herci a komedianti, ktorí dokážu okamžite improvizovať a z úst im vychádzajú slová ako napríklad: “Ragazzi, veľmi rád by som vás zviezol-a, no nemôžem-la lebo sa tu otáčam-la a idem iným direzione po autostrada. Scusa!” Na diaľnici sa otočiť nedá a najbližšia odbočka je podľa mapy desiatky kilometrov ďaleko. Ďalší divadelníci s poloprázdnymi autami sa po vysvetlení našej situácie a otázke, či by nás mohli zobrať so sebou odpovedali, že áno samozrjeme, un momento! V tom vytiahnú z auta mapu a začnú horlivo vysvetľovať a rozhadzovať rukami, že musíme ísť ďalej po A26, odtiaľ odbočiť na A21 a až tá sa napája na A4 do Benátok. No ano ano, to my všetko vieme, ale mohli by ste nás zviezť? “Eeeehh, scusa, ciao!!” Je také ťažké povedať nie, stopárov neberiem? My sa určite neurazíme, sme na to zvyknutí.
Dávame si prestávku a ideme sa pozrieť po niečom na jedenie. Vzadu za pumpou kontrolujeme odpadkové koše a narážame na veľký úlovok včerajších bagiet a syrových rožkov. Ja a Stano máme dokopy niečo málo cez 9€ a domov je to ešte viac ako 1500km, takže musíme míňať s rozumom. Plníme si vodu do fliaš a hodujeme.
S ako tak plnými bruchami sa znova staviame vedľa cesty a pokúšame šťastie. Alebo skôr nešťastie? Zastavuje pri nás policajné auto. Vystupujú dvaja policajti so zbraňami a obuškami okolo pásu a s kamennými pohľadmi sa približujú ku nám. Taliansko je jedna z mála, ak nie jediná krajina v Európe, kde je stopovanie na benzínkach pri diaľnici zákonom zakázané. Zákon hovorí, že benzínová pumpa je súčasťou diaľnice, čiže de jure my práve teraz vlastne stopujeme na diaľnici, čo je ilegálne. Policajti nám hovoria aby sme sa vrátili 50 metrov naspäť a prešli podchodom popod diaľnicou na druhú stranu a odtiaľ sa dostaneme na obyčajnú medzimestskú komunikáciu, kde je stopovanie povolené. Prikyvujeme, predstierame ako si balíme batohy a oni odchádzajú. Keď policajti zmiznú z dohľadu, my pokračujeme v stopovaní ďalej a smejeme sa ako sme s nimi vybabrali. Po 20 minútach nás smiech rýchlo prechádza, keď sa k nám veľkou rýchlosťou približuje policajné auto so zapnutými majákmi. Nestihneme sa ani spamätať čo sa vlastne deje a už je auto vedľa nás a policajti nás doslova prebodávajú svojimi ostrými pohľadmi. Ja im začnem hneď vysvetľovať, že sme to tu prechodili všade naokolo a žiaden podchod na druhú stranu sme nikde nevideli a tak sme sa aj napriek varovaniu rozhodli ostať tu, lebo inú možnosť sme, bohužiaľ, nemali. Jeden z policajtov vystupuje z auta a pýta od nás občianske preukazy, kým druhý vypisuje pokutový blok na 50€ pre každého z nás. Stano a ja máme dokopy asi 9€ takže sa môžme začať pripravovať na noc strávenú v base. Kým hľadáme v batohoch doklady, Stano navrhne aby sme utiekli do lesa. Rýchlo kým ešte nevedia kto sme a odkiaľ sme. Uvažujeme nad tým asi 5 sekúnd ale rýchlo to zamietame. Čo môže byť horšie ako neuposlúchnutie rozkazu verejného činiteľa a útek z miesta činu. To by sme si už posedeli vo väzení asi dlhšie, nehovoriac o veľkej pokute. Podávame policajtovi občianské a ten si ich starostlivo prezerá. “Aaaahh, Slovenia!!” To je teda poriadny Talian. Podáva ich druhému policajtovi a ten hlási naše údaje na centrálu cez vysielačku v aute. Dostávame krátku prednášku o tom, čo všetko je v Taliansku zakázané, no my so Stanom si stojíme za svojim. Sme turisti, bezproblémovo stopujeme naprieč Európou už zopár dní, Talianskom len prechádzame a žiadny podchod sme tu nenašli (lebo sme ani nehľadali). Policajt maximálne vytočený, na pokraji vybuchnutia a kolapsu vytrháva naše doklady z rúk druhého policajta a kráča s nami 50 metrov dozadu. Už po 20 metroch je zreteľne vidno tabuľu označujúcu podchod a my so Stanom tŕpneme, čo sa bude ďalej diať. Zastavujeme pri podchode. Policajt sa otáča k nám a doslova exploduje ako časovaná bomba a začne zo seba chrliť všetky anglické nadávky aké pozná a jednou rukou nám ukazuje aby sme odtiaľ vypadli najrýchlejšie ako vieme, kým s druhou rukou nám strká naše doklady rovno popod nos. Utekáme cez podchod ako splašené kury.
Keď sa situácia upokojí, tak pokračujeme ďalej a po pár hodinách sme znova na diaľnici. Sme na veľkej benzínke s motorestom asi 50km ďalej. Poriadne sme vyhladli, ale na bagety teraz veľmi chuť nemáme. Sú asi tri hodiny poobede a množstvo ľudí sa zastavuje na motoreste na obed. Cez sklo si všímam tie množstvá nedojedeného jedla, ktoré ľudia v jedálni nechávajú na stoloch a to mi vnukne nápad. Kupujeme si spoločne bagetu za 1€ a vstupujeme do jedálne. Pozorujeme ľudí a ich taniere okolo seba ako supy a keď niekto niečo nechá na tanieri, tak sa hneď postavíme a vezmeme si z cudzieho stolu celú tácku s jedlom a prinesieme ju ku svojemu stolu. Celý proces musí vyrerať maximálne prirodzene a normálne. Žiadne zaváhanie alebo neistota. Niekedy je ťažké nevšimnúť si šokované pohľady zákazníkov, ale tí nikdy nič nepovedia. Maximálne svojim spolusediacim a to je mne a Stanovi úplne jedno čo si myslia ostatní v tejto situácii. Hlavne, že sa konečne poriadne najeme dobrej varenej stravy. Odkusnuté časti vyrežeme a zvyšok končí v našich hrdlách. Grilované kurča, pizza, cestoviny, šalát, melón. Náš šokovaný spolusediaci v jedálni neustále potajomky zazerá na nás, až sa po chvíli zdvíha zo stoličky, prisúva svoj tanier bližšie k nám a odchádza. Nechal nám celý rezeň s opekanými zemiakmi. Kráľovský obed za 0,50€ na osobu.
Poobedňajšiu siestu trávime na lúke vedľa motorestu. Sme takí prejedení, že sa nevládzeme ani hýbať. Zaspávame. Je víkend a cesty sú plné dovolenkárov. Nie je sa kam plašiť. Stmieva sa. Asi 2km odtiaľ po lesnej cestičke sa dostávame do najbližšej dediny a staviame si stan vedľa maličkého kostola, ktorý je na poschodí obývaný a svieti sa v ňom svetlo. Najprv však skúšame klopať na dvere, aby sme sa mohli opýtať, či domácim nebude vadiť, ak prenocujeme v stane na ich trávniku. Žiadna odpoveď. Nikto dvere neotvára. Aj napriek tomu si tu staviame svoj príbytok a ukladáme sa na spánok. O tretej nad ránom sa zobúdzame na to, ako nám niekto búcha na stan. Pred sebou vidíme svetlá z bateriek. Otvárame stan a rozospatí zisťujeme, čo sa deje. Vraj musíme okamžite odísť lebo inač hneď zavolajú políciu. Snažíme sa upokojiť celú situáciu a vysvetliť, kto sme, čo sme a že hneď ráno odídeme a potom nás už nikdy v živote neuvidia. My tu chceme len prečkať noc do rána. “No, no, no… polizia!!” Keby sa tu teraz znovu objavili tí policajti, s ktorými sme mali tú česť stretnúť sa cez deň, tak to by sme už ozaj po tom všetkom skončili v base. Balíme si všetky veci a uprostred noci blúdime dedinou za vidinou pokojne stráveného zvyšku noci.
Niekoľko hodín neskôr. Niekde na predmestí Milána. Takto to už ďalej nejde. Ja a Stano sa musíme rozdeliť a stopovať domov každý sám. Diaľnice sú plné turistov a v autách je miesto maximálne tak pre jedného z nás. Po pár stopoch od farára, emigranta z afrického Toga a študenta z Verony vracajúceho sa domov, si dávam krátku pauzu na pumpe asi 200km od Benátok. Sedím na obrubníku pri výjazde a zrazu pri mne samo od seba zastavuje auto, že vraj kam potrebujem ísť. Keď poviem, že až do Benátok, tak na moje prekvapenie a radosť dostávam odpoveď, že aj on ide presne až do Benátok! Úžasné! Pýtam sa, či si mám dať svoj batoh do kufra alebo na zadné sedadlá a v tom momente vodič ešte viac vystrčí hlavu von z auta cez stiahnuté okienko, zosunie si slnečné okuliare na špičku nosa, premeria si ma od hlavy po päty a spýta sa: “Are you gay?” Ver mi, moje spotené gule by sa ti asi veľmi nepáčili. Ešte v tú noc sa dostávam do Ljubljany, kde navštevujem kamarátku a dávam si jednodňovú prestávku. Odtiaľ ma berie maďarský kamionista, s ktorým sa dorozumievame rukami, nohami a kreslením na papier až do Murskej Soboty ku hraniciam, kde chytám stop až do Bratislavy. Po noci strávenej na ulici na kartónoch vedľa obchodu s autami v Martine sa konečne po 3000km na cestách dostávam do Košíc.
