2011 – Turecko, Sýria, Jordánsko, Izrael (A do väzenia ísť nemôžme?)

Mapu Blízkeho východu mám už mesiac pred odchodom vytlačenú a nalepenú na stene hneď vedľa postele tak, aby som vždy zaspával s pohľadom na ňu. Až teraz, keď to mám celé pred očami, si ako tak dokážem predstaviť tú vzdialenosť medzi Istanbulom a Jeruzalemom. Turecko, Sýria, Jordánsko a Izrael sa stávajú súčasťou mojich snov a predstáv už dlhé týždne. Do mojich pútnických Veľkonočných plánov už tradične angažujem dlhodobo nezamestnaného človeka menom Stanislav. Letenky sme kúpili už pred pár mesiacmi, spiatočnú za £150. Teda, spiatočnú ako spiatočnú. Prílet do Istanbulu a odlet z 3000km vzialeného Tel Avivu o 16 dní neskôr. Ak to nestihneme na čas, tak sme v poriadnom prúseri a domov sa po zemi (rozumej stopom – zadarmo) nedostaneme. S pečiatkou v pase od izraelských colníkov máme späť do Sýrie vstup zakázaný, libanonská hranica je uzatvorená od vojnového konfliktu v roku 1948 a egyptská hranica dočasne taktiež, kvôli revolučným nepokojom a protestom v arabskom svete na zosadenie prezidenta Mubaraka. Jediný únik po zemi je do susedného Jordánska, čo veľmi náš problém riešiť nebude, keďže cez Irak sa domov tak či tak nedostaneme. Nikto ale netuší, že problém nastane niekde úplne inde a podstatne skôr.

Balím si malý 20 litrový batoh na viac ako 2 týždne so všetkým, čo potrebujem a do topánky pod vložku si pchám £160 (£80 po odrátaní dopravy v Londýne a potrebných víz, vstupov do Petry a výstupných poplatkov na hraniciach). Takže reálne mám £80 v topánke, asi 8kg na chrbte, klobúk na hlave, a neopísateľný pocit v srdci, ktorý ma ženie vpred.

1.deň: Huddersfield, Londýn, Gatwick

Po príchode vlakom na londýnsku King’s cross presviedčam Stana, že miesto toho, aby sme išli na Victoria Coach Station ako zvyčajne, môžeme tentokrát chytiť autobus na Gatwick z Liverpool Street, kam sa môžeme v tomto krásnom slnečnom počasí prejsť. Po 2 hodinách chôdze dospejeme k zaujímavému zisteniu, že odtiaľ chodia len autobusy na Stansted a jediná možnosť ako sa dostať na letisko Gatwick je z Victorie. Takže moja pôvodná idea ušetriť na metre ostáva nenaplnená a kupujeme si lístok.

Na letisku si nachádzame voľné miesta v malej internetovej kaviarni v odletovej hale. Sme súčasťou scény, keď Číňanka a Somálec zmeškajú svoj spoločný let do Nórska. Je šokujúce a trochu aj komické sledovať ako rozlične obaja reagujú na vzniknutú situáciu. Číňanka vrieska, búcha o stôl, plače a hádže svoj telefón o zem, kým Somálec pokojne sedí s nohami preloženými jednu cez druhú a čaká, kým ju prejde histéria. Potom sa pokojne Stana a mňa spýta, či by sme mu nemohli pomôcť s kúpou novej letenky cez internet. Pozýva nás na čaj, ktorý si ale platíme my, pretože on nahádzal všetky svoje mince do počítača s internetom. Večer trávime so 4 člennou portugalskou rodinou, ktorá taktiež zmeškala svoje lety a teraz si kúpila nové letenky spolu za takmer £1000.

2.deň: Gatwick (Anglicko), Istanbul, Ankara (Turecko)

Stano ma budí o piatej. Portugalci sú už preč a Somálec ešte spí. Po rannej hygiene si spokojne vykračujeme na check-in, kde zisťujeme šokujúcu novinu. Náš Gate číslo 4 do Istanbulu je už 15 minút zatvorený a na palubu nastúpiť nemôžme! Personál letiska sa kontaktuje s posádkou lietadla a oni našťastie pre nás posielajú človeka, ktorý nás eskortuje na palubu a na poslednú chvíľu si nachádzame voľné miesta. Po takmer 4 hodinách prilietame do slnkom zaliatého Istanbulu. Máme problém pri získavaní tureckých víz, lebo máme slovenské pasy a očakáva sa, že budeme platiť v našej národnej mene euro, lenže my máme len libry a tie nám odmietajú zobrať. Posielajú nás z jedného okienka do druhého, až nakoniec nám vytvárajú špeciálny nepochopiteľný kurz podľa dolára (15USD=13GBP), kým Briti platia len £10.

S vízami v ruke kráčame od letiska smerom na diaľnicu E-80 do Ankary, lenže my ideme krížom cez polia a naše tiahnutie je rýchlo zastavené vysokým plotom s ešte vyššou strážnou vežou, na ktorej stojí vojak so samopalom zaveseným na krku. Zdravíme sa už z diaľky, aby bolo jasné, že prichádzame v mieri. Narážame na veľkú rečovú bariéru, ktorej výsledkom je, že vojak so samopalom stopuje náhodné osobné autá pre nás. Prešli len 2, no nezastavili. To sa dosť čudujem, lebo keby mňa stopoval ozbrojený vojak, tak asi v momente stojím. Posiela nás radšej ku ďalšej strážnej veži, nech sa opýtame tam. Lenže tam nikto nie je. Po ceste zastavujeme auto, ktoré nás berie na výpadovku a odtiaľ rovno zastavujeme ďalšie až na mýtnicu pred diaľnicou. Posledný šofér nám viackrát prizvukoval, že on je Kurd a nie Turek a že Kurdistan je najkrajší a musíme tam ísť, ale že to nie je v Turecku. Na mýtnici sa všetci len krútia okolo Istanbulu, tak kráčame vedľa cesty na najbližšiu pumpu 2km odtiaľ. Už z diaľky nás na pumpe víta obrovská socha vojaka so samopalom preveseným cez rameno. Hneď už z cesty nás zastavuje ochranka so slovami “photo OK”. Sedíme v tráve vedľa sochy a obedujeme chleby s maslom, vajcom a paprikou. Pýtame sa kamionistov kam majú dnes namierené a hneď zožíname úspech – 2 kamióny do Ankary, no musíme sa rozdeliť.

Opäť obrovská jazyková bariéra a vôbec si nie sme istí, či pochopili čo chceme. Môj vodič počúva tureckú hudbu na plné pecky a chváli sa, že má 6 detí a že jazdí do Iraku, lebo tam sú super zákazky. V polke cesty sa ma pýta, či chcem čaj. Hovorím, že hej, prečo nie. V tom momente dupne na brzdy a zastavuje počas plnej premávky na diaľnici. Vyskakuje z kabíny, umýva poháre a zohrieva vodu v malej rýchlovarnej konvici. Potom už môžme pokračovať ďalej. Máme jednu medziprestávku kde stretávam Stana a vymieňame si zážitky. Ten jeho vodič vie po Anglicky ešte menej, ale čo sa prostitútok týka, tak dokáže nájsť tie správne slová. Najlepšie sú vraj Bielorusky.

Zastavujeme na mýtnici vedľa policajnej stanice pred Ankarou. Môj kamión prišiel skôr. Lúčim sa a vedľa cesty čakám na Stana. V diaľke spozorujem ako sa zapínajú majáky na policajnom aute a to sa rýchlo približuje ku mne. Policajt sťahuje okienko. Kto som? Odkiaľ som? No English, Turkish! Prichádza Stano a jeho prvý pohľad smeruje na osobu, ktorá stojí v tme vedľa auta so zapnutými majákmi a rozpráva sa s policajtom. To som ja. Predstavujem ho ako môjho kamaráta a spolucestovateľa. Až potom dostávame povolenie odísť. Ideme na WC na policajnú stanicu a vrátnik sa nás pýta, či si dáme čaj. Tak super. Prichádza s dvoma čajmi a ďalším kolegom, ktorý sa chce na nás pozrieť. Pýtame sa, či sa tu dá niekde u nich prespať, že my potrebujeme len 2×2 metre miesta aby sme si tam zložili karimatky a batohy. Vrátnik na chvíľu zaváha, kým jeho kolega to berie ako úplnú samozrejmosť a už uteká hore schodmi a spoza chrbát na nás kričí, aby sme ho nasledovali. Prichádzame do monitorovacej veže diaľničnej polície s výhľadom na celú mýtnicu, kde sa zoznamujeme s ďalšími kolegmi. Ďalší kolegovia = ďalší čaj. Hneď nám popod zadky podsúvajú svoje stoličky a oni stoja. Ponúkame im keksy a pozeráme si veľkú mapu Turecka na stene. Zajtra večer by sme mali byť na hranici so Sýriou a na druhý deň ráno ju prekročíme. Keď dopijeme čaj tak nás odvedú do našej vlastnej vyhriatej miestnosti s 2 radiátormi, 2 stoličkami a stolom uprostred. Na záchode si ešte pred spaním perieme ponožky, aby nám do rána vyschli. O siedmej ráno musíme odísť.

3.deň: Ankara, Adana, Yumurtalik

Keď sa ráno obúvam, zisťujem, že môj prefíkaný plán s peniazmi v topánke nebol až taký prefíkaný. Nachádzam pohužvané £20 bankovky a jednu z nich roztrhnutú presne napoly. Fotíme sa na rozlúčku v pozorovacej veži a ideme von. Medzitým sa rozprší, tak raňajkujeme vonku v altánku. Stopujeme a zastavujeme kamión s mladým Turkom. Behom prvých pár minút vysvetľuje niečo o mafiánoch v Istanbule a vo východnom Turecku. Potom začne rukou šmatrať za sedadlom a spod paplónu vytiahne 9mm pištoľ a začne sa smiať. Smejeme sa radšej aj my. Na ukľudnenie situácie nám hneď robí čaj a potom vedieme asi 3 hodinovú konverzáciu, pri ktorej si nerozumieme ani jediné slovo. Berie nás do motorestu na brokolicovú polievku s chlebom a zaváranými chilli papričkami. Za obedom samozrejme musíme vypiť čaj.

V tejto časti krajiny je vedľa ciest viacej benzínok ako obytných domov. Niekde sú aj 3 za sebou, každá patrí inej spoločnosti a každá je úplne prázdna. Zastavujeme na jednej z nich natankovať. Pumpári nás pozývajú dnu. Na naše veľké prekvapenie zisťujeme, že na pumpe nie je žiaden obchod a celá budova je zvnútra prerobená na obytný dom s obývačkou, veľkým plazmovým televízorom, koženou gaučovkou, kuchyňou a tak ďalej. Kým jeden z nich tankuje náš kamión, druhý nám prináša čaj, zapína futbal v telke a usádza nás na gauč. Dopijeme, pofotíme sa a odchádzame. Nový poznatok z našej cesty je, že v Turecku je vždy čaj a káva zadarmo. Ďalšie zaujívamé zistenie je z pozorovania života z okna kamiónu. Chlapi, perfektne upravení a vyobliekaní v oblekoch stoja len tak vedľa cesty uprostred ničoho a pozorujú, čo sa deje. Niekedy aj kilometre od najbližsej dediny vidíme mužov postávať v oblekoch na ceste alebo na lúkach a poliach. Len stoja s rukami za chrbtom a pozerajú okolo, kým napríklad ženy tlačia fúriky plné dreva. Nie je raritou vidieť ani chlapa, ktorý okopáva zemiaky v obleku.

Vodič nás vyhadzuje v malom horskom mestečku asi 100km od Adany. Ideme na krátku prechádzku a zhodou náhod, keďže je nedeľa, práve sa tu koná svadba. Aj napriek tomu, že postávame na kraji sa rýchlo stávame stredobodom pozornosti medzi hosťami. Obkolesuje nás asi 10 detí a 7 dospelých. Všetci si s nami chcú podať ruky. Vyťahujem balíček asi 20 fotiek, ktoré máme z domu a lámeme tak jazykovú bariéru. Toto je moja mama, toto zase otec, tu bývame, toto je moje mesto, tu sme boli na výlete v Španielsku a toto je zase z Islandu. Deti od nás pýtajú telefónne čísla a keď hovoríme, že ideme do Adany, tak nás ťahajú za ruky do pripravených svadobných autobusov s krásne vyobliekanými hosťami, aby sme išli s nimi. No my nechceme robiť problémy, a tak zdvorilo odmietame. To posledné, čo chceme, je skončiť niekde v centre takmer 2 miliónovej metropoly Adana, aby sme strávili celý nasledujúci deň hľadaním cesty von. Pomaly odchádzame, no jeden zo svadobných hostí nás odprevádza na autobusovú stanicu. Snažíme sa mu vysvetliť, že stopujeme, ale nerozumie tomu. Ideme do parku, kde stretávame skupinku detí s matkami. Ukazujeme im fotky, púšťame slovenskú hudbu a fotíme sa. Tieto 3 faktory zaručene prelomia aj tú najtvrdšiu jazykovú bariéru. Odchádzame z mesta, no kým sa dostaneme ku ceste, zastavia nás ešte minimálne traja ľudia na kus reči.

Do 10 minút pri nás stojí kamión, ktorý vezie nové autá. Vodičovi sa predstavíme a hneď nám robí čaj. Vriacu vodu leje do plastových pohárov, ktoré začali pretekať a horúcu vodu rozlievame po celom kamióne aj našich nohách. Tesne pred Adanou zastavujeme na veľkom motoreste s reštauráciou. Akonáhle sa priblížime, všíma si nás čašník a hneď nás stiahne dnu a usádza za stôl, ktorý obkolesuje celý personál aj hostia a všetci sa na nás pozerajú. Nechceme si sadnúť, veď nemáme žiadne zmenené peniaze a ešte stále máme v batohoch nejake vlastné jedlo. Money no problem! Len si sadnite! A zrazu sme mali na stole pred sebou úžasnú fazuľovú polievku s mäsom, chlieb, zavárané chilli, citrónom pokvapkané petrušky, veľkú misu zeleninového šalátu a 1,5l fľašu vody k tomu. Kultúrny šok. Stále chodia všetci okolo nás a zazerajú, niektorí si aj prisúvajú stoličky k nášmu stolu a vypytujú sa odkiaľ sme. Ukazujeme fotky, čím vzbudíme veľkú pozornosť. Medzitým nám náš vodič zohnal mapu západnej Ázie. Čašníkovi dávame anglickú čokoládu ako poďakovanie, pričom sa chytí za srdce a pokloní sa, akoby sme mu dali obrovský dar. Čokoládu si prezerá z jednej aj z druhej strany a ukazuje ju svojim kamarátom. Potom mu to nedá a vezme pero a kúsok servítky a začne niečo kresliť. Podáva nám servítku, na ktorej je nakreslené obrovské prasa so zakrúteným chvostom. Hovorí, že Aláh to zakazuje a chce, aby sme mu preložili, čo je napísane vzadu na čokoláde. Pýta sa, či mlieko je mú-mú alebo bé-bé a v tom všetci v reštaurácii začnú napodobňovať kravy a kozy. Uisťujeme ho, že na čokoláde nič bravčové nie je a že ju môže s radosťou zjesť aj keď sa Aláh pozerá. Z hlboka si vydýchne, ešte raz sa pokloní a stráca sa v reštauračnej kuchyni. Skladáme si klobúky a lúčime sa. Noc trávime na lúke pri diaľnici blízko prímorskej dedinky Yumurtalik. Keď sme už zabalení v spacákoch, prichádza ku nám v noci osamotený muž a žiada nás o pomoc, lebo zapadol autom do blata. Tak ho potlačíme.

4.deň: Yumurtalik, Gaziantep, Urfa, Viransehir, Kiziltepe

Ráno sa budíme na trúbenie cestárov z diaľnice. Keď zistia, že žijeme, idú ďalej. Stopujeme auto plné paradajok, pomarančov, uhoriek a šalátu smerujúce na trh do Yumurtaliku. Traja vrátane Stana sedia vpredu, ja vzadu medzi zeleninou. Ideme rovno na pláž, no nie sme tu sami. Okrem kaktusov nám robia spoločnosť aj kravy a ovce. Prezliekame sa do plaviek a ideme do vody. Je apríl a nie je práve najteplejšia. Rozťahujeme karimatky, púšťame rádio, nasadzujeme klobúky na hlavy a opaľujeme sa.

Je obed a najvyšší čas aby sme odtiaľ vypadli a prekročili hranicu do Sýrie. So Stanom si dávame stávku, či dokážeme prejsť dedinou za menej ako hodinu. O 3 minúty na to sme už pozvaní na obed do dvora, kde na zemi sedí skupinka 5 žien vaľkajúcich obrovské cesto s pomocou dlhých palíc a ďalšia pečie gigantické placky a plní ich bryndzou, kým malý chlapec prihadzuje do ohňa suché palmové listy. Núkajú nás aj kravským mliekom a na odchod nám dávajú celú 2 litrovú fľašu a my im na oplátku zase balíček cukríkov. O 2 domy ďalej si doslova vyprosuje fotku teta, ktorá šije paplón a o ulicu vedľa sa proste musíme zastaviť na pohár čaju s chlapmi v obchode, lebo nás nenechajú prejsť ďalej. Keď už sme v polovici cesty cez dedinu, zrazu sa spoza rohu vyrútia desiatky detí v školských uniformách a každé jedno si s nami chce podať ruku a každé jedno si chce precvičiť zo školy naučenú frázu “What’s your name?” V tom zrazu nastáva veľký kontrast a zvrat, keď vidíme ako skupina chlapov oblečených v čiernom kráčajúcich ticho a pomaly za deckami nesie na ramenách truhlu s nebožtíkom. Jeden z trúchliacich sa pri nás zastavuje so slovami, že je mu to nesmierne ľúto, že sa nemôže s nami dlhšie porozprávať a vypiť čaj, ale zomrel mu príbuzný a musí ísť na pohreb. V ďalšej uličke sú len ženy. Všetky sú oblečené vo farebných šatách a sedia bez slova. Na chodníku, na múriku, na stoličkách. Je ich tu aspoň 100. So sklonenými hlavami rýchlo prebehneme ulicou a radšej ani nechceme vedieť, čo sa tu vlastne deje, lebo tu strávime ešte ďalší celý deň. Na konci dediny zastavujeme dodávku a vezieme sa na korbe až ku diaľnici.

Preliezame malý plot a prechádzame sa po krajnici hľadajúc vhodné miesto na stopovanie, keď zrazu pred nami uprostred diaľnice zastavuje kamión sám od seba, bez toho, aby sme čo i len zdvihli palec. Čo sa považuje za šialenstvo v Európe, to je v Turecku bežná vec. V kabíne už sedia dvaja a teraz pristupujeme my, ďalší dvaja. Štyria ľudia v kamióne. Dvaja Slováci, Kurd a Arménec. Púšťajú kurdskú hudbu, učia nás Kurdštinu a poučujú nás, že Kurdistan nie je Turecko a že tam musíme ísť. Za jazdy meníme plány a rozhodujeme sa ísť si pozrieť Kurdistan a hranicu prekročiť vo východnom Turecku. Vodiči sa striedajú v šoférovaní za jazdy a vytrubujú na všetky prostitútky vedľa cesty. Naraz zastavujú pri skupine štyroch prostitútok na malom parkovisku vedľa cesty. To nemyslia vážne. Oni fakt teraz idú mať sex keď sme tu s nimi my? A kde? Veď už aj tak sme v kabíne štyria a tam vonku sú ďalšie štyri dievčatá. Žeby 8 ľudí v kabíne? Čakáme, čo sa bude diať. Vodiči otvárajú dvere a chvália sa, že majú so sebou nás, cudzincov. Tie pohľady a žmurkanie dievčat cítiacich peniaze od bohatých bielych zahraničných turistov sú na nezaplatenie. Situácia sa vyvinie trochu nečakaným smerom. Obaja vodiči vyskakujú von, vyčurajú sa pri kríku vedľa cesty, nastúpia, zatrúbia a odchádzame. Na cestu nám dávajú prívesky s nejakým islamským motívom a vyhadzujú nás na pumpe. No ešte predtým obaja zavolajú svojim kamarátom a dávajú nám ich k telefónu, aby sme im niečo povedali. Nerozumieme im ani slovo. Po telefonáte jeden z nich ostáva v kamióne a druhý nám vybavuje ďalší odvoz.

Náš nový vodič nás usádza ku stolu a pýta sa, či nie sme hladní, no my nemáme žiadne turecké líry. To nie je problém! A hneď pošle čašníka pre kurča so zemiakmi, veľkú misu šalátu, košík plný chleba a samozrejme pohár čaju. Jeme ako o život. Už sme poriadne vyhladli. Nastupujeme do kamiónu a ponúkame ho našimi sušenými hrozienkami. Na cestách vidíme kopec ťahačov nesúcich stavebný materiál do Iraku. Je to veľký biznis. Vyhadzuje nás vo Viransehir, pár kilometrov od hranice. Ideme sa najprv trochu pozrieť do mesta, ale sme tu ako filmové hviezdy a všetci sa pri nás pristavujú a chcú sa s nami rozprávať a potriasť si rukou. Keď spomenieme Sýriu jednému z nich, tak povie, že na tomto prechode víza neudeľujú a musíme ísť až do Nusaybin, 150km odtiaľ. Je už tma a my znova dnes v Sýrii ešte nebudeme. Dávame na jeho slová a kráčame von z mesta, aby sme si našli nejaké pokojné miesto na spánok. Opäť raz pred nami zastavuje kamión sám od seba. Dobehujeme ku dverám a ukazujeme mapu. Vodič je Kurd hovoriaci Rusky, takže sa s ním relatívne dá komunikovať. Kým doteraz sme jazdili po trojprúdovej diaľnici, teraz už cesty začínajú byť fakt tragické. Pomaly sa objavujú aj dopravné tabule na prechod do susedného Iraku, kým na opačnej strane cesty vidíme, ako nákladné autá zvážajú tanky a obrnené vozidlá z tejto vojnou poznačenej krajiny. Kurd vstupuje do mesta Kiziltepe, pred ktorého vstupom stojí vojenské auto s raketami na streche. Hovorí, že tu končí. Kamión parkuje na stráženom parkovisku ohradenom vysokým plotom. Dohadujeme sa, že zajtra nás tu o deviatej ráno vyzdvihne a zoberie nás na prechod do Nusaybin. Presviedča strážnika, aby sme mohli u neho prenocovať v strážnej búdke. Ten hneď spája stoličky a gauče a vytvára nám posteľ. Zaspávame za štekotu strážnych psov na ohradenom parkovisku niekde v Kurdistane pri aprílovej nočnej teplote 21 stupňov.

5.deň: Kiziltepe, Nusaybin, Urfa, Gaziantep

Zobúdzame sa o 8:30 na náš budík a vidíme, ako strážnik sedí na stoličke vedľa nás a pozerá televízor s vypnutým zvukom. Máme ešte pol hodinu do príchodu nášho vodiča. Rozprávame sa so Stanom, že čo mu dáme na poďakovanie, že nás tu nechal a strážil a ešte bol aj natoľko ohľaduplný, že pozeral telku bez zvuku. Stano navrhuje, že mu dáme žuvačku. Celý balík? Nie, že len jednu, lebo aj tak už skoro nič nemáme. V tom nám strážnik začne na plynovej bombe vyprážať volské oká, vykladá na stôl olivy, ovčí syr a čerstvý kurdský chlieb, ktorý mu práve priniesli kamaráti. Potom nás vezme na prechádzku po parkovisku, kde nám v rohu ukazuje veľkú klietku, v ktorej chová holuby a zajace. Fotíme sa s jeho strážnymi psami a dávame mu veľký balík cukríkov. Už nám fakt ostali len tie žuvačky.

S Rusky hovoriacim Kurdom, ktorý má 14 detí, prichádzame do hraničného mesta Nusaybin. Posledné desiatky kilometrov sme jazili pozdĺž prísne stráženej hranice a Sýriu sme mali doslova za plotom. Posledné 2km pešo ku prechodu a sme konečne tam. Už presne vieme, ako sa asi musí cítiť nejaká slávna osobnosť svetového významu, keď si len tak kráča po ulici. Všetci sa na nás pozerajú, všetci nám kývajú, všetci sa nám zdravia, všetci sa chcú s nami rozprávať a všetci nám chcú podať ruku. Je to až komické, ale zastaviť nemôžeme, lebo by sme hneď boli obkolesení skupinkou obdivovateľov a potom by nebolo také ľahké odtiaľ utiecť.

Na hranici je cítiť veľké napätie. Stojíme v rade pri okienku s pasmi v rukách, no akonáhle dôjde rad na nás, colník nám hovorí, že sa máme postaviť nabok a ísť s ním. Prečo my vždy musíme mať špeciálny prístup? Preskakujeme tureckých colníkov a berie nás hneď ku sýrskym. Berú nám pasy a pýtajú sa, aké máme povolanie, kam presne chceme ísť, na ako dlho, či tam niekoho poznáme a že kde je náš hotel. Na poslednú otázku odpovedáme, že my túto spíme v Aleppe, ale že nevieme ako sa volá naša ubytovňa. Potom s našimi pasmi niekam odbehne. Prihovára sa nám jeden z čakajúcich v rade s podozrivo dobrou Angličtinou. Vraj teraz v týchto časoch je pre turistov ťažké dostať sa do jeho krajiny. Hneď sa ho pýtam, či náhodou nepozná nejaký názov a adresu hotela v Aleppe a podávam mu kúsok papiera a pero. On tam načarbe niečo po Arabsky a dáva nám lístoček späť. Ani Boh nevie, čo napísal, ale skúsime to dať colníkovi, keď sa znova bude pýtať na hotel. Po 15 minútach sa colník vracia a podáva nám pasy. Práve mal telefonát s Damaškom a bolo rozhodnuté, že vstup do Sýrie nám bude zamietnutý a máme sa vrátiť do Turecka. To snáď nemyslí vážne! Prečo? Prečo zamietnutý? Nedostáva sa nám žiadnych odpovedí a sme eskortovaní políciou na tureckú stranu. Turci nám radia, aby sme o víza skúsili požiadať na hlavnom hraničnom prechode v Kilis, 400km odtiaľ. Presne tam, kde sme boli včera ráno! Toto je zlý sen! Dôvod zamietnutia žiadny. Proste choďte preč a hotovo. Sadáme si na chodník a na chvíľu sa pre nás zastavuje celý svet. Čo budeme teraz robiť?

Obkolesujú nás ľudia v oblekoch a niektorí ich majú dokonca aj od blata od toho sedenia kade tade po zemi a pýtajú sa, ako sa voláme. To jediné, čo vedia po Anglicky. Úprimne, momentálne nie som v nálade sa baviť s nikým. Peter. Hneď ako vyslovím svoje meno zvesím hlavu. Vyťahujem mapu a zalamujeme rukami nad tou vzdialenosťou. Nemám ani tú najmenšiu chuť sa vracať 400km naspäť. Poďme ďalej. Poďme do Iraku alebo poďme do Iránu a potom sa loďou preplavíme do Saudskej Arábie a tak prejdeme do Jordánska alebo to je úplne jedno. Len nie vracať sa naspäť. Lenže nič iné nám neostáva. O 11 dní odlietam z Izraelu domov a na druhý deň už nastupujem do práce. Je to až smiešne. Na Turecko sme si naplánovali len rýchly tranzit za 2 dni a už sme tu piaty deň a čo je na tom najlepšie, nie je isté, či sa do Sýrie vôbec dostaneme. A čo bude potom? No nič. Poďme riešiť to, čo je teraz.

Cez mesto znova pešo nejdeme. Musíme sa psychicky ukľudniť a davy pokrikujúcich ľudí nam na pokoji nepridajú. Máme šťastie a stopujeme auto až rovno na výpadovku ku autobusovej stanici. Hneď za nami uteká tučný šofér, že nás zoberie presne tam, kam chceme. Aj do Sýrie? To asi ťažko keď nemáme víza. Stopujeme kúsok ďalej od stanice a prichádza za nami chlap v stredných rokoch vyparádený ako na svadbu a podáva si s nami ruky. Potom sa len postaví vedľa nás a pozerá. My stopujeme a on stojí pol metra od nás, usmieva sa a pozerá. Zrazu príde dedko na trojkolesovej motorke a zastavuje sa pri nás, že čo sa to tu deje. Vraj pár kilometrov odtiaľ je parkovisko pre kamióny. Vezieme sa na trojkolke spolu s dedkom a keď sme už na mieste, dedko zoskočí z motorky a šplhá sa na každý kamión na parkovisku ako opica a vybavuje nám odvoz. Rozdeľujeme sa so Stanom a nastupujeme do kamiónov ku Sýrijcom. Vozia autá do Iraku a na ceste späť pašujú lacné iracké cigarety a naftu, ktorá v Turecku stojí viac ako £2/liter. Všetci tí na oko nezmyselne stojaci ľudia v oblekoch vedľa cesty zrazu na nás začnú mávať. Naši vodiči sa pri niektorých z nich pristavujú a cez okno im podávajú čierne igelitky plné cigariet. Good business, hovorí môj šofér. Ale to je ešte nič. Stojíme na benzínke, respektíve za ňou tak, aby z cesty nikto nič nevidel. Všetci vystupujeme. Prichádza malý traktor s veľkou nádržou vo vlečke. Trvá viac ako hodinu kým s čerpadlom vytiahnu všetku naftu a prečerpú ju do pripraveného rezervoára. Vymieňajú si veľkú gundžu peňazí a pokračujeme v jazde.

Nedorozumenie medzi našimi vodičmi. Mali sme ísť až po Sýrske hranice, na prechod v Kilis ale zrazu vidím, ako stano v centre Urfy vystupuje, kým je na križovatke červená. Tak musím ísť aj ja. Takmer okamžite stopujeme auto, kde šofér len rukami ukazuje, že máme ísť dnu a všetko bude vporiadku. Vyhadzuje nás na hlavnej autobusovej stanici a odchádza. No super! Horšie to už asi byť nemôže. Stmieva sa. Vychádzame zo stanice a vrátnik nám ponúka lístky až do Gaziantep, len za 15 tureckých lír (£6). Nie ďakujeme, my ideme stopom. Hneď ako to dopovieme, tak si s rukou akože podreže krk a začne kričať, že to nemôžme lebo nás zabijú, že musíme ísť autobusom! Fajn, dovidenia. Zo zúfalstva stopujeme rovno v meste blízko stanice no a čuduj sa svete, zastavuje nám jednomiestny vysokozdvižný vozík. Najprv si myslíme, že je to vtip, ale vodič nalieha, aby sme rýchlo naskočili. Stano a vodič sedia spolu na jednom sedadle a ja sedím vzadu na kapote a držím sa strechy.

Konečne sme na výpadovke za Urfou a Gaziantep je pred nami. Je už tma, no aj napriek tomu nám zastavuje kamión. Vodič sa nás pýta, či má zastaviť na diaľnici do Gaziantep, lebo on pred diaľnicou odbočuje. No to by bolo úžasné! Keď je už diaľnica na dohľad, vodič sa zamyslí a povie, že má lepší nápad. Vyhadzuje nás na rozostavanú pumpu asi 10km od diaľnice obkolesenú pieskom a blatom a ešte do toho začne fajne pršať. Tak to bol fakt geniálny nápad! Pumpári nás ponúkajú keksami. Za dobu, kým vypijeme spolu 4 čaje, 2x komplet vypadne elektrina a my sedíme úplne pot me. Už máme toho všetkého dosť a chceme kráčať na diaľnicu hoci aj po daždi. Uisťujú nás, že keď ešte počkáme 5 minút, všetko bude super. Čo sa môže stať behom piatich minút na rozostavanej pumpe uprostred ničoho? Pumpár niekam telefonuje a o chvíľu už pri nás stojí stará renaultka, do ktorej všetci nastupujeme. Pumpár šoféruje. Snáď nemusím pripomínať, že má na sebe oblek s kravatou. Míňame odbočku do nášho vysnívaného a nedosiahnuteľného Gaziantep a vstupujeme späť do Urfy. Konkrétne znova na autobusovú stanicu! Trvalo nám niekoľko hodín, kým sme sa odtiaľ dostali a teraz sme znova tu! Mne je už všetko jedno. Spíme na stanici a hotovo.

Celá posádka auta ide s nami na stanicu. Pristavujú sa pri okienku, niečo sa pýtajú, niečo ukazujú a potom sa všetci otáčajú a ukazujú na nás. Ideme ku autobusu a šofér nám ukazuje papier s našimi sedadlami číslo 41 a 42. Batožinu máme uložiť dole, lúčime sa a odchádzame. To akože oni za nás zaplatili lístky do Gaziantep? To je neskutočné! Veľmi sa tešíme. Konečne jeden pozitívny moment tohto dňa. Nachádzame si miesta. Každý máme pred sebou svoju vlastnú dotykovú obrazovku s množstvom filmov a prezentačných klipov o Turecku. Taktiež kopec hudby, od domácej až po zahraničnú. Pod obrazovkou sú zabalené slúchadlá a pod sedadlom je jednorazový vankúš. Hneď ako sa autobus pohne, steward začne chodiť ku každému z nás s voňavou dezinfekčnou vodičkou a uterákom, aby sme si mohli umyť a osviežiť ruky. Pri nás sa zastavuje so širokým úsmevom a slovami “Welcome to Turkey.” Tak v takomto superluxusnom autobuse sme ešte nešli. Keď sa skončí rituál s vodičkou, tak steward tentokrát chodí ku každému s kusom papiera a niečo si zapisuje. Stano sedí v uličke a vidí lepšie, čo sa deje. “Peťo, neuveríš čo sa teraz stane! Chodí s jedálnym lístkom a pýta sa, či si dáme čaj alebo kávu!” Neskutočné! Až pokým steward nepríde bližšie ku nám a my si nevšimneme, že všetci cestujúci mu ukazujú lístky a on si škrtá ich mená zo zoznamu. Hovoríme, že kamaráti za nás zaplatili a všetko je vporiadku. Lámanou Angličtinou odpovedá, že, bohužiaľ, nikto za nás nezaplatil a musíme zaplatiť 50 tureckých lír na osobu (£20). Nemáme. Potom zmení menu a žiada od nás 30 amerických dolárov. Nemáme. Zníži to na 20 dolárov a my sa začneme smiať, že prepáčte, ale vy asi fakt nerozumiete, že my žiadne peniaze nemáme. My sme bezdomovci. Ak chcete, kľudne nás môžte vyhodiť z autobusu. Nechceme robiť žiadne problémy. V tom sa výraz v tvári stewarda neopísateľne zmenil a povedal, že sa ide poradiť so šoférom. O minútu bol už späť. Autobus začal prudko brzdiť a steward nás vyhadzuje uprostred diaľnice o jedenástej v noci za silného lejaku uprostred ničoho. Welcome to Turkey! Asi by ho v živote nenapadlo, akú veľkú službu nám urobil a akí sme šťastní. Sme na diaľnici v smere na Gaziantep!  Presne tam, kde sme sa celé poobedie neúspešne snažili dostať. Doslova o 5 sekúnd po tom, ako sme boli vyhodení z autobusu na pospas osudu, stopujeme kamión rovno do Gaziantep. Dám ruku do ohňa za to, že celý autobus vrátane stewarda a šoféra videl, ako zastavujeme kamión a nastupujeme do neho. Videl to aj náš kamionista, ktorý provokačne zatrúbi na autobus pred nami. Toho stewarda muselo poraziť. Aký to paradox!

Cestou nás zastavuje polícia. Náhodná kontrola, pri ktorej sa cítime ako v cirkuse. Policajti si na nás svietia, smejú sa a pýtajú sa, či sa nám v Turecku páči. Nepýtajú od nás žiadne doklady a prajú nám pekný večer. Vodič nás vyhadzuje na odbočke ku hlavnému hraničnému prechodu v Kilis. Noc trávime v modlitebnej miestnosti na benzínovej pumpe.

6.deň: Kilis, Gaziantep

V hlavách sa nám už formujú myšlienky, čo podnikneme v Sýrii. Už po ceste sme po sebe zanechávali na niektorých miestach stopy v podobe nápisov “Make Love Not War” a “Love People Not Money”, no za hranicami tomu chceme pridať ďalší rozmer. Kúpime si červený sprej a budeme to maľovať to na steny a verejné plochy s tým, že náš najväčší triumf bude, keď sa nám podarí zanechať odkaz na tanku alebo nejakom inom vojenskom vozidle. Takto naša cesta naberie nový, vyšší zmysel, ako len samotné cestovanie. Urobíme osvetu!

Berie nás Sýričan na osobnom aute, ktoré je celé polepené nálepkami a fotkami tváre nášho vodiča. Ide až do Aleppa, takže nás vpohode môže zobrať cez hranice. Pár kilometrov pred prechodom zrazu odbočuje mimo a zastavuje sa pri svojich kamarátoch. Že vraj máme vystúpiť a ukázať im pasy. Vystupujeme ale ukazovať nič nebudeme. Tak si podáme ruky a ideme na hranice. Celé to začína byť trochu podozrivé. Turci nás púšťajú bez problémov. Už sa nevieme dočkať, čo si zase vymyslí Sýrska strana. Berú si nás bokom a sme vypočúvaní. Kde pracujeme, pre koho pracujeme, prečo chceme ísť do Sýrie, koho tam poznáme, koľko dní tam budeme, kam presne pôjdeme, kde budeme spať a ďalšie nezmyselné otázky. Keď na všetky odpovieme, tak sa nás ich pýtajú ešte raz znova, či sme ozaj hovorili pravdu a nezmeníme našu výpoveď. Po vypočúvaní nám berú naše pasy a robia si kópie. Náš šofér je celý čas s nami. Od colníka dostáva poverenie, aby nás zobral späť do jeho auta a prehľadal nám celú batožinu. Ako sa nám môže obyčajný civil hrabať v osobných veciach? Očividne nič zaujímavé nenašiel a tak sa vraciame späť na colnicu, kde ešte stále čakáme na naše pasy. Konečne prichádza colník spolu s ešte jedným kolegom. “Opustite hraničný prechod, do Sýrie máte vstup zakázaný!” Čo? Prečo?! To musí byť vtip! “Choďte späť do Turecka!” Vyvádzajú nás pred hranicu, kde nás obkolesuje skupina policajtov a colníkov. Ukazujú na našeho chudáka šoféra a tentokrát ho poverujú novou úlohou. “On je váš biznis taxi!” Biznis taxi?! Čo to má znamenať? “Auto musí ostať tu, taxi už je na ceste a šofér ide s vami!” Ide s nami kam? My nechceme žiaden taxi, my stopujeme! A kde sú naše pasy? Vráťte nám pasy! “Pasy má váš biznis taxi, musíte ísť na Generálny konzulát Sýrskej Arabskej republiky do Gaziantep.” Náš biznis taxi stopne najbližší taxík a nastupuje do neho. Musíme aj my, lebo má naše pasy. Po 1km jazdy vystupujeme pred Tureckou hranicou. Taxi odíde a biznis taxi začne dookola opakovať “money, money!” A za čo chceš peniaze? Hovoríme mu, že sme bezdomovci. Nemáme peniaze na cestovanie, tak stopujeme. Nemáme peniaze na hotel, tak spíme vonku. Jediné, čo máme je trochu jedla. “Money, money!” Tak už dosť. My si to všetko vybavíme aj sami a teba nepotrebujeme. Daj nám naše pasy! “Money, money, I need money!” So Stanom už chytáme nervy. Sme už 6 dní v Turecku, vidina dostať sa cez hranice je tragicky nízka, o necelých 10 dní musíme byť v Izraeli, nevieme vôbec čo budeme robiť a ešte do toho všetkého nám treba ešte na hlavu nejakého pomiatnutého biznis taxi? Zbijeme ho, zoberieme si naše pasy a bude pokoj. V tom sa biznis taxi vyberie prejsť hranicu do Turecka. Hneď sa staviame okolo neho. To by ešte len bola sranda, keby utiekol s našimi pasmi do Turecka a my by sme ostali na neutrálnej pôde medzi Sýriou a Tureckom! Biznis taxi vyberá naše pasy z vrecka a podáva ich colníkovi. Od colníka si ich späť berieme už my. Stopujeme auto do Gaziantep a biznis taxi nechávame na hranici.

V centre Gaziantep vtrhneme do prvej otvorenej predajne akú vidíme, v domnení, že to je cestovná kancelária a budú nám vedieť poradiť, kde nájdeme generálny konzulát. V skutočnosti sme vstúpili do realitnej agentúry, ako zistíme až podstatne neskôr. Zavaľujeme ich množstvom otázok. Kde môžme zmeniť britské libry na turecké líry? Kde sa môžme dostať na internet, aby sme kontaktovali nášho slovenského konzula? Kde je Generálny konzulát Sýrskej Arabskej republiky? Kde sa môžme najesť? Sme tu už takmer týždeň, ale nezmenili sme ani korunu. Stále nejakým spôsobom sme sa k jedlu dostali a taktiež sme mali svoje zásoby ešte z domu. Celá firma s asi 10 členným personálom sa zastavuje a sústreďuje sa na svojich dvoch neobyčajných zákazníkov z cudziny. Všetci sa točia okolo nás. Jeden nám hneď prináša čaj, druhý zháňa čísla na slovenský konzulát, tretí hľadá na mape sýrsky konzulát, štvrtý sa pýta, či by sme nechceli ostať na obed a piaty robí tlmočníka zvyšku firmy. Dávajú nám náš vlastný stôl s koženou stoličkou, počítačom s prístupom na internet a telefón. Volám na číslo, ktoré som dostal od mojeho kolegu z vedľajšieho stolu. Ozýva sa mi sekretárka konzula pre Slovinsko. To je ale iná krajina! Hneď sa ospravedlňujú a podsúvajú mi nové číslo. Slovenský konzul v Turecku hovorí, že v Sýrii je chaos. V uliciach sú tanky, zatýkajú tam civilistov a hranica s Tureckom je viac menej uzavretá. Ale že máme mu skúsiť poslať kópie pasov na email a on sa skontaktuje s veľvyslancom a uvidí, čo sa dá robiť. Ešte pred pár týždňami na stránke ministerstva zahraničných vecí bolo napísané, že víza sa dajú bez problémov obdržať na hraničných prechodoch a nie je vyslovene nutné si ich zháňať vopred. No situácia sa zmenila. Revolúcia v arabskom svete sa z Egyptu a Lýbie rozšírila aj do Sýrie. Tak či tak, do Damašku sa musí poslať oficiálny list s našou žiadosťou a možno, opakujem, možno do 3 dní dostanete víza. Mimo toho vaša jediná možnosť je ísť na sýrsky konzulát.

Po skvelom obede so šéfom firmy a množstve vypitých čajov sa na záver spoločne fotíme a ďakujeme im za ich nesmiernu pohostinnosť a ochotu. Skvelí ľudia. Dokonca sa jeden z nich ponúkne, že nás na konzulát odvezie, lebo vraj to má po ceste.

Vystupujeme rovno pred honosnou bránou generálneho konzulátu permanentne chráneného políciou. Obzvlášť v týchto revolučných časoch. Zazvoníme. Otvára nám asi dvojmetrový pán v obleku, so slnečnými okuliarmi na očiach a kamennou tvárou. Po rýchlom vysvetlení o čo nám ide, nás posiela do vedľajšej brány, kde máme čakať. Stojíme vonku na dvore. Vedľa nás sú dve totálne zašpinené plastové záhradné stoličky, ktoré kedysi boli biele a pred nami je maličké zamrežované okienko v stene. Cítime sa ako v klietke pre zvieratá a sme tu zatvorení viac ako hodinu, kým sa konečne niekomu uráči to okienko otvoriť. Je to rýchly proces. “Víza udeľujeme len pre rezidentov. Ste rezidenti? Nie. Je mi to ľúto.” Moment, moment! Chceme sa kontaktovať s naším konzulom! List do Damašku je už pravdepodobne na ceste, takto to môžme urýchliť! “Nie, prosím odíďte.” A v tom nám zatvára to maličké okienko rovno pred nosom a otvára sa veľká brána za nami, kde opäť stojí ten dvojmetrový chlap v obleku. “Odíďte odtiaľto.” Ale my sa chceme porozprávať s naším konzulom! Kým nám neumožníte použiť telefón, my sa odtiaľ nepohneme! Na miesto je privolaná polícia, ktorá nás vyvádza von. No to sme teda znova raz dopadli! Hneď, ako sa zavrie brána, sa nám polícia zdôverí, že tí Sýrijci stále robia nejaké problémy, že ich nemáme brať vážne a že či potrebujeme nejakú pomoc. Jeden z policajtov vyťahuje svoj súkromný laptop s internetom a necháva nás napísať email pre nášho konzula v Ankare aj Damašku.

Zmena plánov. Chceme ísť na 2-3 dni ku moru, kým sa vybavia víza. Pýtame sa policajtov, ktorým smerom sa dostaneme na výpadovku smerom do Antalye. Okoloidúci začujú policajtov rozprávať lámanou Angličtinou. Zastavuje sa pri nás obchodník so zeleninovými semiačkami a pomáha nám v našej ťažkej situácii. Jeden z policajtov akurát končí v službe a spolu s obchodníkom so semenami kráčajú s nami cez mesto, aby nám ukázali, ktorým smerom sa máme vydať. Policajt sa odpojí a my sa pýtame obchodníka, či nemôžme niekde použiť internet zadarmo. Berie nás do firmy, kde pracujú jeho dve spolužiačky z univerzity. Je to stavebná firma, v ktorej veľký šéf otec, zamestnáva svoju dcéru a jej kamarátku. Trávime tu celé poobedie, veď sa nemáme kam plašiť. Dievčatá navrhujú, či by sme nešli s nimi po pracovnej dobe na obed. Myslím, že je čas zmeniť naše prvé peniaze. V reštaurácii platia oni, my ich zase večer pozývame na pivo. Ocitáme sa na takom menšom stretnutí z ich strednej školy. Vraj sa takto stretávajú často. Keď je už pomaly polnoc, obchodník volá svojmu kamarátovi, ktorý býva sám, či by nás nemohol uchýliť na noc. Všetci ostatní bývajú s rodičmi.

Nastupujeme všetci do taxíkov, no ten náš smeruje ku veľkému tenisovému klubu na okraji mesta. Tam sa v reštaurácii na poschodí stretávame za okrúhlym stolom plným jedla s veľmi zaujímavými ľuďmi. Je tu obchodníkov kamarát u ktorého dnes budeme spať – významný predstaviteľ komunistickej strany v Turecku a Turek žijúci už 7 rokov v New Yorku – konečne perfektná Angličtina, no hlavne jedna vec nám zarezonuje hlavou. Americký Turek hovorí, že jeho najlepšia kamarátka robí sprievodkyňu po Sýrii už 20 rokov a pozná nejakých ľudí, ktorí by nám vedeli pomôcť. Cítime sa ako v Hollywoodskom filme. Dnes ráno sme boli vyhodení z hranice, následne vyhodení z konzulátu a teraz tu sedíme pár minút po polnoci, niekde v tenisovom klube za stolom plným jedla s ľudmi, ktorí majú kontakty a vedeli by nám pomôcť s vybavením víz! Hneď jej telefonuje. “Je mi ľúto páni, jej telefón je odpojený. Asi momentálne sprevádza v Sýrii.” Toto bola rana pod pás. Zrazu sme mali takú obrovskú nádej, ktorá ale zmizla behom pár sekúnd. Otvárame mapu a rozmýšľame, ako sa dostať do Izraela. Sú len dve možnosti. Letecky z Istanbulu alebo loďou cez Cyprus.

Ideme ku komunistovi domov. Vraj u neho môžme bez problémov prenocovať. Veď komunisti sa musia podeliť o všetko s každým. On sa vlastne už roky snaží nájsť systém medzi komunizmom a kapitalizmom. Prečítal množstvo kníh, rozprával sa s desiatkami ľudí, no stále nič. Ponúka nás pivom a my si pozeráme emaily. “Vážený pán Salaj, chápem Vašu situáciu, avšak s ohľadom na nepokoje v Sýrii Ministerstvo zahraničných vecí SR neodporúča v súčasnosti cestovať do tejto krajiny. Informácia je zverejnená na webstránke ministerstva. Veľvyslanectvo SR sa preto nemôže angažovať za udelenie víz pre svojich občanov, ktorí chcú do Sýrie cestovať.” A je definitívne rozhodnuté. Ide sa na Cyprus!

7.deň: Gaziantep, Osmaniye, Adana, Mersin

Komunista nás vezie do mesta a lúči sa. Ideme sa rozlúčiť aj my s dievčatami a zároveň sa pozrieme na internet, odkiaľ chodia lode na Cyprus a či vôbec existuje loď z Cypru do Izraela. Vraj existuje, ale premáva len v letnej sezóne. To je jedno, hlavne sa posuňme už konečne z Turecka niekam ďalej a potom budeme riešiť, či nejaká loď premáva alebo nie. Vypijeme posledný rozlúčkový čaj (dostávame aj 4 balíčky na cestu) a ideme do mestečka Tasucu, 400km na západ. Prvý vodič nás pozýva na mlieko a chlieb a vyhadzuje v Osmaniye. Prechádzame okolo malej fabriky, kde balia oriešky. Volajú nás dnu a sypú nám plné hrste. Ďalší vodič je biznismen z Istanbulu pracujúci pre British Petroleum, ktorý chce aby som bol jeho sprievodca Anglickom, keď sa tam vyberie so ženou v septembri. Jeho súkromný tip na cestovanie pre nás je podľa jeho osobnej skúsenosti jednoznačne Thajsko. Vyhadzuje nás, ako inak, na BP pumpe pred Adanou, odkiaľ stopujeme malinké dvojmiestne Piaggio. Naskakujeme na korbu a ženieme si to 50km/h po diaľnici do Mersin. Zrazu nám uprostred diaľnice skape motor a autíčko sa zastavuje. Vodič vyskakuje von a nadáva sám na seba, aký je veľký somár, že zabudol natankovať. Stopujeme všetci traja a dúfame, že nám niekto pomôže. Na druhej strane diaľnice zastavuje policajné auto a náš vodič preskakuje všetky zábrany a uteká za nimi. Tí odchádzajú pre benzín ku najbližšej pumpe, no medzitým sa nám Piaggio podarí znova nakopnúť a aspoň schádzame z diaľnice, kým znova nezdochne. Tlačíme ho asi 20 minút, až kým sa nám nepodarí zastaviť auto s ťažným lanom. S plnou nádržou, päťdesiatkou na tachometri a odvážnym šoférom jazdiacim v strednom pruhu za blikania všetkých kamiónov, ktoré nás obiehajú, sa konečne dostávame na autobusovú stanicu do Mersin. Ukazje nám drevené lavičky, že spať môžme na nich. Zopár ľudí tu už spí, ale predsa len by sme radšej noc strávili niekde inde. Spíme na pumpe na pláži. Je dosť chladno a my sme vymrznutí zo sedenia na korbe auta. S pumpárom komunikujeme cez Google Translate a jediné, o čo ho prosíme, je 2×2 metre miesta, kde sa môžme zložiť na noc. Nie je problém, ale o 6:30 budeme musieť odísť, lebo príde šéf.

8.deň: Mersin, Tasucu

Na raňajky nám pumpár dáva čerstvý veľký chlieb a krabicu mlieka. Vpodstate nám bolo povedané, že si máme vybrať, že oni nás pozývajú. Výborné raňajky a vstup do nového dňa. Ideme do prístavu, kde sa nás hneď ujíma taxikár so super Angličtinou. Vysvetľujeme mu náš úmysel stopovať lode na Cyprus. Ten nás posiela na stanicu námornej polície, kde nás hneď ako sa dopočujú čo chceme urobiť, pošlú cez skener a prehľadajú nám naše batohy. Z Turecka sa vraj bez lístka nedostaneme a ten stojí 50 amerických dolárov. Ideme späť ku taxikárovi a ten nám radí, aby sme rovno išli do Tasucu, pretože odtiaľ chodia 2 typy lodí a aj vzdialenosť je kratšia. 3 hodiny oproti 12 hodinám tu. A taktiež tento prístav zvykne občas armáda celý uzavrieť kvôli vojenským cvičeniam. Aj tak skúšame prejsť cez štyroch strážcov prístavu. Sme turisti a chceme si popozerať váš nádherný prístav. “Bez lístka nie!”

Celá idea stopovania lodí spočíva v tom, že musíme nájsť kamión, ktorý prepravuje náklad medzi Tureckom a tureckou časťou Cypru. Prepravné spoločnosti majú vždy zaplatené za obe miesta v kamióne, pre prípad, že by cestu absolvovali obaja vodiči. Ak nájdeme takýto kamión s jedným vodičom, máme vyhrané. Teda, len jeden z nás.

Snažíme sa dostať von z mesta a napojiť sa na cestu do Tasucu, ale zastavuje nás silný lejak. Sedíme pod prístreškom, počúvame IMT Smile v rádiu a uvažujeme, akí páni budeme, keď sa nám podarí stopnúť loď na Cyprus. No sedíme tu už 3 hodiny a pršať vôbec neprestáva. Rozhodujeme sa ísť aj napriek dažďu. Kráčame pešo cez nekonečnú ulicu v meste Mersin a nie a nie sa odtiaľ vymotať. Po 5 hodinách chôdze v lejaku to už vzdávame a ideme sa skryť do mešity a pomodliť sa. Potom zázrakom zastavujeme auto a na dvakrát sa dostávame do Tasucu, kde spíme na lavičách pred stanicou námornej polície.

9.deň: Tasucu

Je sobota ráno. Zobúdza nás bubnovanie na karnevalovom sprievode detí zo základných škôl z celého okolia. Stretávame Angličana, ktorý žije už 9 rokov na Cypre ako dôchodca a o žiadnej lodi do Izraela ešte nepočul. Vraj bola niekedy dávno, ale zrušili ju. A mimochodom, aj všetky plavby na Cyprus sú dnes zrušené kvôli zlému počasiu. Nás asi už porazí! Aj náš deviaty deň budeme celý tráviť v Turecku! Už sme chorí z tej krajiny. Ani nie tak z krajiny ako z toho, že o 7 dní musíme byť v úplne inej časti sveta a keď to pôjde takýmto tempom, tak môžme na náš let domov rovno zabudnúť!

Už toho všetkého máme dosť. Je toho veľa na psychiku. Začíname mať chorobu z Turecka a pocit, že musíme odtiaľ okamžite odísť. Prechádzame sa popri nákladnom prístave sem a tam, sem a tam. Cez kontrolu nemáme šancu prejsť. Pri jednej z našich prechádzok nachádzame dieru v plote, cez ktorú by sa dalo prešmyknúť na druhú stranu a potom sa nepozorovane prepašovať na loď a skryť sa tam. To je náš plán na dnešnú noc. Nečakane sa pri nás zastavuje auto. Sedí v ňom starý vysmiaty chlap a ukazuje, aby sme nastúpili. On nám číta myšlienky! Smeruje presne ku bráne nákladného prístavu, no pred ňou odbočí a vezie nás asi 4km preč od prístavu do jeho domu. Doslova nás uniesol. Doma nás ponúka kuracím vývarom a vínkom. Kým my odpijeme z pohára tretinu, on exne dva celé. Zrazu sa zodvihne z gauču a vezie nás po pláži na rozhľadňu, odkiaľ je možné pozorovať vtáky, no v tomto období tu nie sú žiadne. Dedko dorazí svoju fľašu vína. Na pozorovateľnu prichádza turista zo Švajčiarska. Nesie so sebou veľký statív a plný batoh objektívov, no keď vylezie po schodoch až navrch, nešťastne zvolá: “Vtáky! Kde sú moje vtáky!” Dúfame, že sem nemeral takú diaľku len preto, aby zistil, že tu žiadne vtáky nie sú. Cestou späť do dedkovho domu šoférujem ja, ale zo sedadla spolujazdca. Ten sa len smeje a neprestajne nám niečo vysvetľuje. Dedka ukladáme spať a my ideme pešo opäť ku prístavu. Stmieva sa. Cestou sa prežierame jahôd, ktoré tu rastú všade naokolo a plánujeme našu nočnú akciu.

Na naše obrovské prekvapenie stoja na parkovisku pred vstupom do stráženej časti prístavu dva anglické kamióny. Ešte pred 2 hodinami tu nebolo nič. Presne ako naservírované pre nás. Dva anglické kamióny pre nás dvoch, čakajúce na nalodenie sa na Cyprus. Až sa nám to veriť nechce. Lenže je tu malý problém. Sú prázdne. Nie sú tu šoféri. Vybaľujeme si spacáky a spíme na parkovisku vedľa našich potenciálnych jednosmerných lístkov na ostrov v podobe týchto dvoch kamiónov. Naša nočná akcia sa ruší.

Nadránom začína pršať. Kamióny sú stále tu a stále sú prázdne. Musíme si zbaliť všetky veci a utekať sa skryť popod balkón ku jednému z domov v obytnej zóne. Stanovi v noci prišlo z niečoho zle, vraj z toho kurčaťa v polievke u starého. Teraz je strašne smädný, tak sa ide popozerať po vode. Stano odchádza a ja zatiaľ rozprestieram karimatky a spacáky pod balkónom. V tom vidím v diaľke majáky policajného auta. Rýchlo sa utekám skryť za múrik. Keď svetlo z majákov pominulo, ukladám sa na spánok vedľa múrika tak, aby som bol čo najmenej viditeľný z cesty. Prejde 15 minút a zrazu 5 metrov odo mňa zastavuje to isté policajné auto s majákmi a vystupuje z neho Stano, celý šťastný, že má vodu. Polícia nás hneď spakuje do auta. Vravia, že tu žije veľká kobra, že tu spať nemôžme! A taktiež, že turecká polícia je dobrá a odnesú nás na lepšie miesto na spánok. No to sme zvedaví. Odnášajú nás ďaleko za mesto na starú benzínovú pumpu. Pozitívum – je tu strecha. Negatíva – prašná kamenistá zem pár metrov od hlavnej cesty, každému na očiach. Fakt super. Polícia celá natešená, že nám pomohla, odchádza.

10.deň: Tasucu (Turecko), Girne, Lefkosa (Severný Cyprus), Nicosia, Larnaca (Cyprus)

Kráčame späť na parkovisko pri prístave. Stále sú tam tie 2 kamióny a stále bez vodičov, no nákladná loď odchádza až o polnoci. Už odtial musíme akútne vypadnúť. Ideme do prístavu pre pasažierov a kupujeme si lístok za 70 tureckých lír plus 12 za prístavnú daň, dokopy nejakých £32 na osobu za 3 hodinovú plavbu. Toalety sú platené, čaj na lodi je len za extra príplatok. Kde sa stratila tá pohostinnosť Turkov? Asi ostala niekde medzi východným Tureckom a Kurdistanom alebo sme jednoducho v turistickej oblasti, kde sú ľudia zvyknutí na peniaze z cestovného ruchu. V Turecku sme strávili 5x viac času ako sme plánovali a z pôvodných dvoch tranzitných dní sa ani nevieme ako stalo desať. Za tú dobu sa nám podarilo spoznať desiatky ľudí a 95% z nich nám veľmi pomohlo, nech sme už boli v akejkoľvek situácii alebo nech sme už akokoľvek vyzerali a boli oblečení. Či už sme boli čistí alebo špinaví, zaprášení a možno trochu páchnúci. Rečová bariéra je tu prekvapivo veľká. Ani mladí ľudia nevedia žiaden cudzí jazyk. Za ten čas sa nám podarilo naučiť zopár tureckých slov, ktoré nám mnohokrát prišli veľmi vhod.

Severný Cyprus je nezávislý štát na severnej časti ostrova Cyprus, do ktorého potrebujeme špeciálne víza. Našťastie nie je problém ich obdržať na hranici (v prístave) a neplatí sa za ne žiaden poplatok. Je to aj raj pre hazardných hráčov, pretože gambling je v Turecku zakázaný.

Snažíme sa dostať z prístavného mesta Girne do Lefkosie (turecký názov pre Nicosiu). Cestou na výpadovku vidíme jedného stopára. Zaraďujeme sa pár stoviek metrov za neho. Zastavuje nám pani, ktorá vlastní stánok s kebabmi na pobreží. Sedíme vzadu štyria a medzi nami aj ten stopár, ktorého sme videli. Chceme ísť na letisko, aby sme mohli ísť na internet a prípadne aj rovno kúpiť letenku. Už nemáme čas sa niekam plaviť a čakať na Godota. Je čas urobiť radikálny krok, ktorý lacný určite nebude. Ale na výber veľmi nemáme, o 5 dní musím byť v Tel Avive. Stopár vystupuje s nami na predmestí Lefkosie a pozýva nás na internet ku sebe domov. Po ceste sa rýchlo zastavuje v obchode a kupuje džús, s ktorým prináša aj 3 plastové poháriky. Každú jednu kvapku spravodlivo rozdeľuje lebo Aláh všetko vidí. Je z Pakistanu a o pár mesiacov sa bude ženiť. Svoju budúcu nevestu, ktorú mu vybrali rodičia, videl len na fotke. Jeho spolubývajúci, študenti z Indie a Saudskej Arábie nás vrelo uvítajú doma a nechávajú samých v izbe s laptopom a internetom. Po dlhom vyhľadávaní najlepších, najreálnejších a najdostupnejších alternatív kupujeme letenku do jordánskeho Ammanu za 200€ na osobu. Odlietame o 12 hodín z Larnacy, gréckej časti Cypru. Je čas to osláviť! Na islamský spôsob. Všetci asi ôsmi ideme dole do obývačky. Chalani nám uvaria silnú tureckú kávu a ja sa skoro povraciam, ale dopíjam dodna, lebo nechcem uraziť. Nenávidím kávu, nenávidím ten zápach a až do tohto dňa som ju nikdy nepil! S pocitom blaženosti, že som konečne dopil ten čierny mok, ukladám šálku na stôl. “Ešte jednu?” Oh, ďakujem, bola veľmi dobrá, ale už si nedám. Druhá by ma asi zabila. Téma sa zvrtne, ako inak, na náboženstvo. Snažia sa nám vysvetliť čaro islamu a púšťajú nám rôzne videá o tom, aký je islam jedinečný. Majú to v hlavách trochu preislamované, ale sú veľmi milí a nápomocní, že nás takto zavolali k sebe a pohostili. Keď im to poviem, tak to vraj preto, lebo v Koráne sa píše, že každý moslim si musí uctiť hosťa v dome ako vlastnú rodinu.

Je desať hodín večer a všade už dávno tma. Najvyšší čas vydať sa na cestu do 45km vzdialenej Larnacy. Je vôbec otázne, či sa tam vôbec dostaneme. Kto nás takto v noci vezme do auta? Chalani nás idú odprevadiť na 25 minút vzdialenú hranicu do gréckej časti. Hlavné mesto je rozdelené medzi dve krajiny a presne cez jeho polovicu vedie hranica. Keďže vstupujeme do EÚ, nemáme na hranici žiaden problém a po krátkej kontrole nás púšťajú. Mávame chalanom na rozlúčku a strácame sa v spleti davu na tejto strane ostrova. Kým v tureckej časti na uliciach o jedenástej večer zdochol pes a vyzerá to tu akoby sa nikto o nič nestaral, v gréckej časti sú ulice plné ľudí, kaviarne a bary sú naplno obsadené, z každého rohu vyhráva iná hudba a na každom metri je iný obchod nejakej svetovej značky. Ulice sú upravené, semafóry fungujú a architektúra je typická pre južnú Európu. Miestami sú tu ale anglické prvky a pozostatky kolonizácie. Taktiež sa jazdí vľavo. Dramatický rozdiel medzi severom a juhom ostrova.

Pýtame sa taxikárov na cestu do Larnacy. “Za 80€ vás tam oboch vezmem.” Nie, nie, len nám ukážte ktorým smerom treba ísť. “Vy tam chcete ísť pešo?!” No tak trochu, ale veľmi sa ponáhľame. Kráčame ešte hodných pár minút, kým nájdeme nejaké obstojné miesto na stopovanie. Každú chvíľu bude už polnoc, keď my konečne zdvíhame palce. Po pol hodine nám zastavuje auto. Šofér sťahuje okienko a mne je v tom momente jasné, že ten chlap je teplý. Je mi to úplne jedno. Nastupujeme. Priznáva sa, že zastavil len preto, lebo sa mu páčia naše klobúky. Pýta sa nás, či s ním nejdeme von, že sa akurát ide stretnúť s kamarátmi v Larnace a zhodou náhod ten bar kam idú, je blízko letiska. Ah, ďakujeme za pozvanie, ale nie sme vhodne oblečení na to, aby sme išli von. “Oblečenie vôbec nevadí, horšie je asi to, že nie ste teplí, lebo ten bar kam ideme, je gay-bar.” V aute nastáva minútka ticha. Potom nenápadne meníme tému. Grécky Cyprus volajú aj malá Ibiza. Ľudia tu v lete chodia za zábavou a diskotékou z celej Európy.

Dorazili sme na novopostavené hypermoderné letisko v Larnace a čakáme na náš ranný let na Blízky východ. Sedíme v kaviarni, máme rozloženú igelitku na stole a z nej vyjedáme suchý chlieb a zapíjame vodou, ktorú sme boli práve napustiť v záchode. Na plazmovej obrazovke sledujeme ako sa vyostruje napätie v Lýbii a najnovšie aj v Sýrii a Jemene. Počet mŕtvych rapídne narastá tanky vstupujú do ulíc. Možno nakoniec je aj lepšie, že nám tie víza nedali.

11.deň: Larnaca (Cyprus), Amman, Mŕtve more (Jordánsko)

O deviatej ráno opúšťame Cyprus na palube s Royal Jordanian a o hodinu neskôr pristávame v jordánskom hlavnom meste Amman. Meníme každý z nás £80 pri kurze takmer 1:1 a hneď platíme 20JD (jordánskych dinárov) za víza. V rade na víza stretávame dievča, ktoré je napoly Nemka a napoly iracká Kurdka. Robí sprievodkyňu Jordánskom a má nádherné oči. Hovorí, že len vstup do Petry stojí 90JD a víza sú oproti minulému roku dvakrát drahšie. Na letisku to všetko vyzerá ako v tej starej známej počítačovej hre Prince of Persia. Vychádzame pešo z letiska s úmyslom prejsť po vlastných na nejakú výpadovku smerom na juh, ku Mŕtvemu moru. Ďaleko sa nedostaneme. Zastavujú nás vojaci a vracajú späť. Odtiaľ sa dostaneme jedine na štyroch kolesách. Tak fajn. Za rohom, mimo dohľadu vojakov, stopujeme chalana idúceho až na predmestie Ammanu. Krajina je strašne suchá a vyprahnutá, naokolí je len pár stromov a zelene. Ďalej takmer spôsobíme nehodu, keď ozaj veľmi starý dedko v mercedese s arafatkou na hlave nám zastavuje okamžite ako nás uvídí. Dupne na brzdy a všetky autá za ním musia dupnúť tiež. Má hádam 100 rokov a rozpráva perfektne Anglicky. Pýta sa všetkých postávajúcich naokolo, kade presne má ísť, aby nás naviedol na správnu výpadovku.

Všetci na nás trúbia, zdravia sa, autá sa zastavujú pri nás samé od seba a vodiči sa pýtajú, kam chceme ísť a koľko máme peňazí. Ľudia tu nie až tak celkom chápu, že my cestujeme stopom. Zastavuje nám študent lingvistiky, ktorý sa špecializuje na Angličtinu, ale dokopy prd vie. Ďalej sa presúvame kamiónom, ktorý opäť raz ani nestopujeme. Zastavuje na úplne vedľajšej ceste asi 200 metrov od nás a začne blikať a trúbiť. “Welcome to Jordan!” Hneď nás uvíta vodič. Ideme stále nižšie a nižšie ku moru a v ušiach cítime zmenu tlaku. Prechádzame bodom, ktorý označuje nadmorskú výšku 0 metrov. My však ideme ešte o 423 metrov nižšie. Kým v Ammane je 16 stupňov, tuna dole je 35. Vystupujeme na trhoch vedľa cesty. Chceme si kúpiť nejaké paradajky aj chlieb. Hovoríme predavačovi, že chceme 1kg paradajok. Nahádže ich zopár do čierneho vreca a položí na váhu. Hovorí, že to bude 1,4. My si myslíme, že on od nás chce 1,4JD a nie že paradajky vážia 1,4kg. Tak to sú nejaké drahé paradajky, hovoríme. Aby sme to celé zjednodušili, dávame mu rovno do ruky bankovku s hodnotou 1JD a pýtame ho, nech nám za toľko naváži adekvátne množstvo paradajok. Zrazu predavač zhodí vrece z váhy na zem a prisypuje do neho jednu celú veľkú drevenú debničku plnú paradajok. Celé to zväzuje ešte do ďalšieho vreca, aby sa nepretrhlo a podáva nám ho. Už to nevydržím a vybuchujem od smiechu. 8 kíl paradajok za 1JD! Predavač sa čuduje, či je všetko vporiadku. Veď sme dostali toľko paradajok, za koľko sme si predsa zaplatili, no nie? Chutia božsky. Tie v obchode v Anglicku im nesiahajú ani po členky. K tomu ešte 4 chleby za 0,25JD a sme vybavení na 2 dni. Ideme si na chvíľu posedieť na kartónoch s predavačom zeleniny v susednom stánku a vytriezvieť z kultúrneho aj cenového šoku. Predavač nám ponúka svoj jogurt, že si do neho môžme máčať náš chlieb a jesť spolu s ním. Ideme si ešte pozrieť kvitnúce banánovníky o ktoré sa starajú ženy so somárikmi. Všetko naše jedlo, vrátane 8kg paradajok dávame do jednej kartónovej krabice, s ktorou stopujeme až ku Mŕtvemu moru. Zastavujú nám mladí chalani a ich prvá otázka je, aké náboženstvo vyznávame. Až potom sa začnú zaujímať o našu čudnú veľkú krabicu, ktorú nesieme.

Krátkym stopom, keď presviedčame taxikára aby nás zobral zadarmo, sa konečne ocitáme na pláži pri Mŕtvom mori. Spomedzi mnohých hotelových pláží s vysokým vstupným, si vyberáme tuctovú pláž s najnižším vstupným aké sme v tejto oblasti našli (10JD na 24 hodín). Samozrejme, dá sa kúpať aj mimo pláže a zadarmo, ale bez sprchy so sladkou vodou a bez slnečníkov, ktoré sú v tejto pekote na nezaplatenie. V sprche si perieme všetky veci a potom hneď utekáme do vody, v ktorej netreba vôbec ani plávať. Nadnášame sa na hladine ako korková zátka od vína. Medzi miestnymi teenagerkami sme veľká atrakcia. Pláž je plná palestínskych dievčat, ktoré so svojimi rodinami žijú bezpečnejší život v exile v Ammane. Sú tu na výlete zo strednej školy a mnohé sú pri Mŕtvom mori prvýkrát v živote (Amman je vzdialený 50km od Mŕtveho mora). Väčšina z nich len postáva pri brehu a fotia sa s mobilmi. Tie odvážnejšie idú do vody až po pás, no samozrejme, v rifliach stiahnutých až po členky. To aby náhodou si niektorá z nich neodhalila nohy. Zrazu po nejakom čase a pokukovaní po nás ako ležíme na karimatkách pod slnečníkom a chichotaní sa, nám prinášajú tanier s ich národným jedlom, či by sme nechceli vyskúšať. Vzápätí s chichotom odchádzajú a pozorujú nás spolu s ďalšími kamarátkami z diaľky. So Stanom hneď berieme naše keksy, oriešky a paradajky a ideme za nimi ich ponúknuť tým málom, čo máme my. Nevezmú si od nás ani jeden oriešok. Práve naopak. Začnú nám dávať do rúk úplne všetko jedlo, ktore majú. A to ho majú kvantum! Dávajú nám pizzu, tyčinky, cukríky, čipsy. Všetko pre nás. Vraj musíme, lebo ináč sa urazia. S plnými rukami nejakého tradičného jedla, pizze a ďalších lakociniek nás vyzývajú na bedmintonový zápas. Tak si to všetko ukladáme na zem a ideme si zapinkať. Po turnaji sa fotíme, no nastáva problém. Len máloktoré dievča z tých asi ôsmich sa s nami chce odfotiť. A dôvod? Náhodou to uvidí mama alebo otec a bude prúser. Miesto toho sa nás pýtajú, či si nás môžu odfotiť. V tom vyberú telefóny a začnú cvakať jedna za druhou, akoby sme boli nejaké celebrity na pláži Copacabana v Riu. A čo chcú robiť po škole? Jednoznačne vydať sa. Ak si nenájdu toho pravého, tak sa vydajú za svojich bratrancov. Ideálne strávený víkend? Facebook a YouTube od rána do večera. Ukazujeme im fotky z domu odkiaľ pochádzame. Všetky híkajú a výskajú. Sú z nás úplne hotové. Sú z nás až tak hotové, že nás pozývajú na kolotoč, ktorý platia z triedneho fondu svojej školy. Všetky píšu svoje mená na kúsok papiera a tajne dúfajú, že si ich pridáme na Facebook. Lúčia sa so slovami “Prosím, nezabudnite na nás!“

Sme obložení kopcami domáceho vareného a pečeného jedla. Stále sa spamätávame z toho, čo sa vlastne stalo. Ako veľmi zmenil internet ľudstvo za posledných 10 rokov. Mladé dievčatá z Palestíny sú ovplyvňované západnou kultúrou, ktorú neskonale obdivujú a dali by všetko za to, aby sa pre nich stala realitou. Strácajú vlastnú identitu a tradície, no bohužiaľ, globalizácia je neodvratný proces.

Pristupuje ku nám pán vo veku asi 50 rokov s obrovským melónom v ruke. Odkrojí z neho dva kusy a podáva nám ich so slovami ako sa máme a že či by sme sa nechceli pridať ku ďalším chlapom obďaleč, ktorí sú jeho kolegovia z práce. Zdvorilo poďakujeme, že prídeme sa ku nim pozrieť trošku neskôr. O hodinu znova k nám pristupuje ten istý pán, tentokrát s dvoma plechovkami koly. Dáva nám ich so slovami, že by bol ozaj rád, keby sme sa k nim pridali, lebo asi o 2 hodiny už budú odchádzať. Teda ovšem ak nemáme nič proti tomu. Nasledujeme pána k ostatným kolegom. Manželky ostali doma a chlapi si zatiaľ utužujú pracovné vzťahy na firemnej akcii. Spôsob zábavy je na míle vzdialený tomu slovenskému. Dávajú nám čerstvo navarenú tureckú kávu (už som tu písal o svojej nenávisti ku káve), púšťajú hudbu a zapaľujú vodné fajky. S každým sa zoznamujeme a keď už sme si so všetkými podali ruky, začne sa tancovať. Nie je iná možnosť len pridať sa. Zdvíhajú ma na ramená, skáču a tancujú spolu so mnou až kým nedychčia všetci od únavy. Rozprávam sa s pánom, ktorý nás pozval na túto firemnú akciu. Vysvitne, že je to generálny riaditeľ sieťe Intercontinental Hotels po celom svete a momentálne robí team buildingy s 30 členmi jeho personálu a s ďalšími 30 bude robiť budúci týždeň. Študoval na univerzite v Chicagu a verí v osobný a ľudský prístup k zamestnancom. Berie si za vzor jordánskeho kráľa Abduláha, ktorý aj keď je najvyšší v krajine, stále jedná s ľuďmi ako človek s človekom. Niekedy sa dokonca aj maskuje a navštevuje bežných pacientov vo verejných nemocniciach a ľudí v každodenných situáciach ako anonymný človek. Sme v šoku, že takýto veľký človek prišiel len tak až 2x sám od seba za nami len preto, aby nás pozval medzi svojich ľudí a takto sa k nám správal. Je neskutočne skromný a ľudský a tipoval by som na neho všetko, len nie to, že je taký významne postavený človek. Nie je to z neho ani trošku cítiť. Fotíme sa spolu a dáva mi svoj email so slovami, že ostaneme v kontakte a nabudúce, keď prídeme do Jordánska tak to musíme lepšie zorganizovať a urobíme si spoločný výlet autom po krajine. Dokonca si stále pamätá moje meno a to som sa mu predstavil pred viac ako dvomi hodinami. Je to Pán s veľkým P.

Stano už išiel spať. Dnes je Veľkonočný pondelok a my sme posledné dni trpeli ako Ježiš na kríži. Jedno sklamanie za druhým, no dnešným dňom prišlo konečne vykúpenie. Sedím na pláži s výhľadom na Palestínu a more, v ktorom sa odrážajú svetlá najstaršieho mesta na svete, Jericha. Dorážam zvyšky jedla pripraveného mladými utečencami zo svojej rodnej krajiny. Tak blízko od ich domova a zároveň pre nich tak ďaleko. Ani si neuvedomujeme aké máme šťastie, že žijeme v mieri. A doteraz sme si to neuvedomovali ani my. Šéf hotelovej siete nám pred odchodom zvestoval horúcu novinku. Jordánsko uzatvorilo hranicu so Sýriou! Aké šťastie, že sme nedostali víza!  Čo by sa stalo, keby nám povolili vstup a na jordánskej hranici by sme zistili, že nás nepustia preč z krajiny? Ostali by sme uväznení, obklopení tankami, ozbrojencami a rebelmi. Boli by sme súčasťou špinavej krvavej vojny medzi prívržencami diktátorského prezidenta a pospolitým ľudom.

12.deň: Mŕtve more, Wadi Musa, Petra

Vstávam už o siedmej a idem si zaplávať, kým Stano ešte spí. Raňajkujeme zvyšky zo včera a zajedáme paradajkami. Dnes je pre zmenu pláž plná chlapcov. Iný školský výlet. Zoznamujeme sa s jedným z učiteľov, ktorý nás pozýva na školskú grilovačku s jeho triedou na pláži, ale my už musíme ísť, keď chceme byť do večera v Petre. Dávame deckám zvyšné kilá paradajok a vyrážame na cestu.

Je nenormálne horúco. Zastavuje nám Rusky hovoriaci Jordánec, ktorý pracuje ako sprievodca. Vezme nás až ku odbočke na Petru, no stále 150km ďaleko. Vedľa cesty je predavač melónov, v tej horúčave nám to padne vhod. Hneď nás u seba usádza a rozkrajuje obrovský červený melón. Ani som si nevšimol, že v Jordánsku sú nejaké muchy až do momentu, keď sa ich aspoň sto zletelo na náš melón. S predavačom si píšeme do piesku dátumy narodenia a na prstoch si ukazujeme kto má koľko detí. Veľké to začudovanie, keď predavač zistí, že my nie sme ešte ani len ženatí!

Snažíme sa stopovať posledných 150km, no sotva prejdú 2 autá za hodinu. Sedíme s miestnymi deckami na autobusovej zastávke a hrajeme sa s ich somárikom. Zastavuje vedľa nás žltý taxík, no my hneď hovoríme, že nemáme peniaze. Odpovedáme taxikárovi na otázku odkiaľ sme, no on vybuchne od smiechu. “Vy ste zo Slovenska a nemáte peniaze?! Hahaha!” To vyznelo akoby sme povedali, že prichádzame zo Saudskej Arábie a naši rodičia sú kráľ a kráľovná. Očividne nemá ani šajnu o Slovensku, tak ako všetci ostatní v tejto časti sveta. Včera na pláži sa nás nie raz pýtali, či Slovensko leží na východnom alebo západnom pobreží USA. Taktiež, keďze sme bieli, pre Jordáncov sme automaticky Američania. A Američania predsa musia mať peniaze, no nie? Dostávame ponuku dostať sa do Petry za 5JD pre oboch. Po krátkej naťahovačke a vysvetľovaní, že platiť za dopravu je proti našej filozofii cestovania, zbíjame cenu na 4JD a nastupujeme. 150 kilometrová jazda taxíkom za o niečo menej ako 2 britské libry na osobu? Je nám úplne jedno, že taxikár by tak či tak išiel touto cestou, či s nami alebo bez nás. Aspoň sa konečne dostaneme preč z tejto horúčavy. Hovorí, že máme veľké šťastie, že ideme práve s ním, lebo o hodinu je tma a na tejto ceste v noci straší. Je počuť kvílenie a plač detí a nikto to nevie vysvetliť prečo. Ešte chvíľu nám tlačí do hlavy ďalšie báje, no potom to už vzdáva a venuje sa len šoférovaniu. Prekračujeme obrovské suché pohorie a zrazu sa vyprahnutá oblasť miestami mení na malé úrodné plochy s banánovníkmi a pomarančovníkmi. Mení sa aj klíma a rapídne sa ochladzuje. Za tmy prichádzame do Wadi Musa, kde nám taxikár odporučí jaskyňu na spanie. Ideme do mesta si kúpiť chlieb, vodu a jogurt a hneď sa pri nás zastavujú kadejakí otravní poskoci, ktorí vyzvedajú, kde máme hotel a čo budeme robiť zajtra. Ak náhodou hotel nemáme, tak oni nám ho hneď vybavia. Lebo keď budeme spať vonku, tak nás vraj zje veľký had. Hovoríme, že my sa len prechádzame po meste a potom ideme na svoj hotel. “Kde? Ktorý hotel?” Nevieme, zabudli sme meno. 15 minút tamtým smerom, ale že teraz si chceme len tak posedieť na schodoch a zjesť chlieb s jogurtom. Po chvíli ignorovania sme opäť sami.

Ideme ku našej jaskyni. Už z diaľky vidíme oheň. S čelovkami na hlavách sa približujeme a hľadáme si cestičky pomedzi skaly a piesočné duny. Okolo ohňa sedia traja muži, ktorí pitvajú zarezanú kozu a vnútornosti ukladajú na pekáč a pečú na pahrebe. Vrelo nás vítajú medzi seba a usádzajú na ich deky. Je nás tu dosť, tak vyberáme aj my svoje karimatky. Medzitým prichádzajú ďalší dvaja na aute. Ako sa tu mohli dostať autom? Otvárajú fľašu vodky a ponúkajú nás, my ich zase naším chlebom. Nič viac nemáme. Púšťajú hudbu a tancujeme tak, ako sme tancovali včera. Nálada je dobrá, no celé mi to pripadá ako nejaké divadlo. Akoby niečo viselo vo vzduchu a my sme nevedeli prísť na to, čo to je. Celé je to také čudné. Aspoň pre nás. Piati ľudia pečú kozie vnútornosti v jaskyni a pijú vodku a so všetkým nás ponúkajú, akoby sme sa poznali už roky. Včera sme cítili zo všetkých ľudí takú pohodu a pozitívnu energiu, no tu dačo nehraje. Zrazu sa ma jeden chalan opýta, či nemám foťák, že sa pofotíme. Vyberám foťák a dávam ho chalanovi. Robíme si 2-3 fotky a potom ma okríkne, že “Aha, dávam foťák presne tam, kde má byť. Dávam ho dnu do tvojej bočnej kapsy na batohu. Je to v poriadku?” Jasné, super. Nevenujem tomu extra pozornosť, sediac 2 metre od svojho batohu. Ostatní si požičiavajú Stanovu čelovku, aby lepšie videli na mäso na pekáči. Zrazu tí dvaja chalani, ktorí prišli autom sa spakujú a odídu preč s tým, že o 5 minút sú naspäť. Prešlo 20 minút a stále nič. Odišli so Stanovou čelovkou na hlave, asi ju omylom zabudli vrátiť. Idem do svojho batohu pre telefón, že pošlem domov smsku. Skoro skolabujem, keď vrecko, v ktorom vždy nosím naraz aj telefón aj foťák, je zrazu poloprázdne. Len na spodku leží telefón, no foťák tam nie je. Hneď to hovorím Stanovi a nenápadne prezeráme okolie batohov, no po foťáku ani stopy. Musím sa veľmi premáhať, aby som pred ostatnými ostal naoko pokojný a hral divadlo, ako je všetko vporiadku. Mám chuť ich zabiť všetkých do jedného a hodiť na ten pekáč a dať zožrať tým veľkým bájnym hadom čo tu žijú.

Pýtam sa ostatných kedy prídu chalani späť, lebo asi zabudli vrátiť Stanovi čelovku. Jeden z nich hneď berie do ruky telefón a volá im. Vraj už sú na ceste. Držím v ruke svoj telefón. Ani domov nemôžem napísať, ani nikde zavolať, lebo tu nie je žiadny signál! Toto je úplne v riti. Ten, ktorý práve teraz volal chalanom s autom, sa ma pýta, aký mám telefón a či mu ho môžem ukázať. Našťastie na tento výlet som si zobral starú 4 ročnú Nokiu, úmyselne celú doškrabanú a ošúchanú s vypadávajúcou baterkou obmotanou gumičkou, aby som nevzbudzoval pozornosť zlodejov. No čo, aj ten starý krám mi chceš ukradnúť ty kurva? V duchu som si hovoril. Najradšej by som mu ho omlátil celý o hlavu a zaškrtil ho s tou gumičkou od baterky. O chvíľu už pri nás znova parkovalo auto. Vystupuje z neho iba jeden chalan a podáva Stanovi čelovku s ospravedlnením. Našťastie prišiel presne ten chalan, ktorý držal môj foťák v rukách ako posledný, keď mi ukazoval, respektíve obkecával celú činnosť ako údajne foťák dával späť do vrecka na batohu. Opatrne, akoby sa nič nestalo, sa ho pýtam, kde presne položil foťák. “Tam, tam, ku batohu, do piesku vedľa mojich topánok!” No a už bol jasný. Zreteľne mi predsa hovoril, že foťák dáva do vrecka na batohu a nie na zem do piesku. Nastáva veľmi nepríjemná situácia, keď ja som presvedčený o tom, že je zlodej, kým on spolu s kamarátmi sa tvária, že o ničom nevedia. Po dlhej hádke, ktorá prebiehala v relatívne pokojnej atmosfére, sa situácia začína vyostrovať. Zrazu všetci do jedného začnú tvrdiť, že vypili veľa vodky a oni si nič nepamätajú. Že to je iné keď pije vodku Arab a iné keď pije vodku Európan. Arab je opitý z jedného pohárika, kým Európan vypije celú fľašu. No a oni si teraz nič nepamätajú.

Ale že mohlo sa teoreticky stať, že ten druhý chalan zobral foťák omylom do auta, no ale on je už na pobreží v Aqabe, 150km odtiaľ a príde až zajtra. Ako do prdele je možné, že nejaký zmrd zobral foťák omylom do auta, keď TY si mi jasne ukazoval a ešte aj komentoval, že ho dávaš do môjho batohu? “Vodka. To všetko vodka.” Tak mu zavolajte! “On je práve v nemocnici u svojho brata, nemôžme ho rušiť.” Nasleduje ostrá výmena názorov, pri ktorej sa prerieknu, že ten druhý chalan je ešte len na ceste do Aqaby. Veď teraz ste mi hovorili, že už je v Aqabe v nemocnici, tak ako môže byť ešte len na ceste do Aqaby, keď pred chvíľou tam už bol? “Úúúú, vodka chlapci. Aspoň vidíte, čo robí vodka s Arabmi. To nie ako vy. A vlastne, koľko stál ten foťák?” To je to posledné, čo mu poviem, že stál 500€ aby vedel, akú má hodnotu a za koľko ho potom vie predať ďalej. Hovorím, že neviem, lebo som ho dostal do daru na moje narodeniny a že už to bude zopár rokov dozadu. No oni sa stále držia svojej otázky. “Koľko stál? Stratil sa foťák a ty obviňuješ môjho brata z toho, že ho ukradol.” To som nepovedal (nahlas)! Len hovorím, že on bol posledná osoba, ktorá ho držala v ruke! “Tak fajn, niekde nastala chyba a asi to je naša chyba. Koľko peňazí chceš za ten foťák? Peniaze pre mňa nie sú problém!” Ty špina, takým lacným trikom na nedostaneš. Hodnotu foťáku sa nikdy nedozvieš! Pomyslel som si v duchu. Miesto toho hovorím, že pre mňa foťák nemá hodnotu. Sú to fotky v ňom, ktoré pre mňa majú cenu! “Ostávate na noc tu v jaskyni? Ja osobne prídem za vami zajtra o šiestej ráno a uvidím, čo sa bude dať robiť. Možno niektorí z chlapcov si na niečo spomenú. Ale teraz už ideme domov. Sme unavení. Vypili sme príliš veľa vodky!” Pýtam sa na jeho adresu a telefónne číslo, aby som ho mohol kontaktovať. “Adresa, čo? Telefónne číslo, čo to je? Nerozumiem.” Tak a teraz sa idete hrať, že nerozumiete Anglicky ani slovo! Hovorím im, že ideme domov spolu s nimi hneď teraz. “Ja idem najprv za mojou priateľkou” Nie je problém, my ťa počkáme! Len tak pre lepšie pochopenie situácie, boli už dve hodiny po polnoci. Kto by ešte len teraz išiel za svojou priateľkou spolu s bandou ožranov? Teda vlastne s bandou, ktorá hraje divadlo, že je ožratá. “Je mi ľúto, čo sa stalo. Dobrú noc.” Okamžite pakujeme všetky naše veci a nasledujeme ich cez pieskové duny s čelovkami na hlavách. Keď prídeme ku asfaltovej ceste zrazu zastavia a otočia sa k nám. “Volali sme kamarátovi do nemocnice. Foťák sa našiel. Ale ty si nám hovoril, že pre teba má cenu len pamäťová karta, takže ti dáme fotky a foťák si necháme. Alebo si ho môžeš odkúpiť. Koľko peňazí máš?” Keď som mal chuť ich všetkých zabiť a pokrájať predtým, tak teraz sa mi chuť vystupňovala o 500%. Prisahám, že keby tam nestáli pred nami štyria, ale o jedného menej, tak by som tomu hajzlovi, ktorý sa teraz na mňa usmieva zlomil sánku, vytrhal všetky zuby a celú ústnu dutinu posypal soľou. “To bol len vtip! Hahaha, je to celé len vtip! My nie sme zlodeji, my sme len hrali takú hru!” A v tom jeden z nich vyberá z vrecka foťák a pýta sa, či je môj. Zdrapnem mu ho z ruky a rovno odchádzame, kým sa ešte ako tak viem ovládať. Tie 2 fotky, ktoré fotil ten chalan, vo foťáku chýbajú. Vymazali ich. Tie ich ksichty ostanú len v mojej pamäti. Žiadne spanie v jaskyni. Berieme odtiaľ akurát igelitku plnú chleba, ktorú tam nechali. Noc trávime na streche rozostavaného rodinného domu v meste.

Turizmus je to najväčšie svinstvo. Premieňa ľudí na beštie nenásytné po peniazoch a materiálnych statkoch a inak pohostinná a dobrácka komunita beduínov sa v turistických baštách ako Petra vytráca a domáci sa tu na bielych pozerajú ako na chodiacu americkú banku. Zlatý život na dedine s jednoduchými a neskazenými ľuďmi, ďaleko od turistických pamiatok.

13.deň: Petra

Vstávame za tmy o piatej ráno a ideme sa pokúsiť o nelegálny prechod a vniknutie do chrámového a jaskynného komplexu Petra, skalného mesta pod patronátom UNESCO. Jednodňový vstup do Petry stojí 90JD/osoba, s potvrdenkou z hotela o ubytovaní 50JD/osoba. Ja a Stano máme spolu dokopy 97,50JD, takže naše úmysly sú jasné. Lezieme po skalách, spúšťame sa do dier, podávame si batohy, podliezame balvany a vôbec netušíme, kde vlastne ideme. Jediné, čo vieme, že niekde tam za tými horami je Petra a tajne dúfame, že sa tam nejakým spôsobom dá dostať aj mimo hlavného vstupu. Snažíme sa ísť tak, aby sme sa vedeli aj v prípade potreby vrátiť rovnakou cestou späť, no nie vždy je to jednoduché. Ostáva nám dúfať, že nenarazíme na nejakú priepasť alebo slepú uličku a že niekde tam za rohom je naozaj Petra. Po niekoľkých hodinách sa dostávame až do údolia, kde pozorujeme nádherný východ slnka uprostred púšte zahalenej obrovskými horami, do ktorých sú vytesané jaskyne staré viac ako 2000 rokov. Nemáme ani len tušenie kde sme. Kráčame naslepo údolím, prezeráme si jaskyne a cítime sa ako skutoční bádatelia. Nikde nie je ani živej duše. Štýlom pokus omyl sa konečne po 3 hodinách na naše obrovské prekvapenie dostávame do chráneného komplexu a pred nami sa vynárajú majestátne chrámy vytesané do skál. Stojíme v nemom úžase. Sme tu len my a nikto iný. Dokázali sme to!

Raňajkujeme chlieb s vodou. Pomaly vidíme v diaľke prichádzať prvých turistov a beduínov na somárikoch. Prechádzame sa voľne po celom komplexe, až kým nás nezastaví jeden zo sprievodcov a nespýta sa nás na lístky. Hovoríme, že nemáme žiadne a hrdo vyhlasujeme, že sme prišli pešo cez hory. “Fajn chlapci, poďte za mnou.” A už nás vedie na stanicu turistickej polície priamo v komplexe. Stanovi hovorím, že zahrajeme divadlo. Tvár sa, že vôbec nerozumieš Anglicky a budem hovoriť len ja, opakovať stále dookola 2-3 vety so silným ruským prízvukom. Pýtajú od nás pasy. Prečo pasy? Problem? “No problem chlapci, no problem. Len budete musieť zaplatiť 90+90JD za lístky.” Čo?! My nič platiť nebudeme! My sme sa len prechádzali po horách a zrazu sme prišli až sem! My sme tu vôbec nechceli prísť, my Petru vidieť nechceme! “Zaplatíte 180JD alebo nie?” Nie! My nič platiť nebudeme! “Tak to sa ešte uvidí, či budete alebo nebudete platiť. Strážnik! Berte ich na policajnú stanicu do Wadi Musa.” Vezieme sa po celom komplexe v policajnom aute so zapnutými majákmi a dostáva sa nám značnej pozornosti od okoloidúcich. Vo Wadi Musa najprv stojíme v turistickom centre, kde nás nútia kúpiť si lístky za 190JD. Toľko nemáme a ani by sme nedali, veď to je zdieranie! “Posledná šanca chlapci, buď si teraz kúpite lístky alebo skončíte na policajnej stanici a budete musieť ku základnej cene lístka zaplatiť ešte aj pokutu a daň.” Nezaplatíme.

Na policajnej stanici spisujeme papiere o našom strašnom a nekalom zločine. Hovoríme, že sme turisti a nemáme peniaze ani na hotel a preto spíme vonku. “Aha, takže plus pokuta za spanie na verejnom priestranstve mimo kempingu!” Ty idiot, naúčtuj nám tam ešte vodu na splachovanie záchoda, keď sme boli pred 3 dňami čúrať na letisku! Pomyslím si. My Petru vidieť nechceme. Vieme, že je drahá a my sme študenti a jednoducho si to nemôžme dovoliť. Preto sme sa rozhodli, že tam nepôjdeme a miesto toho, keď už sme tu, tak si pozrieme aspoň okolité hory, lebo tak či tak tadiaľto prechádzame na ceste do Wadi Rum a Aqaby. Vstali sme skoro ráno, kým ešte nie je horúco a vydali sa na túru. Na ceste sme nevideli žiadne značky ani bariéry a po 3 hodinách sme prekvapivo dorazili až do UNESCO komplexu (čo bol aj cieľ našej cesty). Policajt neprestajne argumentoval. “Petra je celý komplex vrátane národného parku. Všetky hory naokolo sú súčasťou Petry. Je zákonom zakázané vstúpiť tam bez lístka. Je to nariadenie kráľa. Porušili ste zákon a teraz musíte platiť. Po zarátaní pokuty a dane to bude 230JD. A to som vám ešte odpustil pokutu za nelegálne kempovanie!” Ďakujeme, ale nezaplatíme. Miesto toho navrhujeme, že na všetko zabudneme. Vzájomne si ušetríme problémy a vy nás necháte ísť a už nás nikdy neuvidíte. “Nie, takto to nefunguje. Musíte zaplatiť.” Je neoblomný. Vypisuje zápisnicu, dáva pečiatky a podpisuje ju. “Ak nezaplatíte 230JD, tak vás deportujeme do Ammanu a budete si musieť peniaze požičat od vášho konzula aj s úrokom a týmto procesom stratíte aj 2 dni.” A do väzania ísť nemôžme? Spýtal sa Stano. Mali by sme pravidelnú stravu, osprchovali by sme sa, vyprali by nám veci a vyspali by sme sa. Samé výhody. “Musíte platiť. Volám správcovi parku, aby si prišiel pre vás.” Zrazu si všimnem, že policajt má na stole položený lístok v hodnote 55JD/osoba. Beriem vstupenku do ruky a tentokrát otázku položím ináč. Takže hovoríte, že keď ja a môj kamarát zaplatíme každý 55JD, všetko bude vporiadku? “Áno, presne tak.” Šok a totálny zvrat situácie. Začalo nám byť jasné, že nie je všetko také čierne, ako to policajt vykresľuje. Práve nám bolo naznačené, že sa ešte niečo dá v tejto veci urobiť. Otvoril sa priestor pre korupciu a my sme do toho vhupli až po uši. Otváram peňaženku a dávam mu úplne všetky naše spoločné peniaze na stôl, rovno na naše spísané zápisnice. 97,50JD. Nemáme ani o mincu viac. Policajt zdvihne telefón a znovu zavolá správcovi parku. Ten si nás vyzdvihuje z polície a berie nás rovno za manažérom parku do inej budovy. Kráča pomaly a po ceste nám tichým hlasom hovorí, že títo ľudia, ktorí tu pracujú, sú len obyčajný personál. Všetci sa boja o svoje miesta, lebo každý sa tu navzájom sleduje, ohovára a podráža. “Je mi ľúto chlapci za vzniknutú situáciu. Keby bolo na mne, nechal by som vás ísť. Koľko máte peňazí?” 97,50JD. “Dobre, skúsim manažéra ukecať, aby vám predal lístky za 100JD a keď tých 2,50JD bude chýbať, dám ich vám ja. Od vás chcem, aby ste pred manažérom zahrali, že nemáte kde spať a nemáte ani čo jesť a že ste strašne hladní, lenže nemáte peniaze na jedlo.” To hrať ani nemusíme, to je predsa čistá pravda. Manažér parku ani na prvý a ani na druhý pohľad nevyzerá ako dobrý človek. Niečo diabolské mu číhá z jeho ostrého nekompromisného pohľadu a ani nás precítený herecký výkon ho nezaujal. “Chýba vám 2,50JD!” Pritom v ruke má snáď 100 bankoviek v nominálnej hodnote 50JD každá a ďalšími gundžami bankoviek je obložený zo všetkých strán. Je to ten typ človeka, ktorý keby mal na púšti cisternu s 500 hektolitrami vody a vy by ste ho prišli totálne vyčerpaní prosiť o jedno deci, tak on by vás nechal zdochnúť od smädu pokiaľ nezaplatíte 1JD za 1dcl. Správca nás berie nabok a dopláca zvyšok zo svojeho vrecka, vraj on si to už nejak vyúčtuje pri kase. Hovoríme mu, že už nemáme absolútne nič a pýtame sa, či nám nemôže dať aspoň nejaké peniaze na vodu alebo chlieb. Dáva nám 0,25JD (štvrťák) a my dostávame svoje celodenné vstupenky do Petry za 100JD. Z pozitívneho pohľadu sme ušetrili viac ako 80JD. Z toho negatívneho, okrem pár kúskov chleba máme na najbližší skoro týždeň jedine štvrťák, aj to pre 2 osoby.

Vstupujeme znova do Petry. Tentokrát úplne legálne cez hlavný vchod. Je presne obed a slnko vypráža ako divé. Sadáme si na lavičku a o chviľu už sedíme v obkolesení stredoškoláčok na výlete a situácia sa opakuje, no tieto sú o čosi odvážnejšie. Vyťahujú mobily a fotia si nás ako nejaké zvieratká v ZOO. Potom si prisadnú ku nám jedna po druhej a fotia sa s nami. Dávame im klobúky na hlavy. Jednej položím ruku cez rameno a všetky začnú výskať a chichotať sa. Sú z nás hotové.

Prechádzame úzkymi uličkami prašného kaňonu na jeho koniec, spoza ktorého sa objavuje najväčší a najimpozantnejší chrám celej Petry a my pred ním padáme v úžase. Úprimne, viac šokovaní sme boli dnes o siedmej ráno keď sme si objavili svoj vlastný chrám bez jediného turistu. No tento je fakt majestátny. Prosíme jeden manželský pár z USA aby nám urobil spoločnú fotku. Hovoríme im o našom spôsobe cestovania a ako sme dnes ráno tajne prenikli do Petry a potom strávili pol dňa na polícii a teraz sme totálne švorc, máme len vodu, chlieb a štvrťák. Starý pán nás obdivuje a vidí sa v nás. Vraj sa mu stala podobná situácia keď cestoval v 1969 po Izraeli. Zahrabne do vrecka a vyťahuje z neho 10JD, ktoré nechceme prijať, ale zovrie mi ruku tak silno, že musím. Prechádzame sa po celom národnom parku, teda po tej časti, ktorú sme ráno nestihli navštíviť. Šplháme sa na skaly a užívame si rozprávkové výhľady na celý komplex. Keď je veľmi horúco, ideme sa skryť do jaskyne.

O siedmej večer odchádzame medzi poslednými za sprievodu beduínov, ktorí s nami súcitia a nadávajú na políciu a vládu, ktorá ich zotročila a museli sa podmaniť vyšším cieľom a prispôsobiť sa turizmu, lebo to je to, čo prináša peniaze do kráľovskej pokladnice. Niektorým sa to zapáčilo a peniaze zmenili ich charakter, no väčšina na políciu a inštitúcie z vysoka kašle. Chcú si žiť vlastný život a turistom dovolia všetko. Dokonca je niekedy súčasťou beduínskeho sprievodu Petrou aj vynadanie policajtovi v Angličtine priamo pred očami turistu. Žijú tu ako v ZOO a počas najvyššej sezóny sa takmer 4000 ľudí chodí na nich pozerať a obzerá si ich jaskyne. Ideme spať do skál aj my.

Celý trik o nelegálnom preniknutí a zotrvaní v Petre spočíva v tom, že sa nesmiete odlišovať od bežných turistov. Náš kameň úrazu bol, že sme mali na chrbtoch obrovské batohy so spacákmi a karimatkami a na hlavách klobúky. Boli sme ľahko rozlíšiteľní oproti ostatným turistom, ktorí mali všetku batožinu v hoteloch a niesli akurát tak fľašu s vodou v rukách. Keby sme si batohy a klobúky nechali niekde v prvých jaskyniach, ktoré sme videli, keď sme prenikli do Petry cez hory a išli by sme len na ľahko, som presvedčený, že by sme nepútali žiadnu pozornosť a nikto by sa nás nič o lístkoch nepýtal. Pred zotmením by sme sa vrátili ku batohom a prečkali noc v jaskyni. Skoro ráno by sme vyrazili rovnakou cestou cez hory naspäť.

14.deň: Wadi Musa, Wadi Rum

V hoteli si dobíjam baterky a na kus kartónu si s fixkami veľkými písmenami píšeme “Photo With Homeless” za symbolický štvrťák (0,25JD za 1 fotku s nami). Sedíme pod stromami pri hoteli s našou novou ceduľkou. Zastavuje sa pri nás recepčný, ktorý nám dáva keksíky a potom manažér hotela, ktorý nám radí, aby sme predali foťák. Zdá sa, že v Jordánsku chcú všetci predávať môj foťák. Paradox ale je, že ten, kto má málo dá všetko a ten, kto má veľa, chce ešte viac. Manažér nám okrem svojej geniálnej rady nedal ani keksík a nehodil ani štvrťák.

Prestopovali sme sa až ku odbočke do národného parku Wadi Rum, kde momentálne zúri púštna búrka a tak musíme čakať. Prechádzame sa po dedinke blízko púšte a keď búrka ustane, vydáme sa za naším cieľom. Popri ceste na púšti leží obrovské melónové pole. Nachádzam dieru v plote a rýchlo kradnem najväčší melón aký vidím. Stano ho balí do košele a stopujeme s ním po ďalšiu odbočku, pár kilometrov ďalej. Na zemi nájdeme kusy skla z rozbitej fľaše, s ktorými otvárame melón a vyciciavame ho do poslednej kvapky. Ďalšími dvoma stopmi sa dostávame až ku vstupnej bráne do národného parku. Jeden zo šoférov sa ma pýta, či som moslim, že nosím takú bradu. Dobrý vtip. Potom dostávam klasickú náboženskú prednášku o Islame, ale naštastie už musíme vystupovať. Vstup do parku je 5JD na osobu. Vyrozprávame strážnikovi náš príbeh a ten nás púšťa bez platenia. “Choďte chalani. Je to stále rovno a asi po 5km dorazíte na púšť. Keď sa vás niekto bude pýtať kde máte lístok, povedzte, že vám ho odvial vietor.” Konečne schádzame z hlavnej cesty. Všetci sa tu vyvážajú na džípoch alebo ťavách, len my kráčame naprieč púšťou pešo, za čo máme obdiv turistov. Zastavujeme jeden beduínsky džíp a chalani nám robia veľkú láskavosť, keď nás berú hlboko do púšte, až ku skalnému útvaru zvanému aj malý oblúk. Skaly tu majú nádherné tvary a noc v púšti bude nezabudnuteľná. Zložíme si veci, skáčeme zo skál do pieskových dún a pri západe slnka vyprevádzame posledných turistov z našej skaly, troch Španielov s ich beduínskym sprievodcom na džípe. Spíme v milión hviezdičkovom hoteli.

15.deň: Wadi Rum, Aqaba

Vstávame o siedmej a ideme pešo krížom cez púšť opäť do civilizácie. Na polceste sa zastavujeme pri ťavách a dávame im žrať chleba. Stanovi ťava očúrala batoh a mne kusla pri kŕmení do klobúka. V diaľke vidíme prichádzať prvých beduínov na džípoch, idúcich vyzdvihnúť turistov. Jeden z nich zastavuje hneď vedľa nás, že nás vezme preč z púšte, lebo to má po ceste. Hádžeme batohy dozadu na korbu a sadáme si taktiež vonku, na lavičky pre turistov. Na púšti neplatia pravidlá cestnej premávky, autá nemajú žiadne poznávacie značky a častokrát šoférujú aj deti. Náš chalan, neviem či má vôbec 15 rokov, sa hneď po naštartovaní začne predvádzať. Prudko zrýchľuje a začne s nami vzadu na korbe robiť šmyky z jednej strany na druhú. Robí to v takej rýchlosti a tak prudko, že v jednom momente sa nadvihne celá jedna strana džípu. Keď mladý vodič v panike skúša skorigovať riadenie do opačného smeru, z auta nám vyletia batohy a my sa z celej sily držíme lavičiek a kovovej konštrukcie. No lavičky nie sú uzamknuté o konštrukciu auta a uvoľňujú sa. Ja len zrazu vidím ako Stano visí z auta s nohami zakvačenými o konštrukciu a s rukami šmýkajúcimi o piesok. S jednou rukou ho držím za tričko a s druhou rukou držím lavičku, ktorá mi zrazu preletí ponad hlavou a obaja vypadávame za jazdy von z auta. Robíme kotrmelce po piesku a auto konečne zastavuje. Hneď ako sa spamätáme a nájdeme jeden druhého, sa začneme strašne smiať. Tak to bolo ako z filmu!

Náš vodič, hádam 15 ročný chlapec, hneď vyskakuje celý vystrašený z auta. Za nami zastavuje ďalší džíp s turistami, ktorí videli celú haváriu. Tí turisti sú tá španielska trojka, ktorá včera bola na našej skale medzi poslednými. Dávajú nám náplaste a dezinfikujú rany. Dievčatá mi ošetrujú dorezanú nohu a Stanovi lakeť. Zbierame lavičky, batohy, šaty a šľapky porozhadzované po púšti. Vodič sa nám veľmi ospravedlňuje a pýta sa, či nás nemá zaviesť ku doktorovi. Nie, je to fajn. Španielov sa pýtam, či nám náhodou nenatočili video. “Bohužiaľ, nie, ináč by to malo na YouTube aspoň milión pozretí!” Smejeme sa všetci. Všetky veci nakladáme do auta a tentokrát pomaličky a bezpečne opúšťame národný park Wadi Rum.

Hneď prvé auto, ktoré stopneme o pár minút neskôr, sú znova tí traja Španieli. Tak to je šťastie! Oživujeme si ešte stále veľmi čerstvé spomienky z púšte a rozprávame im ďalšie príbehy z Petry, s políciou, so stredoškoláčkami a že už sme tretí den úplne švorc. Dávajú nám vodu a keksíky a my im za od menu ukazujeme, kde je melónove pole a diera v plote. Celá operácia prebehne veľmi rýchlo a organizovane. Kým Španieli nás čakajú v aute, ja so Stanom sa prešmykneme popod plot, uchmatneme 3 veľké melóny a utekáme späť do už pristaveného auta. Zabuchujeme dvere a utekáme z miesta činu. Za jazdy meníme plány. Ideme spolu so Španielmi až za Aqabu ku hranici so Saudskou Arábiou, kde je vraj azúrovo modrá voda a výborne podmienky na šnorchlovanie. Z pláže máme výhľad na Izrael napravo, Egypt pred nami, Saudskú Arábiu naľavo a to všetko z Jordánska. Lúčime sa so Španielmi, ktorí sa idú ubytovať do hotela. Keď vystupujem z auta, tak si uvedomujem, že mi chýba vetrovka. Ostala niekde v džípe na púšti medzi tých chaosom a zmätkom. Akoby som tušil, že sa niečo stane, včera večer pred spaním som si z vetrovky premiestnil cestovný pas a čelovku do batohu, takže v bunde ostalo len kopec toaleťákov a servítok. My, s klobúkmi na hlavách, s melónmi v rukách a náplasťami a obväzmi na lakťoch a nohách sa hneď stávame terčom pre políciu, ktorá si nás volá k sebe do auta. Znova problémy. Už to cítime. No našťastie si nás len doberajú a nepýtajú sa na melóny ani ako sme tu prišli, ani kde spíme.

V Červenom mori kŕmime chlebom farebné rybičky a zotavujeme sa po autonehode. Kúpu sa len chlapi, aj to v tričkách a niektorí v nohaviciach. Ženy sú kompletne zahalené v čiernej burke a vo vode sa len máčajú. Neopaľuje sa nikto a len málokto vo vode pláve. Po celej pláži sú porozkladané stany, v ktorých sa prezliekajú ženy. Na mieste, kde stan vrhá tieň, sedí zvyšok rodiny a griluje baraninu. Idem sa do hotela opýtať, či sa na hraniciach do Izraela platí nejaký výstupný poplatok. Recepčný nič nevie, no odvedie ma do kuchyne, kde mám chvíľu počkať. V kuchyni všetci kuchári a pomocníci sedia uprostred miestnosti na koberčekoch a modlia sa. Po chvíli si ma prichádza vyzdvihnúť ďalší recepčný a odvádza ma do tmavej spálne v jednom z apartmánov v hoteli. Spia tu traja starí chlapi len v spodnom prádle a recepčný zobúdza jedného z nich len preto, aby som dostal odpoveď, že na hranici sa platí 8JD na osobu. No my máme len 10JD od tých manželov z USA a štvrťák.

Sú tri hodiny poobede a vonku 38 stupňov. Stopujeme na hraničný prechod. Zastavuje nám Palestínec s dvoma deckami v aute, celý naradostený, že sa môže podeliť o svoj príbeh s cudzincami. Naposledy bol doma v Jeruzaleme keď mal 7 rokov. Vtedy utiekli s rodinou do Kuvajtu, kde žili relatívne spokojne a šťastne v exile, až kým ho Saddam Hussein vojensky nenapadol. Znova museli utekať a zakotvili až v Jordánsku. Je extrémne zložité dostať povolenie vycestovať do Palestíny. “Pre nás Palestínčanov žiaden Izrael neexistuje. My celé to územie voláme Palestína.” Vyhadzuje nás omylom pri hraničnom prechode, kde je zákaz prechodu civilistov. Hneď ako sa pokúsime dostať sa na hranicu, vyštartuje oproti nám vojenský Hummer s guľometom na korbe a prudko zabrzdí pred nami. “Prechod pre civilov je 2km vedľa, tu nemáte čo robiť!” Je už noc. Na prechode vedľa nám hovoria, že toto nie je prechod pre peších a bez auta do Izraelu prejsť nemôžme. Už toho máme dosť. Dneska už nepohnem ani prstom a neurobím ani krok navyše. Rozkladáme spacáky a karimatky hneď vedľa hranice a kempujeme do rána.

16.deň: Aqaba (Jordánsko), Eilat (Izrael)

Autom sa dostávame na prechod. Sme donútení zmeniť posledných £10, ktoré máme vyhradené na dopravu z letiska do Londýna a na metro, aby sme mohli zaplatiť výstupný poplatok 8JD/osoba. Po kontrolných otázkach a krátkom interview s krásnymi izraelskými colníčkami, vstupujeme do jednej z najväčších armádnych mocností na svete. Podľa izraelského právneho systému, sú krajiny ako Libanon, Sýria, Saduská Arábia, Irak a Jemen úhlavní nepriatelia režimu a Izrael je s nimi oficiálne len vo vojenskom prímerí. Občania môžu cestovať po zemi jedine do Egypta a Jordánska. Vojenská služba je tu povinná a to s dĺžkou 2 roky pre ženy a 3 roky pre mužov. Možno aj preto sme tu za celý čas nevideli tučnú mladú Izraelčanku.

Ideme pešo od prechodu až do Eilatu ku Červenému moru, kde od únavy a hladu zaspávame v parku počas obedňajšej horúčavy. Od môjho ruského kamaráta, bezdomovca Alexa z Barcelony, ktorý žil v Izraeli som sa dozvedel, že v Eilate funguje kuchyňa pre bezdomovcom a ľudí v núdzi. No nemáme ani názov, ani adresu. Kým ja spím v parku pri batohoch, Stano behá po celom okolí a pýta sa ľudí na kuchyňu zdarma pre bezdomovcov. Dobrá správa je, že Stano našiel niekoho, kto nám zaznačil to miesto na mape a povedal, že sa to volá Rafael. Zlá správa je, že je sobota a dnes nevaria. Prichádza k nám nejaká postava s batohom na chrbte, na ktorom je pripevnená nejaká veľká čudná vec. Už z diaľky sa zdraví a sadá si na trávu vedľa nás. Je to Nemec, študujúci poľnohospodárstvo na severe Izraelu. Teraz je na prázdninách, tak sa rozhodol, že si pôjde pozriet jordánsku Petru. Tá veľká čudná vec na jeho batohu je ručná rajbačka na prádlo, aby si mohol prať po ceste. Kupuje nám pivo a chlieb a po asi dvoch hodinách rozprávania našich a jeho historiek, nám dáva 50 izraelských shekelov (11€), lebo že aj jemu na ceste veľakrát pomohli a teraz chce pre zmenu pomôcť niekomu on. Nechceme prijať, ale nakoniec sa podvolíme.

Ideme do potravín a na pláž. V potravinách pekne prosíme, či nemajú nejaké staré jedlo alebo niečo po dobe spotreby a teta nám dáva 6 žemlí, 2 uhorky, 2 paradajky, 3 banány a ešte sa pýta, či máme vodu. To je to jediné, čo máme. Pohodička na pláži, relax na lehátkach luxusných hotelov a promenádovanie sa krásnych izraelských dievčat v plavkách rovno pred nami.

17.deň: Eilat (alebo typický deň bezdomovca v južnom Izraeli), Tel Aviv

Stano ešte spí. Ja vstávam s východom slnka. Idem na prechádzku popri pláži so zastávkou v Hiltone, kde robím rannú hygienu a potom do potravín nakúpiť nejaké staré jedlo. No miesto starého dostávam 2 čerstvé chleby a tvarohovú pomazánku. Nesiem raňajky do parku a hodujeme na tráve pri hrejivých lúčoch vychádzajúceho slnka s výhľadom na more. Náš pokus dostať sa do Jeruzalemu stroskotá s prichádzajúcim horúcim počasím a nie veľkou ochotou ortodoxných židov zastaviť nám. A možno aj preto, že je nedeľa a v nedeľu sa má oddychovať. Zmysel cestovania nie je v tom, aby sme sa neustále niekam plašili a videli čo najviac, tak rýchlo ako sa len dá a za každú cenu. Som presvedčený, že Jeruzalem, Palestína a okolie si zaslúžia podstatne viac času, ako 24 hodín. Je čas sa zastaviť, vychutnávať, oddychovať a rekapitulovať. Ale najprv sa ideme naobedovať ku Rafaelovi spolu s ostatnými bezdomovcami, ľuďmi v núdzi a cestovateľmi. Pri vstupe si umývame ruky a berieme tácky s plastovými taniermi a príborom. Dostávame kopec ryže s paprikami, hubami a omáčkou s párkami. K tomu toľko vody a pečiva, koľko len chceme. Ideme na dupľu. Nakladajú nám toľko, že až padá z tanierov. Tentokrát je to ryža s jahňacím mäsom grilovaným na špíze. Všetko sú to zvyšky z miestnych reštaurácií. Izraelčania sa smejú, keď im hovoríme príbeh, ako sme nedostali víza do Sýrie. “Tých by sme najradšej rovno odstrelili!” Žartujú. Obedujeme spolu s cestovateľom z Guatemaly, ktorý je na ceste už 6 mesiacov. Odnášame si so sebou kopec jedla na večeru. Po obede sa zoznamujeme s jedným Švédom, ktorý žije v horách pri Eilate už 2 roky. Postavil si tam bunker a utiekol z reality. Trvalo mu dlho, kým sa odhodlal úplne sa vzdať peňazí, no už niekoľko mesiacov ich vôbec nepoužíva. To, čo potrebuje, nájde v smetných košoch alebo u Rafaela. Sprchy sú na pláži a keď má chuť na ovocie alebo zeleninu, ide navštíviť miestny zelovoc odzadu. Ideme spolu pre nejaké ovocie a v kontajneroch nachádzame pomaranče, broskyne, paradajky aj melóny. Nový deň, nový úlovok.

Doteraz som si myslel, že nič otravnejšie ako check-in v Ryanairi ani nemôže existovať. Ale to som ešte nezažil vnútroštátny let v Izraeli. Dvadsať minútový pohovor s troma rôznymi ľuďmi o všetkom možnom medzi nebom a židovskou zemou, detailná prehliadka a chemická expertíza každej jednej veci v mojom malom batohu, prezeranie si všetkých fotiek v mojom foťáku, vyzliekanie sa do trenírok v kabínke a skenovanie každého kúsku môjho oblečenia vrátane osobnej prehliadky. Nakoniec do lietadla poslali môj spacák a topánky v zvláštnej krabici a nemohol som ich mať vo svojom batohu. Koniec koncov, na izraelské letisko je každý cestujúci povinný prísť už 3 hodiny pred odletom. Čo sa bezpečnosti týka, tak ako keď ja si pri pikniku v parku položím na zem chlieb s maslom, tak v Izraeli si vojaci v parku ukladajú na zem svoje zbrane typu M4. Aj pri bežnej prechádzke na ulici alebo ceste autobusom sme narazili na kopec mladých ľudí, ktorí majú zavesene veľké zbrane okolo krku. Pri vstupe do obchodného centra musí každý návštevník prejsť skenerom a ženám sa prehľadávajú kabelky. Na letisku kontrolujú pasy už rovno pred vstupom do budovy a je úplne jedno, že nikam neletíte a idete len na záchod.

Rovnaký proces ma čaká o štvrtej ráno v Tel Avive pri lete do Londýna s medzipristátím v Dusseldorfe. V Londýne zažívam teplotný šok. Na nohách mám len žabky, špinavé zaprášené rifle, smradľavé prepotené tričko a na hlave slamenný klobúk. Pohľady niektorých ľudí sú úsmevné, ale v ubehanom Londýne sú ľudia už zvyknutí na všeličo možné a len tak niečo ich nerozhádže. Pred vstupom do metra si beriem noviny položené vedľa turniketu. “Údajné včerajšie zavraždenie najhľadanejšieho teroristu na svete Usámu bin Ládina bolo dnes oficiálne potvrdené aj americkým prezidentom Barrackom Obamom. Centrálny Londýn vyhlásil najvyšší stupeň pohotovosti. Hrozí reálna možnosť teroristických útokov na verejných miestach zhromaždenia a hlavne v metre.” Tento titulok si čítam stále dookola a snažím sa nemyslieť na to, že som práve jeden z cestujúcich metra v centrálnom Londýne.

Rekapitulácia a záverečné postrehy

Teoreticky bol náš výlet naplánovaný dobre, prakticky niektoré veci zlyhali. Náš plán bol vpodstate nemať žiaden plán, takže to sa nám naplnilo a úspešne neplánovane sme sa dostali až do Izraelu. Okrem toho, že chceme vidieť Aleppo, Mŕtve more, Petru, Wadi Rum a Jeruzalem, sme nevedeli nič. A nevedeli sme ani čo chceme vidieť na tých miestach, len sme vedeli, že tam chceme ísť. Držali sme sa týchto oporných bodov a zvyšok bola len improvizácia. No očividne, ani niektoré z miest, ktoré sme si naplánovali vidieť, sme nevideli. Cestu nám skrížili sýrski colníci, respektíve civilná vojna a prevrat v krajine, respektíve odporúčanie MZVSR pre svojich občanov necestovať a nevydať víza, respektíve naša istota, že víza dostaneme na hranici. Tým pádom sme miesto plánovaných 2 dní v Turecku strávili neuveriteľných 10 dní a minuli naviac peniaze za loď z Turecka na Cyprus (£32) a letenku z Cypru do Jordánska (200€) mimo nás rozpočet. No na margo toho, nemôžem povedať, že by tieto výdavky nejak poznačili náš komfort. Pred 5 dňami sme mali cibuľové peňaženky a v batohu akurát chlieb a vodu a ani nevieme ako a ľudia nám dali už dokopy po prepočte cez 25€ a kopec sladkostí, zeleniny, ovocia, piva, chleba a ďalších potravín. Obedujeme vo verejných reštauráciách a sme šťastní. Na oplátku nemáme problém sa s ľuďmi podeliť aj o to málo, čo máme. Hoci aj len o naše príbehy, keď tým dokážeme vyčariť úsmev na tvári a štipku obdivu, hneď sa cítime silnejšie a posúva nás to vpred.

Na druhej strane všetko zlé je na niečo dobré a ja ďakujem za možnosť lepšie spoznať Turkov a môj čas strávený v Turecku mi úplne odbúral môj konzervatívny názor na nich. Zvlášť východné Turecko a Kurdistan ma dostali. Ľudia sú úžasne priateľskí a nápomocní a ak nastane nejaký problém, tak sa pre nich zastavuje celý svet. Zhromaždia sa okolo nás aj desiati a všetci sa snažia pomôcť ako len najlepšie vedia, kým nás ako hostí si usadia a nosia nám jeden čaj za druhým. Čím východnejšie, tým lepšie.

V Jordánsku sú Arabi. Úplne iná mentalita a je tu cítiť, že ľudia sú naučení na peniaze a turizmus a chcú na nás zarobiť všade, kde sa dá. Samozrejme, česť výnimkám. Vo všeobecnosti tu každodenný život Aláh a Korán, muži sú dominantou spoločnosti a je veľmi zložité zoznámiť sa s jordánskou ženou staršou ako stredoškoláčkou. Tie akoby zmizli z verejných miest a skrývali sa niekde doma, kde ich nevidí nikto okrem rodiny a manžela. Všetky ženy na ulici sú zahalené a ak náhodou nie sú, tak sú to turistky a Jordánci si idú na nich oči vyočiť. Ísť na pláž v tejto krajine naberá nové rozmery. Nikto sa neopaľuje, málokto pláve a aj keď, tak v šatách a všetci sa skrývajú v stanoch. Beduíni sú veľmi dobrosrdeční ľudia, aj keď si myslím, že časť tých poznačených masovým turizmom podľahla čaru peňazí. Ten zvyšok sa snaží žiť svoj slobodný život, ktorý im kradne polícia, pravidlá, zákony a vláda v prospech vyšších cieľov. No aj tak pre mňa asi navždy ostane zvláštne, keď nás niekto pozve na večeru s tým, že môžme u nich doma na púšti prespať. A to sa poznáme ledva 2 minúty. Treba byť otvorený, ale hlavne obozretný a vždy si nechať pootvorené zadné vrátka a byť pripravený zdvorilo odmietnuť.

Rozdiel medzi Jordánskom a Izraelom je ako medzi tureckým Cyprom a gréckym Cyprom. Obrovský. Kým pár stoviek metrov vedľa sa ženy máčajú na brehu odeté v čiernom od hlavy po päty, tu sa dievčatá opaľujú hore bez. Stavím sa, že Jordánci a Saudi majú na strechách domov namontované teleskopy a s tichou závisťou pozorujú dievčatá na izraelskej pláži. Ľudia sú tu veľmi otvorení a bez predsudkov. Bodaj by nie. Po toľkých rokoch povinnej vojenskej dochádzky sa množstvo mladých ľudí vyberie aspoň na rok cestovať okolo sveta, aby na všetko zabudli. Na plážach nie je žiaden bordel, taxikári na nás netrúbia, ľudia po nás nevykrikujú na ulici a decká sa s nami nechcú fotiť. Naša kariéra slávnych filmových hercov v Kurdistane a Jordánsku sa skončila, no putovanie po Izraeli snáď niekedy pokračovanie mať bude.