2011 – Balkán (Toto je Albánsko, tu sa môže všetko!)

Môj súputník Stanislav a ja sme znova raz dostali geniálny nápad. Na Facebooku sme vytvorili udalosť, kde sme začali propagovať akciu s názvom “Letná dovolenka v Albánsku úplne ZADARMO!” Na účasť sme vyzvali takmer 120 potenciálnych cestovateľov a čakali sme, čo sa stane. Popis zájazdu znel nasledovne: Máte nejaké plány na prvé 2 augustové týždne? Ak aj áno, tak ich zrušte a poďte s nami na all-inclusive dovolenku do Albánska na 2 týždne ÚPLNE ZADARMO!!!

Ubytovanie: Sieť milión-hviezdičkových hotelov v Maďarsku, Chorvátsku, Čiernej Hore, Albánsku, Grécku, Macedónsku a Srbsku (s výhľadom na všetky hviezdy).
Strava: K dispozícii sú slivky, maliny, figy, granátové jablká, melóny a ryby (potrebný háčik, silón a návnada). Každý sa stravuje podľa vlastnej chuti.
Doprava: Kombinovaná (autom, kamiónom).

V tejto dobe vám ľudia neveria, že niečo v živote ešte ozaj môže byť zadarmo. Dostali sme viacero správ od zopár šokovaných pozvaných, kde nás žiadajú o vysvetlenie, že či ideme do Albánska ozaj zadarmo a ako je to možné. Zjavne si naši milí hostia neprečítali celý popis výletu, alebo si jednoducho nedokážu zrátať dva a dva. Tento výlet je tým lacnejší, čím viacej komfortu sú účastníci zájazdu ochotní obetovať. A ak niekto bude dostatočne vynaliezavý a kreatívny, celkové náklady môžu byť ozaj nulové.

Ako prvý sa hlási Majo (bol som s ním na Ukrajine v 2008) so svojím kamarátom Tomášom. Ďalej ich nasleduje môj kamoš Peťo, bývalá spolužiačka Nina zo Španielska a kolega z práce Israr z Anglicka. Dva dni pred odchodom sa k nám pridávajú aj súrodenci Kristi a Heigo z Estónska, ktorí sú akurát na couchsurfingu u Stana doma a cestujú až do Istanbulu. Sme deviati. Bohužiaľ, deň pred odchodom dostáva Peťo zákaz ísť do Albánska a náš počet sa na poslednú chvíľu zastavuje na párnom čísle osem. Plán je stopovať vo dvojiciach a každý večer sa stretávať na vopred určených miestach. Teoreticky by to fungovať malo, v praxi to ale nikto z nás neskúsil. Okrem mňa, Stana a Estóncov nikto zo zvyšku ešte dlhšie vzdialenosti nestopoval. Obávame sa, či to všetci zvládnu a či si na úvod toho dobrodružstva nenaložili na plecia až priveľa. Historky z ciest sa na pive počúvajú dobre, ale odžiť si ich na vlastnej koži niekedy stojí aj trochu nepohodlia, chladu, únavy, hladu, beznádeje a strachu.

1-5. deň: Košice (Slovensko), Siófok (Maďarsko), Crikvenica, Biograd, Pirovac (Chorvátsko)

Ako prvá to po 3 dňoch vzdáva Nina zo Španielska. Kým v úvode výletu sa tešila z každého jedného auta, ktoré sa v diaľke zjavilo, na druhý deň už všetkých vodičov preklína. V momente zúfalstva raz doslova skáče doprostred cesty pred idúce auto len preto, že má španielsku značku a začína sa vodičovi prosíkať. Chudák vyplašený šofér musí mať dojem, že nás okradli, zbili, mučili a že pokiaľ nás odtiaľto okamžite niekto neodvezie ďalej, tak že nás tu aj zabijú a ukrižujú. Až takto zúfalo vyzeral pokus mojej spolucestovateľky dostať sa ďalej. Španiel ide z Balatonu až do Barcelony, no bohužiaľ, má len jedno voľné miesto v aute. Mám sto chutí nechať Ninu ísť. Som si istý, že skôr či neskôr to celé praskne, no za ten čas bude tento konflikt záujmov psychicky zožierať každého z nás. Ona sa nebude dobre cítiť pred nami, my pred ňou a bude to všetko len horšie. Ešte väčšia psycická zábrana sa ukázala byť noc strávená pod hviezdami. Po dvoch prebdených nociach a neustáleho vyťukávania do mobilu a písania smsiek domov sa nakoniec unavená a vynervovaná Nina rozhoduje odísť autobusom do Zagrebu, odkiaľ odletí domov do Madridu. Najlepšie sa dá človek spoznať práve pri cestovaní. Vtedy sa ukáže skutočná osobnosť a povaha jednotlivca. Prirodzené reakcie ako strach, panika, bezradnosť a ďalšie neistoty vyplávajú veľmi rýchlo na povrch a nahradia prázdne silácke reči pri pive v pohodlí domova. Ten, kto takýto štýl cestovania nikdy neskúsil, jednoducho nemôže vedieť vopred, ako bude kritické situácie zvládať. Takýto výlet je vysoká škola hraničných situácií a ak sa niekto na to dobrovoľne podujme, podpisuje imaginárnu zmluvu o tom, že kritické chvíle sa bude snažiť naučiť zvládať a tým pádom aj ovládať sám seba. Nina mala moju plnú podporu, no odmietla sa učiť. Dúfam, že táto skúsenosť jej dala aspoň niečo pozitívne a že sa naučila o sebe ako človeku niečo, čo doteraz možno nevedela – zistila svoje limity a definovala svoju komfortnú zónu.

Sled negatívnych udalostí začal naberať na obrátkach. Momentálne naše už jediné dievča na výlete, Kristi z Estónska, sa v jeden večer vracia z internetovej kaviarne rozradostená na pláž ku nám ostatným. Prichádza práve načas. Otvárame každý fľašu vína a pripíjame si na úspešný dojazd na chorvátske pobrežie. Zrazu sa Kristi zamyslí a začne kutrať vo svojej kabelke, akoby niečo súrne potrebovala nájsť. Lenže nenašla. Prehľadávame všetky veci, no zdá sa, že jej cestovný pas zmizol z povrchu chorvátskeho. Po krátkej retrospektívnej úvahe si Kristi spomína, že ho nechala na recepcii v hoteli, keď chcela ísť na internet. Hneď tam uteká naspäť spolu s bratom Heigom, no o pase nevie nikto nič. Doteraz obdivujem Kristi ako poňala stratu pasu a ako sa vyrovnala s celou situáciou a s faktom, že výlet sa pre ňu predčasne končí. Úplný opak Niny. Aj napriek nepríjemnej udalosti sa nič tragické nestalo. Všetci sme živí a zdraví, vínko pijeme z fliaš až do dna a všetci vrátane Kristi sa bavíme, usmievame a tešíme z toho, že sme sa tu takto pokope stretli. Paradoxom je, že o týždeň neskôr nám Heigo pošle smsku z Lotyšska, že pas ukradli aj jemu. Doslova pár kilometrov pred domovom!

Ďalším orieškom sa po 5 dňoch na cestách ukázal byť môj kolega z práce Israr. Striktný moslim pôvodom z Pakistanu, ktorý počas práve prebiehajúceho pôstneho mesiaca Ramadán prísne dodržiava islamské pravidlá. Dokonca si z Anglicka doniesol a vytlačil na papieri zoznam miest na našej trase s presnými časmi západu slnka počas trvania nášho výletu. Aj keď večer slnko už zapadlo, tak podľa Israrovho papieru stále ostávajú 3 minúty do skutočného západu a až potom sa po celom dni strávenom na rozpálených cestách pri 35 stupňových horúčavách môže konečne napiť trochu vody a niečo zjesť. Fyzicky oslabený pútnik Israr na piaty deň uznáva, že je to pre neho veľká záťaž a rozhoduje sa ďalej cestovať autobusmi a prespávať v hosteloch s tým, že bude aj naďalej pokračovať po našej trase a ideálne stretávať sa s nami na vopred dohodnutých miestach. Znova odceňujem spôsob komunikácie a vysvetlenie celého problému bez zbytočného panikárčenia a stresovania. Israr nie je ale žiaden nováčik na scéne. Rád spomína na svoj prechod z Anglicka do Indie po zemi pred 10 rokmi, keď bol ešte bez pracovných záväzkov. Vidno, že tento človek už má niečo odcestované a aj keď nikdy predtým nestopoval a nespal vonku, rád sa na túto akciu podujal, lebo ju považoval za novú skúsenosť a spôsob ako spoznať seba samého v nezvyčajných situáciách a zažiť trochu dobrodružstva.

Toto leto stretávame na cestách rekordné množstvo ľudí. Trojica dievčat stopujúcich z Bruselu do Bratislavy, babka s tabuľkou s nápisom vedľajšej dediny na Balatone, skupina desiatich Poliakov roztrúsených po cestách s cieľom v Čiernej Hore, dvojica stredoškoláčok idúcich ku moru na predĺžený víkend, a tak podobne. Určite je ich tu ešte omnoho viac, no tí šťastnejší už dávno sedia v autách a kamiónoch. My sme viackrát dostali odvoz aj štyria chalani naraz. Zvyčajne sme stopovali vo dvojiciach, no niekedy je ale lepšie sa rozdeliť a stopovať individuálne. Potom sa môže napríklad stať, že vám zastavia dve sestry blondínky, dvadsiatničky a ešte vám aj po ceste kúpia pivo, ako sa to stalo mne. Najväčší obdiv si ale odo mňa vyslúžila dvojica 75 ročných talianských manželov s veľkými batohmi na chrbte, ktorí sa rozhodli vydať sa pešo z Benátok do Dubrovniku.

6-9.deň: Dubrovnik (Chorvátsko), Orahovac, Ada Bojana (Čierna Hora)

Je to práve Dubrovnik, kde sa opäť raz všetci stretávame. Cestou sme sa museli rozdeliť kvôli plným autám dovolenkárov, a teda každý z nás do Dubrovniku dorazil individuálne. Teda tá polovica, ktorá z pôvodnej osmičky ostala. Ledva sa stihneme pozdraviť jeden druhému a už hneď na uvítanie sa krája naše tradičné cestovateľské jedlo – slanina, cibuľa a chlieb. Majo strávil poslednú noc na kopci s Francúzmi, Tomáš na lodi s Austrálčanmi a Stano docestoval ešte len nedávno. Predbiehame sa v rozprávaní si historiek z posledných dní a robíme si plány na večer. Je horúca sobotná noc a centrum starého mesta je plné unudených turistov blúdne sa prechádzajúcich z jednej strany hlavnej ulice na druhú, hľadajúcich zábavu v jednom z mnohých nočných podnikov. Kým vnútri mesto žije kultúrou na plné obrátky, na uliciach ju akosi nie je až tak cítiť. Je najvyššia letná sezóna a pouličných umelcov dokážem spočítať na prstoch jednej ruky. Naším cieľom je spestriť umeleckú scénu spontánnymi kreatívnymi hrami s ľuďmi aj pre ľudí, a tak si ideme najprv kúpiť 2 fľaše vína na odbúranie hanby. Prvú zastávku robíme pri maličkom kúsku kameňa trčiaceho zo steny, na ktorý si človek vyskočí a pricapí sa o stenu, pričom musí udržať balanc a vyzliecť si tričko bez toho, aby spadol na zem. Je zábavné vidieť desiatky turistov pokúšajúcich sa prilepiť na stenu a nespadnúť, o vyzliekaní nehovoriac. Ja s mojou postavou to zvládam bez väčších ťažkostí a s trochou tréningu si dokážem počas balancovania tričko vyzliecť a dokonca aj obliecť. To všetko za mohutného potlesku viac ako 50 turistov. Je to celkom účinná metóda ako nadviazať kontakt alebo zbaliť nejaké výletníčky. Po úspešnom pokuse sa pri mne pristavujú ľudia a pýtajú sa, či som domáci, že to tak dobre viem robiť. Po druhej fľaši vínka sme to už my, kto prevzal kontrolu nad celou atrakciou a my vyzývame turistov, aby si to prišli vyskúšať. No a ak sú medzi pokusnými králikmi aj nejaké pekné dievčatá, ochotne ich na kameni pridržíme a podporíme, aby si vyzliekli svoje tričká aj ony. Druhá idea má názov planking. Je to hra, pri ktorej si človek ľahne bruchom na zem a predstiera, že je doska. Hra vznikla vo Veľkej Británii a je populárna hlavne na západe. Preto ideme zverbovať zopár členov práve do Irish Pubu, lebo nie sme si istí, či okrem Britov túto hru pochopí aj niekto iný. Po ceste stretávame skupinku Angličanov, ktorých netreba dlho prehovárať. Plankujeme loď v prístave, z ktorej nás behom okamihu vyháňa majiteľ. Vraciame sa naspäť ku vysunutému kameňu a hre s tričkom, kde plankujeme chodník hneď vedľa kameňa pred davom turistov. Skladáme pyramídu, plankujeme jeden druhého a vyzývame ľudí, aby sa k nám pridali. Naša zábavka vôbec nenachádza pochopenie a horda turistov sa len nechápavo prizerá, či sme pojedli divé huby. Nakoniec sa predsa len jeden odhodlá a pristúpi ku nám. Miesto toho aby si ľahol na nás a pokračoval v stavbe pyramídy, on sa vyzuje a chce sa postaviť na naše chrbty. Ostali sme nepochopení. Tretia zábavka má názov vláčik. Všetci sa pochytáme za ramená, spievame “it’s our laaaaast night in Dubrooooovnik and we don’t really care”, tancujeme a zvolávame okoloidúcich, aby sa pripojili do vlaku. Úmysel bol vytvoriť dlhokánsky vláčik s desiatkami cestujúcich, no výsledok sa minul úmyslu. Nepridal sa vôbec nikto!

Z Dubrovniku nás zdarma všetkých štyroch berie mladý taxikár skoro až na hranice s Čiernou Horou. Obracia sa ako sa len dá, aby uživil manželku a malé dieťa doma. S prácou v Chorvátsku je to strašné, ostatne ako vo väčšine krajín Európy v tomto čase. Pred viac ako rokom padlo v jeho rodine radikálne rozhodnutie – prihlásiť sa do armády a ísť na misiu do Afganistanu alebo Iraku. Už dlhé mesiace poctivo trénuje a o pár týždňov bude mať vstupnú prehliadku a testy. Pevne verí, že takto si bude vedieť konečne zarobiť na vlastný byt. Pred hranicou strácame Stana. Kráčal celý čas za nami, no z ničoho nič zmizol. Máme dohodnutý odvoz až za hranice a jeho stále niet. Určite zase našiel nejakú mačku alebo si odskočil na záchod. Sadáme do auta a posielame mu správu, že ho budeme čakať večer v Orahovaci, na vopred dohodnutom mieste. Hranicu prechádzame cez málo frekventovaný horský prechod, kam vedie len prašná cesta. Vodič niečo povie colníkovi, dá mu igelitku plnú plechoviek piva a ideme ďalej. Cestou k nášmu večernému miestu stretnutia kupujeme popri ceste silón a háčik na ryby, obrovský melón a fľašku domácej 52% rakije a tesne pred koncom dokonca aj stretávame Stana. Vraj nás chcel prekvapiť čerstvo nazberanými figami a zrazu nás nebolo.

Na druhý deň sa rozhodujeme stopovať každý sám s tým, že sa stretávame na albánskych hraniciach. No nejde to až tak rýchlo, ako by sme chceli. Na rýchlosti nám nepridáva ani to dusné, horúce počasie, neustály problém s vodou a hľadaním tieňa, aby sme sa aspoň na chvíľu skryli pred ostrým slnkom. Ku koncu dňa mi zastavuje staré športové auto so srbskou značkou. Po krátkom rozhovore v cudzom jazyku hovorím, že pochádzam zo Slovenska. “Tak to sa môžme rozprávať po Slovensky, nie?” Odpoveď Srba ma šokuje. Andrej je dieťaťom už šiestej generácie Slovákov, ktorí utiekli pred vojnou do južného Srbska. Pozýva ma, aby som sa pridal k nemu a jeho kamarátom do prírodného kempu Ada Bojana, pri albánskych hraniciach.

10-14.deň: Tirana, Fier, Apollonia, Vlorë, Porto Palermo, Borsh, Bunec, Sarande (Albánsko)

Zobúdzam sa za východu slnka, schúlený v hojdacej sieti, sto metrov od pieskovej pláže. Na zdrap papiera píšem poďakovanie za pozvanie do kempu a potichu sa vydávam na cestu. Podľa mapy je Albánsko ani nie 2 kilometre odtiaľ. Zdá sa, že tam je aj hraničný prechod, tak ten kúsok hádam prejdem aj pešo. Prechádzam okolo obrovského smätiska plného kráv žerúcich odpadky, až na asfaltovú cestu plnú dier, plynulo prechádzajúcu na prašnú poľnú cestu, ktorá sa po chvíli rozdeľuje na dve úzke cestičky vedúce do lesa. Teraz kam, doprava alebo doľava? Viacej vyšľapaná je tá vľavo. Vstupujem do lesa. Vyzerá to tu všeliako, len nie ako keby som mal byť pár stovák metrov od oficiálneho hraničného prechodu. Zrazu začujem nejaký zvuk. To je auto! Tak asi som tu predsa len správne. Zvuk sa približuje, až sa vynorí spoza hustého porastu a ja to auto viem okamžite identifikovať. Polícia! Ach nie, zase problémy s policajtmi, pomyslím si v duchu. Zastavujú pri mne a sťahujú okienko. “Kam ideš?” Do Albánska. “Hahaha, tadeto sa ale do Albánska nedostaneš! Musiš sa vrátiť späť do Ulcinj a odtiaľ sa vydať druhou cestou na hlavný hraničný prechod. Poď, sadaj do auta. Vezmeme ťa za Ulcinj a odtiaľ môžeš stopovať ďalej.” Tak toto bolo asi prvýkrát v živote, kedy mi policajti naozaj pomohli.

Po predbehnutí nekonečnej kolóny áut sa pešo dostávam ku okienku na colnici. Po krátkom výsluchu prechádzam hranicu Čiernej Hory a kráčam ku tej albánskej. Kráčam ďalej a ďalej, no miesto colnice vidím všade len nápisy ‘Welcome to Albania’ a dopravné značky odkazujúce na mestá v Albánsku. Tak už som asi tu. Konečne. Krajina plná vojenských bunkrov, nedostavaných rodinných domov, všadeprítomných trčiacich roxorov a vášnivých stavateľov schodov. Posledná exotika v Európe. Na hranici si žobrajúce cigánky kľakajú pred zahraničné autá a prosia o pár drobných pre deti, kým 500 metrov ďalej stoja pred obrovskými mafiánskymi vilami dlhé americké limuzíny, zaparkované na poli vedľa pasúcich sa oviec. S odvozom nie je vôbec problém, Albánci si cudzincov vážia a správajú sa k nim ako ku váženým hosťom. Vôbec sa netrápim hľadaním vhodného miesta na stopovanie, jednoducho stopujem autá všade, ako taxíky. Mnoho Albáncov za prácou odišlo do Talianska a teraz každý, kto môže, hrdo nosí na svojom aute Taliansku značku. Prípadne tú americkú. Albánci milujú všetko, čo je americké.

Zastavuje mi stará dodávka. Otvára bočné dvere a mladé dievča sediace medzi dvoma starcami sa nakloní ku mne: “Italiano? Español?“ Snažím sa vysvetliť, že stopujem do Tirany a že či by ma mohli zobrať so sebou. “Dinero? Money?” Uf, nie, nemám peniaze, ja stopujem, nemám žiadne peniaze, stopovanie nie je taxi. Dievča ihneď prekladá náš dialóg ostatným v dodávke a potom znova upriami pohľad na mňa. Tentokrát taký ustarostený a oveľa smutnejší. Auto sa zrazu pohýna vpred, no dvere ostávajú naďalej otvorené. Po desiatich metroch znova zastavuje. Dobieham ku dverám. Dievča má slzy na krajíčku a v ruke drží nejaký papier. Čo sa deje? Prečo to dievča plače? Pozriem sa lepšie na to, čo mi podáva do ruky. Veď ona mi dáva peniaze! Preboha ja nechcem žiadne peniaze, ja sa len potrebujem dostať do Tirany, ja žiadne peniaze nepotrebujem! V tom jeden starec vytrhne dievčine bankovku z ruky a mocne mi ju pritisne na hruď. Nedá sa odporovať. Auto sa znova pohýna a teraz mám slzy na krajíčku pre zmenu ja. Prečo? Prečo mi obyvatelia najchudobnejšej krajiny v Európe dávajú peniaze? Držím v ruke bankovku v hodnote 500LEK (asi 4€) a rozmýšľam, čo som urobil zle. Jediné, čo mi do dnešného dňa napadá, je že som povedal, že nemám peniaze. Ale to bola pravda! Za posledných 40 centov som si v Čiernej Hore kúpil 2 nanuky a v Albánsku som ešte zatiaľ bankomat nevidel. Možno to pochopili tak, že ma okradli a ja sa potrebujem dostať do Tirany na ambasádu alebo na letisko a domov. Každopádne toto bol jeden z najsmutnejších a najtrápnejších momentov v mojej stopárskej kariére. Obyčajní ľudia v starej zhrdzavenej dodávke v najchudobnejšej krajine široko ďaleko ešte dávajú mne peniaze. Cítil som sa strašne.

Po chvíli natrafím na albánskeho učiteľa Angličtiny, ktorý ma aj so svojou babkou vie zobrať až do Tirany. Učiteľ Angličtiny sa priznáva, že keby som bol Albánec, tak ma nevezme. A priznáva sa ešte k tomu, že ja som prvý človek, s ktorým sa rozpráva po Anglicky. Stať sa učiteľom v tejto krajine, to nie je len tak. Vlastne dostať akúkoľvek prácu je taký malý nadľudský výkon. Politická situácia je úplne zvrátená a všetko funguje na princípe korupcie a úplatkárstva. Ľudia si na to zvykli a nikto nemá veľký záujem meniť to. Je to také verejné tajomstvo. Vládne strany bojujú medzi sebou len pred médiami, ináč všetci hrabú spolu. Poznať kľúčových ľudí už dávno nestačí. “Aby som vôbec dostal prácu učiteľa Angličtiny, musel som najprv tých správnych ľudí poznať, a potom som si musel zobrať úver z banky, aby som ich podplatil a dostal miesto. Nemám ale žiadnu istotu, ako dlho sa tu udržím.” V Tirane ma pozýva na kávu aj so svojou babkou, ktorá neustále opakuje svojmu vnukovi, že sa jej páčím. Stretávame sa tu s učiteľovou kamarátkou, ďalšou učiteľkou Angličtiny. Všetci majú, bohužiaľ, nejak naponáhlo, tak okrem toho, že je mladá a krásna som sa veľa dozvedieť nestihol.

Potrebujem sa dostať do 150km vzdialeného mesta Fier, odkiaľ je to už blízko do Apollonie, miesta nášho ďalšieho plánovaného stretnutia. Keď ja som bol na ceste do Tirany, zvyšok stále ešte len tiahol ku albánskej hranici. Odoslal som ostatným správu, že si trochu nadbehnem a počkám ich rovno v Apollonii v prírode, mimo ruchu a zhonu mesta. Lenže teraz som akurát práve v tom najrušnejšom meste Albánska a musím sa odtiaľ dostať preč čím skôr. O 4 hodiny sa stmieva a mne by trvalo poriadne dlho, kým by som sa odtiaľ vymotal a nasmeroval sa na Fier. Nie je nič horšie ako doraziť do mesta za tmy, blúdiť po uliciach a hľadať si nejaké miesto, kde prečkám do rána. Preto volím radikálne riešenie. Vo vrecku mám 500LEK a šofér minibusu stojaceho vedľa cesty kričí, že ma tam vezme za 400. Zjednávam na 300 a podáme si ruky. Dvojhodinová jazda za necelé dve eurá. To nie je zlé. Vo Fier idem na pivo do baru. Najprv sa pýtam na WC, no čašník nerozumie ani slovo. Nastupuje moja pantomíma a čašník si odskočí pre kľúče a otvára mi záchod, akoby to bol trezor v banke. Chcem vojsť dnu, no ešte ma na chvíľu zastavuje. Odbehne niekam dozadu a obratom je späť. V rukách drží 10 litrovú bandasku plnú vody a s úsmevom mi ju podáva. Na spláchnutie.

Hodina do zotmenia. Kráčam vonku z Fieru smerom na Apolloniu. Zrazu ma niekto okríkne: “Hey, Englishman!” Otočím sa a šofér najnovšieho mercedesu na mňa ukáže prstom a volá si ma k sebe. “Mám pre teba kokaín za dobrú cenu. Pravý albánsky, nie ten zmiešaný šmejd, čo predávajú v Anglicku!” Ďakujem za ponuku, ale teraz nie, možno neskôr. Snažím sa decentne zahovoriť nezáujem. “Vpohode brácho, keď ma uvidíš na ulici, tak len zakrič a určite sa dohodneme!” Podávame si ruky a ja pokračujem ďalej.

Zastavuje mi aspoň 40 ročná stará renaultka s minimálne 80 ročným dedkom s dobrou Angličtinou. Hovorí mi, aby som za jazdy oboma rukami pevne držal svoje dvere, lebo vraj sa samé od seba otvárajú. Prichádzam ku rodinnému domu s prístavbou pre tankovanie, podobnej ako benzínová pumpa. “Hey! Bongiorno!” Nedá mi odolať zoznámiť sa s majiteľmi tejto podivnej benzínky pristavanej ku rodinnému domu. Rozumejú asi desať slov po Anglicky, takže nejak rukami nohami sa dohodnúť vieme. Sú tu štyria chlapi a všetci sedia na kamennom múriku pred domom. No keď prídem ja, donesú mi z vnútra kuchynskú stoličku, aby som si sadol. Druhý hneď nesie misu čerstvých fíg, hrozna a nakrájaného melónu. Tretí mi odbehne priniesť pohár minerálky a fľašu plnú vody na cestu. Štvrtý je ten, ktorý pozná desať anglických slov a prekladá pre zvyšných troch. Sami od seba sa ponúkajú, že ma do Apollonie vezmú. Vlastne oni nič neponúkajú, oni na tom trvajú! V aute mi dávajú atlas Grécka a mapu Atén. Vraj oni to nepotrebujú a ja tam o pár dní idem, takže sa mi to môže zísť.

Som v Apollonii, archeologickom komplexe stráženom nonstop dvoma policajtmi. Sadám si na kamenný múrik pred hlavný vchod a pozorujem západ slnka. Jeden z policajtov pristúpi ku mne a núka mi broskyňu. Neskôr ja vybaľujem chlieb, krájam cibuľu a otváram fľašu so zaváranými baklažánmi. Volám na večeru aj policajtov, no oni vraj už jedli. Vysvetľujem, že tu čakám na kamaráta, ale ten príde asi až zajtra. Bez ďalšieho zbytočného vysvetľovania mi navrhnú, aby som prespal rovno tu, vedľa kamenného múru, a že oni ma v noci budú strážiť. Čítam správu od Stana: “Majo a Tomáš išli z Tirany rovno do Macedónska a odtiaľ domov. Ja som na ceste ku tebe.” Do riti! Už sme na ceste skoro 2 týždne, ale s Majom a Tomášom sme sa videli dokopy 2 dni a uvidíme sa až doma! Škoda, že musia odísť predčasne, ale dohodli sa s ďalšími už na ďalšom výlete na Ukrajinu a musia prísť domov načas. Z ôsmich ľudí na začiatku je to nakoniec znova len medzi mnou a Stanom.

Budím sa pred siedmou. Včera som padol do postele skoro hneď po západe slnka. Nachádzam smsku od Stana: “Peťo som v Apollonii pri takom kamennom múre pred vstupom. Budem tu na teba čakať 10 minút a potom idem spať.” Čas odoslania správy bol 23:10. No to snáď nemyslí vážne! On bol včera odo mňa možno 2 metre a nevidel ma! Ja som spal tak tvrdo, že som tú smsku ani nepočul, keď mi prišla. Ale Stano bol tak blízko, že ju musel počuť z môjho telefónu! O ôsmej prichádza Stano. Spal pod stromom asi 50 metrov odo mňa. Ľahol by si aj rovno tu, lenže sa bál hliadkujúcich policajtov. To je pako! Smejeme sa spolu.

Na malom parkovisku vedľa Apollonie vystupujú z auta 2 dievčatá a ďakujú vodičovi po Anglicky. Odkiaľ môžu byť? Stano na nich zvolá a pozývame ich naraňajkovať sa s nami. Dve Maďarky s malými batôžkami pricestovali na juh Albánska loďou z Talianska a teraz stopujú domov. Ideme takmer rovnakými trasami, len opačnými smermi. Szilvi a Eszter nám dávajú tipy, čo vidieť a kam ísť na juhu. Obe si doma vyrobili a zalaminátovali profesionálne vyzerajúce novinárske preukazy. Takto sa na väčšinu pamiatok dostanú zdarma alebo s výraznou zľavou na vstupnom. Po výdatných raňajkách už znovu počujeme volanie cesty. Je čas ísť. Dievčatá zoženú auto behom pár sekúnd, kým nám dvom to trvá dobrých pár minút. Ide sa na juh.

Vo Vlorë kupujeme chlieb, cibuľu, zavárané papriky, ryby a fľašu pálenky. Pol litra výbornej rakije za necelé dve eurá! Slnko riadne pripeká a ja nemám žiadne okuliare. Ideme na trh a vyberám si jedne zo stoviek falošných, ale skutočne originálne vyzerajúcich Ray-Ban okuliarí za 400LEK (2,5€). Dostávame zaujímavý stop od dvoch farmaceutov z Tirany. Otvorene priznávajú, že všetko v tejto krajine, vrátane firmy, kde pracujú, funguje cez úplatky a konexie. Ľudia to berú ako fakt a hovorí sa o tom otvorene. Ako farmaceuti majú vysoko nadštandardné platy oproti bežnému priemeru a nemalú časť ich príjmov tvoria práve úplatky. Takto to tu chodí. Lúčime sa. Vonku pozorujeme ako sa stádo desiatok oviec preháňa cez hlavnú cestu. Pristupujem bližšie, že si urobím fotku a v tom pastier spraví niečo nečakané. Rozbehne sa a vrhne sa za baranom tak, že ho schmatne za chvost a stiahne na zem. Spacifikuje ho, chytí ho pevne za rohy a s úsmevom ma privolá k sebe, aby som barana chytil za druhý roh. Vraj takto bude fotka lepšia. Krajina je to veru plná kontrastov. Zastavuje nám najnovšie Audi S8, samozrejme s talianskou značkou. Z neho potom prestupujeme do malého nákladiaku plného sliepok a zrna. Batohy si dávame na korbu medzi klietky so zvieratami a my sedíme v kabíne na vreciach krmiva.

Vystupujeme v Porto Palermo, maličkej neobývanej dedinke s úchvatnými maľbami na stenách domov a hradom na pobreží. Všade su kravské lajná, porozmiestňované ako nášľapné míny. Ideme sa pozrieť na hrad. Stano sa znova niekde stratil v spleti chodieb na prízemí, kým ja sa kochám výhľadmi na poschodí. Prešlo už takmer 10 minút a Stana stále niet. Idem sa za ním pozrieť dole, kde sa zase toľko fláka. V tom Stano vyletí zo schodov a kričí na mňa: “Peťo! Utekajme! Rýchlo, je tu jedna stena odkiaľ sa môžme spustiť po hradbách dole a utiecť cez kriaky, poď!” Čo sa zase stalo? Kto nás naháňa? “Prechádzal som sa dole po chodbách a zrazu prišiel ku mne týpek s lístkami a pýtal sa, či máme vstupenku na hrad a ja som si zrazu spomenul na všetky tie problémy, ktoré sme mali v Jordánsku. Tak som mu povedal, že idem hore po teba, že ty máš lístky. Takže utekajme!” Bežíme naprieč hradbami na druhú stranu. Preliezame múr, hádžeme batohy do kriakov a za šokovaných pohľadov turistov sa spúštame po trojmetrovej kolmej stene dole. Predierame sa cez hustý porast popri hrade, preskakujeme kravské lajná a každú chvíľu sa zamotávame do bodliakov. Vyberač vstupeniek stojaci pred vchodom na nás nechápavo zazerá. Stano a koľko stál vlastne ten lístok? “100LEK (0,70€).” Úspešne sme unikli pred ďalšími problémami a spoločne ušetrili pár drobných.

Dopočuli sme sa, že v dedinke Borsh sa nachádza jedna veľmi zaujímavá reštaurácia spojená s barom a minimálne na pivo by sme tam ísť mali. Vraj je to veľký zážitok. Čo už môže byť také úžasné na reštike s krčmou, že ju ospevujú ľudia zo širokého okolia? Z vonku ošarpaná, sivá a ničím nezaujímavá budova ukrýva vo svojej zadnej časti niečo rozprávkové. Predstavte si najkrajšiu scénu krajinky z Pána Prsteňov, vylepšenú o kaskádovité vodopády valiace sa z oboch strán popri obrovitánskom rozkošatenom strome s dlhokánskymi vetvami a halúzkami ťahajúcimi sa nad hlavami zákazníkov. To sa predstaviť ani nedá. Treba to vidieť na vlastné oči. Už dávno ma niečo tak príjemne a nečakane nešokovalo. Dávame si to sľúbené pivo a po ňom šup na záchod a ideme ďalej. Po všetkej tej nádhere a zmyslu pre detail všade na okolo sa dá očakávať, že záchody budú ako z kráľovského paláca. Netreba ale zabúdať, že sme stále v Albánsku. Nie je tu toaleťák. Idem to nahlásiť čašníkovi, ktorí promptne zareaguje a podá mi 3 servítky zo stola pre hostí. Na záver by sa patrilo umyť ruky, no voda netečie. Dobre vedia, prečo tu majú tie vodopády.

Už za tmy stopujeme auto do dedinky Bunec, kde podľa odporúčania Maďariek hľadáme No Name bar. Traja chalani ho stavali dva mesiace. Je postavený rovno na pláži na vysokej železnej konštrukcii pre prípad búrky alebo silného prílivu. Funguje ešte len necelé dva mesiace. Zoznamujeme sa s mladým majiteľom a hoci už je po záverečnej, bar je stále pre prípadných hostí otvorený. Vlastne tu záverečnú ani nemajú. Majiteľ pracuje v bare hore a žije v kempingovom stane na pláži dole pod barom. Všetci sa ho pýtajú, ako sa bar volá: “Neviem ako sa volá, nemá meno. Preto ho každý volá No Name Bar.” Po dvoch pivách nás majiteľ ubytuje v stane pre hostí, hneď vedľa svojho. Ráno mu pomáhame rozkladať lehátka, dáždniky a nosiť stoly. Celé doobedie si robíme veľkú pauzu, aby sme trochu zrelaxovali pred večernou párty v Sarande. Ležíme v hojdacích sieťach, skáčeme do vody z móla a lezieme na obrovské betónové delostrelecké bunkre, vybudované komunistickým diktátorom v osemdesiatych rokoch. Sú ich státisíce po celej krajine, postavené na obranu proti nepriateľom, ktorí nikdy neprišli. Niektoré prerobené na bary, diskotéky a dokonac aj hotely, no drvivá väčšina len chátra a špatí okolie.

Podvečer prichádzame do mesta Sarande, vyhláseného hlavného mesta diskoték v krajine. V No Name bare sme dostali zopár tipov na dobré kluby. Jediný problém je, že čo s našimi batohmi. Taktika z Dubrovnika, skryť všetky veci do kriakov, sa tu uplatniť veľmi nedá. Vedľa pláže je reklama na neďaleký hostel. Skúsime sa spýtať tam, či nám to za pár drobných nepostrážia do rána. Pred hostelom na mňa skríkne lámanou Angličtinou nejaký starý tučný chlap: “Ty si Peter? Voláš sa Peter?” No, áno, volám… ale odkiaľ to vy viete? “Som majiteľ hostelu. Hľadám Petra z Austrálie, má sa tu prísť ubytovať. Si Peter z Austrálie?” Ja som Peter zo Slovenska a chcel by som sa opýtať, či si môžme u vás nechať naše batohy na noc. “Ouu chlapci, sme úplne plní. Bohužiaľ. Ale môžte si ich odložiť na strechu tamtej rozostavanej poschodovej garáže! Tam nepríde nikto.” No to iste, ďakujeme za radu. Ideme sa opýtať do vedľajšieho hotela: “Za tri eurá vám ich postrážime do rána, nie je problém!” A za dve by to nešlo (máme presne 2€)? Jeden batoh, jedno euro. “Platí, prajem príjemný večer!” Berieme si so sebou cestovný pas, mobil a pálenku. Nemáme už ani korunu a na diskotéku ideme úplne švorc. Po desiatej večer ideme obehnúť miestne kluby a zistiť, do ktorých sa neplatí vstupné. Obzvlášť nám padne do oka jeden na okraji centra s názvom Dekko. Po krátkom rozhovore s prevádzkarom dostávame odporúčanie prísť sem medzi jednou až druhou ráno. Vtedy to tu najviac žije. Podľa jeho vlastných slov je toto raj na zemi. Môžeme tu robiť všetko, čo chceme: “Drinking! Dancing! Fucking! You are welcome!”

15-17.deň: Kalampaka, Platamonas (Grécko), cesta E-75 (Macedónsko), cesta 1 a 22 (Srbsko), cesta M5 a M1 (Maďarsko), Bratislava, Košice (Slovensko)

Zobúdzame sa na pláži skoro až na obed. Rovno počas najväčšej páľavy. Na tvári mám odtlačky kamienkov, ktoré mi túto noc slúžili ako vankúš. Veci máme porozhadzované do okolia troch metrov od nás. Zdá sa, že batohy sme si už vyzdvihli po ceste z klubu, no akosi si na to nespomíname. Rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som včera povedal, že ten Peter z Austrálie som ja. Možno by sme sa dnes zobudili na krásnej hotelovej izbe. Najvyšší čas sa dať dokopy a vyraziť na cestu domov. Plán je napojiť sa na diaľnicu pri Thessaloniki a potom už len tiahnúť na Skopje, Belehrad, Budapešť a domov. Vymotávame sa zo Sarande a potom stopujeme rovno na diaľnici do Grécka. Zastavuje pri nás policajné auto. A sme došli. Stopovanie na diaľnici, za to bude pokuta ako hrom a ešte k tomu nemáme so sebou žiadnu hotovosť, či už na pokutu alebo na úplatok. Miesto toho nastupuje úplne iný scenár. Policajti sa pýtajú, kam ideme a odkiaľ sme. Upozornia nás, že stopovanie na diaľnici nie je najlepší nápad a vzápätí odchádzajú. Toľko, čo odídu, sa k nám zrazu pridruží nejaký chlap a pýta sa, či nemáme toaletný papier. Dávame mu polku kotúča a on sa na chvíľu stratí v kriakoch vedľa cesty. Potom sa vráti, poďakuje sa a opäť mizne z dohľadu. Nakoniec nás vezme Albánec s gréckou značkou a vezie nás dobré 4 hodiny do gréckeho vnútrozemia. Niekam, kde sme vôbec, ale vôbec ísť nechceli. Sám nevedel, kde presne sme. Len išiel a išiel a stále opakoval, že všetko bude fajn. Krajina je nádherná. Zlatisté kopce plné malých ortodoxných kostolíkov pri západe slnka sú fascinujúce. Skončili sme nakoniec v Kalampake, blízko známych kláštorov Meteora. Ideme vybrať kontajnery za obchodom Carrefour, kde nachádzame pekný úlovok v podobe paradajok, broskýň, hrozna, uhoriek a paprík. Nelovíme tu sami. Je tu aj veľmi elegantne oblečená staršia pani, ktorá ako sa zdá, nie je tu dnes večer prvýkrát v živote. To, čo sme nedostali zo zadnej časti obchodu, si ideme nakúpiť do prednej. Chlieb, maslo a džús padnú vhod. Spíme v malom lesíku vedľa starej železničnej stanice. Digitálny teplomer ukazuje 28 stupňov o jedenástej večer.

Ráno sa učíme čítať grécku abecedu a robíme si tabuľku s názvami miest v Gréčtine. Vonku je snáď 40 stupňov. Nečudo, že tí Gréci sú takí leniví. Veď v tej horúčave sa nikomu nechce ani len pohnúť. Je víkend a trvá nám dlhé hodiny kým sa dostaneme z vnútrozemia na správnu cestu do Thessaloniki. Večer to zabalíme a skončíme na pobreží v Platamonas. Nemá zmysel sa po tme hnať niekam ďalej. Znova niečo kúpime v obchode a niečo si zoberieme za obchodom. Ľahneme si na pláž a sledujeme západ slnka. Keď zapadne, začujeme, ako na nás niekto volá: “My friends! This fish is for you!” Pred jednou z víl poblízku práve prebieha veľká grilovacia párty. Ušlo sa dokonca aj nám. Na alobale máme pred sebou 2 fajne prepečené rybky, ktoré zapíjame bielym vínkom za jedno euro z obchodu. Posledný večer pri mori. Najbližšie dva dni budeme vidieť len cestu a benzínové pumpy.

Ide sa na to. Robíme si veľkú, snáď meter a pol dlhú tabuľu s destináciou Skopje. Ani tak sa nám nedarí vodičov zaujať. Musíme sa rozdeliť. Prajeme si so Stanom veľa štastia. Vidíme sa v Košiciach. Stano sa zaradzuje asi 200 metrov za mňa a dostáva auto behom 15 minút. Vtedy som ešte nevedel, že tu ostanem trčať ďalšie 4 hodiny! Šoféri ma jednoducho ignorovali, vôbec sa mojim smerom ani len nepozreli. Akoby som tu ani nebol. Je pol druhej poobede a ja som sa od rána nepohol ani o kilometer. V jednej z chvíľok zúfalstva sa otočím ceste chrbtom, rukami sa podopriem o zvodidlá, zvesím hlavu a snažím sa myslieť aj na niečo iné, ako len na nadávky. Neviem prečo je to stále tak, ale už veľakrát sa mi potvrdilo pravidlo, že vtedy, keď niečo očakávaš najmenej, vtedy sa niečo dobré stane, čo ťa posunie ďalej. A tak bolo aj teraz. V diaľke počujem ženský hlas. Otáčam sa späť k ceste a neveriacky pozerám pred seba. Na krajnici stojí mercedes a pri jeho zadnom kufri stojí žena a máva na mňa. To sa mi musí snívať. Veď ja som vôbec ani len nestopoval a ani nijak ináč nenaznačil, že sa potrebujem odtiaľ dostať! Odmávam späť a s veľkým úsmevom jej bežím oproti. Ukladám si batoh do kufra a sadám si do vysnívaného auta idúceho preč z tohto miesta. Je mi jedno kam, len poďme. V aute sedí aj jej otec. Vraj ma obaja videli stáť samého pri zvodidlách s batohom na zemi, tak si domysleli, že asi niekam cestujem. Geniálni ľudia! Idú až do Thessaloniki, no ja sa nechávam vyhodiť na poslednej pumpe pred odbočkou na Skopje. Počkám tu s nimi kým natankujú a potom sa rozlúčime. Oni mi ešte na rozlúčku kúpili keksíky a vodu! Tento stop bol hotový zázrak a to sa odrazilo aj na mojej psychike. Hneď bolo všetko krajšie. Autá mi zrazu zastavovali oveľa častejšie, no všetky s cieľom v Thessaloniki. Až nakoniec mi zastavil jeden starý Grék, ktorý mi nerozumel ani slovo a ja som to riskol. Celý čas mu opakujem Skopje, Skopje, Skopje a on stále svoje “no problem!” Tak fajn. Ideme 130km/h po trojprúdovej diaľnici, keď zrazu minieme odbočku na Skopje. Vtedy môj šofér kľudným hlasom povie “Skopje”, zastaví rovno na diaľnici a podáva mi ruku na rozlúčku. To je blázon! Už nie sme v Albánsku, tuna za prechádzanie cez diaľnicu budem mať veľké problémy! Teraz pre zmenu ako blázon zase ja čakám na vhodný moment a utekám cez diaľnicu ku odbočke na Skopje, odkiaľ bežím ďalší kilometer, až po tabuľu označujúcu koniec diaľnice. Tak veľmi som si zase nepomohol. Som na ceste s rýchlostným limitom 110km/h a musím prejsť dobré 4km pešo, kým prídem na aké-také schopné miesto na zastavenie. Stojím na konci dlhého parkoviska pozdĺž cesty a mávam rukou od hlavy až ku kolenám, aby ma autá idúce viac ako stovkou stihli zaregistrovať včas a mohli zastaviť. Celkom to funguje. Zastavuje jedno auto a v momente hneď aj druhé. Druhé auto zastavilo len preto, aby sa spýtalo toho prvého, ako sa ide do Sofie. Prvé auto im ukázalo smer a povedalo, že tu majú stopára, ktorého treba zobrať na macedónske hranice a že či majú miesto v aute. Prehadzovali si ma ako horúci zemiak. Nakoniec som sa ocitol v aute Bulharskej rodinky, ktorá keď zastavovala ani len netušila, že odtiaľ odíde s jednou osobou v aute naviac.

Je osem hodín večer, keď prekračujem Grécke hranice. Od rána som sa pohol o úbohých 140km. Dostávam správu od Stana: “Som 30km od Belehradu. Idem spať.” To mi na sebavedomí teraz vôbec nepridalo. Musím sa odtiaľ čím skôr dostať! Nečakane sa predo mnou objavuje český kamión. To je moja spása! Hneď utekám za vodičom, no ten vôbec nevyzerá byť nadšený. Je dosť obozretný a odmeraný, no po chvíľkovom monológu ho zlomím a nasadám na sedadlo spolujazdca. Cestou napätie opadáva a stávajú sa z nás celkom dobrí kamaráti. Prekračujeme spolu celé Macedónsko a na hranici so Srbskom mi ponúka, že ak chcem s ním ísť zajtra celé Srbsko, tak ho musím čakať o šiestej ráno na parkovisku za hranicou. Dohodnuté! Za macedónskou hranicou je dosť rušno. Zdá sa, že bude celkom problém nájsť si nejaké pokojné miesto na prenocovanie. Stojím akurát medzi hranicou a diaľničnou mýtnicou v obkolesení desiatok kamiónou a áut. Riadim sa porekadlom “pod lampou býva najväčšia tma” a keď sa nikto nepozerá, vyleziem po rebríku na strechu mýtnice, rýchlo si rozložím karimatku a ľahnem si k zemi, aby ma nikto nezbadal. Stanovi píšem, že som v južnom Srbsku a spím na streche mýtnice.

O šiestej sa stretávam s Čechom a spolu vyrážame na sever. Pred obedom musí robiť povinnú 45 minútovú prestávku po 4 hodinách jazdy a tá prestávka nám presne vyšla na pumpe 30km od Belehradu. Idem si niečo kúpiť na jedenie a potom si sadnúť vonku na trávu. Prichádzajú ku mne tri dievčatá, ktoré brigádujú na pumpe a čistia predné okná na autách. Vraj či sa volám Peter. Lebo môj kamarát bol tu, ale pred 10 minútami odišiel. Desiatimi minútami?! Tak to sme sa skoro stretli! Aspoň som trochu skrátil tú vzdialenosť medzi nami. Teraz už viem, že Stano nie je ďaleko. O ďalšie 4 hodiny neskôr vystupujem 20km od maďarských hraníc, odkiaľ stopujem francúzskych študentov v starej dodávke až ku hraniciam.

V Maďarsku stretávam dvojicu Čechov. Ja stopujem na začiatku a oni na konci cesty. Nikto nie je ochotný zastaviť. Slnko pomaly zapadá a ja sa pomaly poberám za nimi na kus reči. Do rozhovoru sa zapojí aj turecký kamionista, čakajúci na svojich ďalších dvoch kolegov. Jedna firma, 3 kamióny, 3 vodiči a 3 stopári. Ide sa do Bratislavy! Pred Pešťou nás zastihne tma a ja na chvíľu zaspávam. Zobúdzam sa v momente, keď schádzame dole z diaľnice. Asi povinná prestávka, ale žiadnu odbočku na benzínku som nezaregistroval. Z vedľajšej cesty schádzame na prašnú poľnú cestu, vedúcu niekam do lesa. Čo to má znamenať? Keď všetci traja odstavia svoje kamióny niekde uprostred lesa za úplnej tmy, začínam byť trocha nesvoj. Vraj si máme vystúpiť, ale veci nech necháme v aute. Stretávam sa s Čechmi. Ani oni nevedia, čo sa deje. Vodiči na nás pískajú, nech ich nasledujeme. Vstupujeme do lesa a prechádzame uzučkým chodníčkom niekam, nevedno kam. Odrazu sa z lesa vynára nejaká budova. Nasledujeme Turkov a vstupujeme dnu. Vo stupnej hale visí na stene obrovská mapa Turecka a vedľa nej sú fotky z Turecka spolu s tureckými nápismi na stene druhej. Ďalšia miestnosť je plná ľudí tmavej pleti rozprávajúcich čudným jazykom, ale hlavne plná skvelých vôní. Sme v tureckej reštaurácii uprostred lesa vedľa diaľnice do Budapešte! Turci nás berú za kuchárom, nech si vyberieme, čo si dáme. Ani ja, ani Česi nemáme žiadne forinty. Turci sa znova pýtajú, čo si dáme. Opatrne ukážeme na kurča s ryžou a ideme si spoločne sadnúť za stôl. Vyťahujem svoju tureckú slovnú zásobu a oprašujem jazykové znalosti z veľkonočného výletu na Blízky východ. Je zaujímavé sledovať, ako pár slov v rodnom jazyku zmení celkové vnímanie vašej osoby a vyčarí ľuďom úsmev na tvári. Stačí tak málo. Kurča s ryžou a šiestimi krajcami chleba som zjedol asi do štyroch minút. V rohu v miestnosti je veľký televízor, kde dávajú zábery z hladovky v Somálsku. Pri pohľade na moju rýchlosť jedenia ma všetci začali volať Peter Somalia. Samozrejme, nesmie chýbať čaj a za čajom trápna chvíľka, kto to zaplatí. Turci to ale vyriešili elegantne. Nás troch stopárov hneď zobrali vonku a tým dali najavo, že na večeru sme boli pozvaní. Ako som chválil Turkov naposledy, tak ich budem chváliť aj teraz. Sú to úplne skvelí ľudia, pohostinní, vždy ochotní pomôcť a výjst v ústretý. Pre nich je cudzinec skutočným hosťom, a to nie len vo svojej krajine, ale aj v zahraničí. S Češkou a Čechom spíme na veľkej benzínke 20km od Slovenska. Ráno si konečne nabíjam telefón a volám našim. Už som doma!